Ivam Jefremov - Hadie srdce

— Celkom správne! A ešte čosi — viete, že jestvujú takzvaní bieli Tuaregovia? Sú to černosi, ktorí nosia biele rúcha. Ich odev prepúšťa iba ultrafialové žiarenie, ktorého sa neboja, a odráža infračervené tepelné lúče, ktoré zas príliš zohrievajú tmavú pokožku. Predtým boli títo černosi otrokmi. Zákon im zakazoval nosiť modré rúcho a chodili v bielom — v tom, čo práve potrebovali. Nech o tom pouvažujú naši páni od medicíny — málo veru rozmýšľajú o takýchto veciach…

Posledné stovky metrov po veľkých kameňoch na úpätí zrázu boli hotovým utrpením. Vodu vypili a trápil ich smäd, pred očami sa im robila červená hmla. Traja bádatelia lapali ústami rozžeravené povetrie a horko-ťažko, aj štvornožky sa škriabali hore brehom. Kým Auguste chvatne napĺňal veľké polievkové čaše, zvalili sa do tieňa auta. Smäd nie je ako hlad, a keď sa človek napije, chytro ožije. Ostáva len únava a ospanlivosť. Hľadači starých pamiatok zadriemali v chládku plachty, ktorú Auguste pripevnil o auto. To bola už reálna ochrana pred saharským slnkom a Európania čoskoro ožili. Na oboch stranách preliačiny, v ktorej auto uviazlo, vypínali sa zaoblené útesy bieleho pieskovca. Kameň pokrývala tmavohnedá, takmer čierna kôra, čo sa ligotala v slnci ako pancier. Pretože za studených nocí skaly vychládzali, brázdili ich steny široké trhliny, pri ktorých sa čierna kôra odlupovala ako obrovské šupiny. Tam, kde odpadla čierna kôra, jagal sa oslepujúcobiely kameň. Od ostrého kontrastu medzi kôrou, ligotavou ako čierne zrkadlo, a snehobielymi škvrnami, marilo sa ľuďom v očiach. Bezfarebné šedivé osvetlenie nad púšťou tiež nedalo oddýchnuť očiam. Európanov zachraňovali iba vysokohorské okuliare. Teraz chápali, že tuarecká mužská obyčaj farbiť si viečka na čierno nevznikla ako nejaký módny výstrelok alebo požiadavka svojráznej estetiky.

V noci sa cestovatelia vždy spamätali z dennej otupenosti. Kým deň im pripadal ako more horúčavy a oslepujúceho svetla, nedozerná hviezdna noc nad Saharou bola ako priepasť nekonečného neba, unášajúca človeka do takých hlbín a diaľav čistej, priezračnej tmy, že nepohody, nebezpečenstvá, ba aj sama smrť stávali sa akosi čudne nehmotnými a splývali s hroznou púšťou, ponorenou v tme.

V Európe sa končila jeseň. Na Sahare sa tento čas vyznačoval len tým, že nadišli studené noci, ktoré sa po pekelnej dennej páľave zdali ľadovými. Nevýslovná slasť bolo ležať na chrbte, zababušený do vlnenej deky, a poddávať sa hypnotickej sile bezodného neba, vnárať zrak do hviezdnych rojov Mliečnej cesty.

Ku každému sa mimovoľne prikrádali myšlienky na Tiressuena. Tuareg si nevzal so sebou prikrývku, a keď nezhorel v ohnivej peci dňa, rozhodne musel zamrznúť v noci. A s ním aj možnosť ľahkej záchrany pre tých, čo ostali pri sudoch s vodou, pod prístreškom, chrániacim pred vražednými šípmi slnka, čo sa mohli za mrazivých nocí pozakrývať teplými prikrývkami.

Len na tretí deň sa bádatelia odvážili vypraviť znova k zrúcaninám. Keby mohli ísť v noci, tých dvadsať kilometrov ta aj naspäť by nič neznamenalo. Lenže skúmať zrúcaniny v noci, najmä keď ešte ako na zlosť nesvietil mesiac, bola holá nemožnosť. Voľky-nevoľky by sa archeológovia zdržali pri zrúcaninách až do horúčosti a spiatočná cesta by bola zas utrpením. Rozhodli sa teda, že sa vyberú k zrúcaninám podvečer, tak, aby mohli ešte trochu aj pracovať, prenocujú tam a využijú potom celý čas od úsvitu až do deviatej, kedy majú byť pri aute.

