Ivam Jefremov - Hadie srdce

Tuareg rozprával, ako cestoval cez Tidikelt a In-Salu do Aulefu, kde bolo veľké letisko. Obrovské lietadlo preletelo cez more a dopravilo ho do Marseille. Potom ho viezli vo veľkom autobuse, ktorý bol spojený s desiatimi ďalšími. Celá karavána sa hnala obrovskou rýchlosťou a so strašným rachotom. Doviezli ho do malého hotelu na okraji takého veľkého mesta, že to prevyšuje akúkoľvek fantáziu. Neďaleko bola rozľahlá pláň ako toto údolie, a tam vo dne v noci hučali také obrovské lietadlá, že by sa do nich zmestilo aj desať najväčších saharských nákladných áut. Tiressuen nebol ako ostatní Tuaregovia, ktorí veria, že každá uzavretá miestnosť je sídlom zlých duchov, a nebál sa izby. Hoci ho život v hoteli tiesnil, vyčkal tam osamote a mlčky tri dni. Potom ho posadili do jedného z obrovských lietadiel a zase letel, díval sa dolu, ale nevidel nič, iba nekonečné pláne bielych oblakov, pomedzi ktoré občas prebleskovala veľká voda. Dva razy pristálo lietadlo v nejakých neznámych krajinách, ale Tiressuena nepustili ďaleko od lietadla. Po krátkom odpočinku znova zahučali motory a lietadlo sa opäť vznieslo nad oblaky. Cesta bola celkom krátka, netrvala ani toľko ako denný pochod. Lietadlo zosadlo za hmly na hladkom, zasneženom mieste. Bolo mu veľmi zima. Prívetivé, usmievavé dievčatá, podobné, ako boli v lietadle, ibaže hovorili po francúzsky pomalšie a zreteľnejšie, odviedli ho aj s piatimi spolucestujúcimi do autobusu, studeného ako stan, a zaviezli do obrovského mesta. Dlho prechádzali zasneženými ulicami, až ich doviezli pred veľký šedivý dom na námestí, kde stála socha jazdca na koni, a o kúsok ďalej nevýslovné nádherná budova z lešteného sivého kameňa so zlatou kopulou a vysokými stĺpmi z jednoliatych kusov červenej žuly. Tiressuen si zvykol na domy a už sa nedusil pod povalami v nízkej murovanej klietke. Predsa si však neľahol spať do mäkkej postele, čo stála vo výklenku, ale uložil sa naprostred izby na koberci, kde bolo chladnejšie a viacej vzduchu. Na druhý deň ho viezli cez celé mesto k ešte väčšej, tiež sivej budove so širokými schodišťami, ktorá bola plná kožušín nevídaných zvierat. Kupci z celého sveta, medzi nimi aj Francúzi, čo ho doviedli, zišli sa sem na nákup týchto kožušín. Tiressuen mlčky sedel v takej veľkej sále, že by sa do nej zmestil aj gubernátorov dom z Tamanrassetu, a prizeral sa, ako na velikánske stoly váľali zväzky kožušín a šedivý chlap čosi vykrikoval, klepal kladivkom a kupci si niečo zapisovali a tiež kričali. Či Tiressuen prišiel kvôli tomuto? Čo uvidí tu, v dome kožušín? Tuareg pomaly vstal, poobzeral sa, a keď videl, že si ho nikto nevšíma, vyšiel von. Na schodoch priskočil k nemu akýsi človek a ukazoval na čierne auto, čo stálo o kúsok ďalej. Tuareg odmietol auto a pobral sa do mesta pešo, ostražito a nedôverčivo si obzerajúc chodcov. Tiressuen sa snažil zapamätať si cestu medzi obrovskými pochmúrnymi domami, ktoré boli také veľké, že aj najvyššie cyprusy v údoliach Tassili-dez-Adžer by sotva dosiahli po ich strechu.

Chodci sa naňho začudovane dívali — zrejme jakživ nevideli Tuaregov. Ale ich pohľady boli prívetivé, mladí muži a ženy sa veselo usmievali a chlapci utekali za ním, ako to robia všetci chlapci v saharských, nigérskych aj francúzskych mestách.

Zarazilo ho oblečenie žien — hlavu aj krk mali zahalené kožušinou, ale nohy, štíhle a opálené, nebáli sa vystavovať ostrému vetru, v ktorom poletovali suché ihličky snehu…

