Ivam Jefremov - Hadie srdce

Státisícročný pochod ľudstva od pravekej zvieracej primitívnosti cez súčasnú rozpoltenosť jednotlivca i celku a počiatok zjednocovania s perspektívou úplného zjednotenia, ovládnutia slnečnej sústavy, medzihviezdnych letov, výprav do iných galaxií — to je predovšetkým gigantický súboj človeka s prírodou, súboj najskvelejšieho výplodu prírody — mysliacej bytosti — s jej nekonečnými tajomstvami. Príroda je neľútostná, nepoddajná, a preto v súboji s ňou ocitá sa človek niekedy v situácii, keď je už-už na konci svojich síl. No nech sa vyskytnú akékoľvek prekážky, vonkajšie či vnútorné, človek sa neodvratne stáva čoraz mocnejším vládcom prírody, vesmíru, spoločenských síl a tým i seba samého. Človek, jeho túžby a činy sú neprekonateľné — takéto presvedčenie preniká všetkými vedecko-fantastickými poviedkami sovietskych autorov v tejto zbierke, či sa úž dotýkajú problémov budúcnosti, a či dneška.

Lenže ak ľudia chcú poznať budúcnosť, chcú sa v nej, obrazne povedané, aj vidieť, alebo aspoň priblížiť si predobraz svojich potomkov, prirodzene, v dokonalejšej forme. Preto ich nezaujíma len to, ako sa zmení technika, na akých raketách sa bude lietať, akými problémami sa bude veda zaoberať povedzme v XXV. storočí, ale predovšetkým to, ako sa zmení život na Zemi v celej svojej pestrej škále, a hlavne, ako sa zmení človek, ktorý sa naozaj musí veľmi zmeniť, aby všestranne vyhovoval budúcej ľudskej celozemskej, či medziplanetárnej alebo kozmickej spoločnosti. A práve to, ako sa ukazuje, je azda najslabšou stránkou vedecko-fantastickej literatúry. Známa sovietska spisovateľka Marietta Šagiňanová napísala v Plameni (číslo 11, roč. 1960) v odpovedi na otázku „Akí budeme roku 2017?“, že „rozhodne nie takí, ako opisujú budúce ľudstvo aj tí najtalentovanejší autori vedecko-fantastickej literatúry — napríklad I. Jefremov u nás (rozumej v SSSR), Stanislaw Lem v Poľsku… Automaticky sa pohybujúce postavy s esperantskými menami, zostavené po troške z národností celého sveta, povznesené figúrky — v takej vyumelkovanej spoločnosti by človeka ranila mŕtvica…!“ Akokoľvek je táto britká kritika oprávnená, predsa len treba čosi povedať na obranu týchto autorov.

Predovšetkým nemožno im uprieť poctivú snahu. Tak isto nemožno poprieť, že človek o niekoľko storočí bude podstatne a zásadne iný než dnes. Že bude ľúbiť, ale nie tak ako dnes, že bude mať vášne, ale nie také ako dnes, že bude mať aj slabé stránky, ale nie také ako dnes, že v jeho povahe už nezostanú rôzne stopy z čias, keď rody boli rozvadené, ľudstvo rozdelené, keď na prvom mieste bol majetok a potom dlho, dlho nič, a mnoho iného — či sa dá o tom pochybovať? No človek sa iste zmení, lebo sa zmenia podmienky, v ktorých žije, ba medzi dnešným človekom a tým, čo bude žiť napríklad v treťom tisícročí, bude neporovnateľne väčší rozdiel, ako je napríklad medzi človekom z čias Homérových a dnešným. Predbežne si ozaj nevieme dobre predstaviť, ako ovplyvní vývoj človeka fakt, že ľudská práca sa postupne oslobodí od vykorisťovania na celom svete a zmení sa zásluhou kybernetiky na tvorivú v pravom zmysle slova, že sa celé ľudstvo vymaní spod vplyvu zemskej príťažlivosti vďaka kozmickým letom na iné planéty našej slnečnej sústavy a neskôr aj druhých planetárnych sústav, že prestanú byť problémom zdroje energie a práca sa stane pre človeka priam takou nevyhnutnosťou ako život sám, nehovoriac už ani o skracovaní pracovného času, že budeme vedieť zasahovať do procesov dedičnosti atd. Za takejto situácie majú spisovatelia vedecko-fantastickej literatúry skutočne veľmi ťažkú úlohu.

Pri štúdiu vedecko-fantastickej literatúry treba mať na zreteli i situáciu v etike ako vede, kde je pole len veľmi málo zorané a kde je veta nevyjasnených, neriešených vecí. Tam, kde je veda oveľa ďalej ako v etike — a to je, zdá sa, takmer všade — je aj predstavivosť napríklad I. Jefremova oveľa sýtejšia, plnšia a plastickejšia. Je skutočne načase — aj keby sa to zdalo niekomu aké čudné — aby do vied, ktoré sa zaoberajú psychikou, ako je etika, pedagogika, estetika, psychológia — prenikli matematické metódy kybernetiky. Dá sa očakávať, že to prinesie — pravda, s prihliadnutím na špecifikum jednotlivých vedeckých odborov — veľa nových objavov.