Nikdy viacej by bádatelia nechceli prežiť takúto noc! Za svetlom ohňa vyliezlo zo zrúcanín tisíce škorpiónov a jedovatých pavúkov — faláng. Všetka táto háveď sa vrhla na ľudí, uložených na odpočinok. Ohník z úbohých stebiel, papiera a z triesok, čo si doniesli so sebou, rýchlo dohorel a ľudia ostali v tme, vystavení nerovnému zápasu s jedovatou chamraďou, čo sa na nich plazila. Jediná záchrana bola čím skôr ujsť čo najďalej od zrúcanín. Celú noc sa im marilo v šuchote vetra, že počujú blížiace sa škorpióny. Zase nemali dostatok vody, hoci Pierre s asistentom dodržali sľub a vliekli v plecniakoch velikánske termosky. Na tretej výprave, zase vo dne, dostal profesor ľahký šok z tepla, pretože si nevzal slané tabletky. Jeho mladí pomocníci sa vybrali na štvrtú výpravu k zrúcaninám, a vedec, oslabnutý telesne aj duševne, ležal pod strieškou. Mlčanlivý Auguste ho zamračene napájal polievkou z koncentrátov. Archeológ mu kázal niekoľko ráz premerať vodu v poslednom sude a s hrôzou zisťoval, že jej minuli príliš mnoho na výpravách v pálčivej horúčosti Tanezruftu.

Profesor uprel zrak na východ. Čierne pyramídovité kopy zvetraných kameňov dvíhali sa strmo k šedivému, smutnému nebu bez jediného obláčka a zastierali východný horizont, takže bolo vidieť len na niekoľko kilometrov. Tuareg sa mohol vynoriť znenazdajky o niekoľko minút alebo dní, alebo sa nevrátiť vôbec. Profesor sa rozpomenul na svoje obavy, že ich Tiressuen môže nechať napospas osudu, i keď všetko, čo vedel o týchto deťoch púšte, hovorilo proti tomu. Tiressuen však mohol zahynúť, ako by bol určite zahynul hociktorý z nich, keby sa bol vydal na takýto pochod. Ak Tuareg zahynul, aj tak musia ísť, a to všetci! Bude to čoskoro. Ak sa sprievodca nevráti napozajtre, treba všetko nechať tu, zobrať len vodu a kráčať po stope svojho auta. Archeológ si predstavil túto beznádejnú púť a v duchu sa zachvel.

Olovené nebo ho dusilo, vietor, čo popoludní utíchol, šumel dotieravo a bezútešne po kameňoch. Kraj striešky rovnomerne plieskal po zmeravenom aute. Zmeravenom beznádejne ako tieto zvetrané a od slnka očerneté skaly, ako celý tento vyprahnutý a mŕtvy svet, čo zovrel do klepca jeho výpravu.

Piaty deň! K zrúcaninám nešiel už nik, šetrili vodou. Ľudia sa povaľovali, fajčili, bez vôle hrali karty. Profesor si všimol, že pri všetkých rozhovoroch sa starostlivo vyhýbali jedinej téme — čo sa stalo s Tiressuenom? Táto otázka bola zrejme pre každého z cestovateľov príliš vážna, než aby mohol o nej konverzovať ľahkým tónom. Tábor, auto, všetky veci vôkol vytvárali obvyklé táborové prostredie, ktoré ničím nepripomínalo katastrofu. Lenže okolitá púšť, mŕtva a pochmúrne šuštiaca vo vetre, číhala ako nepriateľská sila, čo sa chystá na rozhodný útok proti hŕstke ľudí, pripútaných k autu. Ani čo by sa boli dostali na inú planétu, tak sa tu všetko líšilo od sveta, na ktorý je Európan od detstva navyknutý. Predtým vnímali púšť akosi nereálne, iba čo sa marila po stranách rýchlo bežiaceho auta. Ale teraz, keď obkľučovala malý tábor už niekoľko dní, stála tu nemenná ako večná hrozba všetkému živému, nekonečne vzdialená od rozmanitého života ľudí, od ich práce, zábav, radostí a žiaľu. Bolo celkom neuveriteľné, že na východe, len stopäťdesiat kilometrov od tábora, uháňajú cez púšť rýchle autá. Hociktoré z nich by previezlo všetkých cestovateľov ta, kde by sa ich život už nekolísal na neistých vážkach pochybného osudu. Premávajú tadiaľ lietadlá… Stačilo by, keby sa ktorékoľvek len trošku odchýlilo od obvyklého kurzu, zbadali by ich zo vzduchu a o niekoľko hodín by tu bola pomoc!

Šiesty deň — posledný, ktorý mohli čakať. Mládež nezniesla vyhliadky na zhubný pochod. Napili sa vína, aby sa im uvoľnili napnuté nervy a ľahšie sa vyrovnali s nevyhnutnosťou.

Deň svitol mimoriadne horúci, akoby púšť v predtuche nastávajúcich studených nocí vylievala vo dne celú zásobu svojej šialenej horúčosti. Profesor, ktorý sa celkom ešte nezotavil zo šoku, ležal v polodriemotách. Myšlienky sa prevaľovali v boľavej hlave pomaly, akoby viazli v žeravej smole. Jeho spoločníci, čo ležali okolo, odporne chrápali a odfukovali, ťažko vzdychali, nespokojne sa strhávali zo sna, vysilení páľavou a rozsudkom, čo visel nad nimi. Pochmúrny Auguste občas zastenal, Pierre žalostne vzlykal a prezrádzal v opitom spánku svoje city.