Tiressuen došiel k velikánskej rieke. Klenuli sa nad ňou obrovské mosty a za nimi sa vypínalo jedinečne krásne žltobiele stavisko so zlatým štítom, vrezávajúcim sa do nízkeho, pochmúrneho neba. Tuareg nedbal na vietor, prešiel cez most a zabočil na nábrežie. Hrubý ľad na rieke bol miestami polámaný a trčal do výšky v hranatých priezračných kryhách, pripomínajúc horské kryštály, čo sa nachádzajú medzi skalami Tefedestu. Poniže druhého mosta nebola široká rieka zamrznutá a čisté vlny oceľovej farby, sčerené vo vetre, rýchle plynuli. Tuareg sa oprel o zábradlie z červeného kameňa, zapálil si a rozmýšľal. Obrovské mesto bolo krásne zvláštnou, pochmúrnou krásou. Ľudia, čo v ňom bývali, vyzerali prívetiví a dobromyseľní, lenže neznalosť reči a obyčajov delila Tiressuena od nich väčšmi než múr. Saharský kočovník, ktorý sa tisíc ráz púšťal sám na nesmierne ďaleké cesty po mŕtvej púšti, cítil sa tu zabudnutým, cudzím a zbytočným. Nemal pri sebe ani len svoju milú bielu ťavu, aby zdieľala s ním jeho tiesnivú osamelosť…

Tu má teda pred sebou ako na dlani legendárnu ruskú krajinu, sen svojej Afaneor. Ale čo jej porozpráva, keď sa vráti na Saharu? Márna bude jeho rozprávková cesta vzduchom, márne úsilie, ktoré musel vynaložiť, aby sa sem dostal.

Francúzi sú prefíkaní — najprv ho nechceli pustiť, potom mu dovolili ísť na štyri dni s kupcami, ktorí trčia v dome kožušín. Vedeli, že ničomu neporozumie, nič sa nedozvie, nepozhovára sa ani s jedným človekom. Afaneor jednoducho povedala: „Choď, dívaj sa a potom porozprávaš, čo si videl!“ Ale čo videl?

Tiressuen sa poobzeral. Mesto, previevané mrazivým vetrom, bolo poprášené čistým bielym snehom — sviatočnou farbou Sahary. Tam, na juhu, ťažko udržať bielobu takúto nepoškvrnenú, je to všetko veľmi drahé: snehobiele paláce a domy, autá, koberce a cínové nádoby. Najlepšie ťavy sú tiež čisto biele… A tu sa biely sneh štedro sype z neba, netopí sa a všetkému dodáva slávnostný a veľkolepý vzhľad! Nebo je nízke ako povala vo veľkom dome a celé zatiahnuté sivými mrakmi. Aké je to čudné, že nebo je tmavšie ako zem vo svojom sviatočnom háve!

Nežné, tlmené a rozptýlené svetlo, akési perlové, dojímavo mäkké a láskajúce, nie ubíjajúce, privádza človeka na tiché, smutné myšlienky. Noc prichádza tu zavčasu a je dlhá, ale omnoho jasnejšia než saharské noci, aj keď ťažké oblaky zacláňajú hviezdy a mesiac.

Táto krajina je presným protikladom púšte, blčiacej v bláznivej samopaši slnca, suchej a kamenistej, v noci ponorenej do čiernej tmy pod nekonečnou klenbou striebristých hviezd alebo hojne zaplavenej jasným mesačným svitom, ktorý všetkému vôkol vtláča pečať kúzla a blúznivých snov…

Tiressuen si znova zapálil a zabočil k hotelu vedľa chrámu so zlatou kopulou. Tuareg bol skrehnutý: aj pri všetkej otužilosti bol jeho oblek predsa len príliš ľahký na takúto studenú krajinu. Končil sa deň — štvrtina celého jeho pobytu v Rusku. Len čo vošiel do vstupnej sály, prikročila k nemu drobná dievčina — francúzska tlmočníčka. Naširoko zasadenými očami a kučeravými plavými vlasmi pripomínala Tuaregovi mladú ovečku. A možno preto tlmočníčka vzbudila hneď sympatie u kočovníka, ktorý s materským mliekom vsal lásku k domácim zvieratám a nikdy nejedol ich mäso. Dievča sa vzrušene rozhovorilo. Všimlo si, že Tuareg nemá nič spoločné s obchodnými záležitosťami a usúdilo, že si prišiel proste pozrieť ich krajinu. Avšak po francúzsky vie veľmi slabo a s krajinou by ho mohol najlepšie zoznámiť niekto, čo vie po arabsky. Reč Tuaregov tu asi nikto nepozná. Ale jej priateľ študuje arabčinu, bol v Egypte a mohol by byť Tiressuenovi nápomocný. Ešte v ten večer prišiel veselý mladý človek s ryšavými vlasmi a s tvárou samá peha, hoci bola zima. Tiressuenovým francúzskym spolucestujúcim sa táto nová známosť nepozdávala. Keď študent odišiel, do noci mu vysvetľovali, akí prefíkaní sú komunisti a ako vedia oklamať a opantať neskúsených ľudí. Ale nepríjemný Tuareg bol im napokon len na prekážku. Boli radi, že bude zaujatý prehliadkou Leningradu a oni sa na ďalšie tri dni zbavia tohto prísneho cudzinca, ktorý nepije, vôbec sa nevyzná v jedlách a skoro stále len mlčí. Na druhé ráno prišiel študent pre Tiressuena. Osud pomohol osamelému a neskúsenému cestovateľovi aspoň trochu spoznať krajinu, do ktorej sa dostal na Afaneorinu prosbu…