Z troch poviedok I. Jefremova, ktoré tvoria podstatnú časí tejto knižky, si zo spomínaného hľadiska zasluhuje pozornosť nadovšetko poviedka Hadie srdce . Pulzačný kozmoplán Tellur, ako dôkaz toho, že sa človek zbavil pút časopriestoru, sa na sedemstoročnom putovaní vesmírom znenazdajky stretne s kozmoplánom z inej planetárnej sústavy. A tu zrazu nastane medzi členmi posádky vzrušenie. Spolu s najpálčivejšou otázkou „akí sú tí“ (je veľmi zaujímavé, ako autor dokazuje, že sa v podstate nemôžu líšiť od pozemšťanov) sa odkiaľsi vynorí obava, či sa nestretnú ako nepriatelia. A tu si pripomínajú, ako cestou leteli k cieľu okolo hviezdy, ktorá horela zlovestným červenožltým svetlom a volala sa Hadie srdce. „A srdce literatúry, obrancov starej spoločnosti, ktorá propagovala nevyhnutnosť vojny a kapitalizmus, je tiež srdcom jedovatého plaza. Naše obavy sú teda ozvenou hadieho srdca, ktoré sme zdedili po dávnych predkoch“ — hovoria členovia výpravy a vtom si uvedomujú, že ak tieto obavy premôžu, stretnutie s neznámymi bytosťami môže sa skončiť len dobre. A tak sa aj stalo, napriek tomu, že sa nemohli priamo stretnúť — neznámi dýchali namiesto kyslíka pre nás jedovatý fluór. Ba nakoniec po srdečnej rozlúčke nesú si so sebou radu od pozemšťanov, ako zásahmi do dedičnosti vlastností ich budúcich generácií môžu odstrániť závislosť od fluóru a tým aj prekážku v styku s bytosťami kyslíkových planét. Hľa, aké problémy sa dajú riešiť, „keď sa ľudia rozličných planét z nespočetných hviezd a galaxií spoja vo vesmíre“. Taká je perspektíva ľudstva po víťazstve nad „hadím srdcom“.

Obe ďalšie poviedky I. Jefremova sa dotýkajú problémov súčasnosti. Poviedku Havrania jurta možno prirovnať k poéme o neprekonateľnosti ľudskej snahy urobiť niečo užitočné, snahy, ktorá je v živote človeka rozhodujúca. Prípad geológa Alexandrova nás presviedča o tom, že nový človek je schopný prekonať sám seba, lebo ho posmeľuje „istota v nevídanú silu kolektívov, schopných zvládnuť akúkoľvek fantastickú úlohu a tvoriť oporu našej spoločnosti“. Aj v ďalšej poviedke Afaneor, Acharchellenova dcéra je stredobodom autorovej pozornosti človek, silný telom i duchom, neskazený „parížskymi kaviarňami“, pripravený prekonávať nástrahy prírody, vzoprieť sa proti praktikám kapitalistického systému, ktoré ohrozujú ľudstvo. Na príbehu mladého sprievodcu púšťou Tiressuena a jeho milej Afaneor, ktorí po spoznaní pravdy o Sovietskom sväze a zámeroch Francúzska na Sahare navštevujú roztrúsené africké kmene a vyzývajú ich k spoločnému boju proti skúškam s atómovými zbraňami na Sahare, spoznávame vlastne možnosti pokrokového ľudstva k jednotnému postupu proti atómovým a vodíkovým pokusom imperialistov.

Ďalšie štyri poviedky menej známych autorov sú podstatne kratšie, no aj ony obsahujú veľa cenných myšlienok a podnetov. V. Saparin v poviedke Posledný pilot ukazuje, ako sa človek napriek tomu, že ovláda viac povolaní a má veľa možností vybrať si, k čomu má najlepší vzťah, predsa len ťažko lúči s povolaním, ktoré si obľúbil. V poviedke Nebeská kulu zasa vidíme, aké je poslanie pozemšťanov v prípade, ak sa na niektorej inej planéte stretnú s mysliacimi bytosťami na nižšej úrovni, než sú oni. V. Žuravľovová ukazuje v poviedke Belasá planéta , ako si človek „prerába“ Mars na planétu vhodnú na osídlenie. Veľmi vtipnou formou sa vysmieva V. Savčenko v poviedke Prebudenie profesora Berna predovšetkým tým, ktorí hlásajú zánik ľudstva a znovuobjavenie evolučného procesu, v ktorom vznikne človek opäť tou zdĺhavou cestou, ako pred státisícami a miliónmi rokov. „Mýlil som sa. Ako dobre, že som sa mýlil!..“ hovorí na konci profesor Bern, keď zisťuje, že sa po osemnásťtisícročnom spánku ocitol vo vyspelej ľudskej spoločnosti.