Horúčosť sa stupňovala, slnce stálo vysoko a vyžarovalo prúd svetla natoľko jasný, že bol až šedivý a ťažký ako olovo. Doliehal svojou olovenou váhou na hlavy cestovateľov, krv, vzpierajúca sa proti nemu, búrlivo pulzovala v sluchách, v hlave ich neznesiteľne štiepalo. Viečka boľavo napúchali, za tmavými sklami ochranných okuliarov sa marili farbisté škvrny. Vodič a profesor, ktorých ovieval v kabíne špeciálny ventilátor, museli silou-mocou premáhať farebné blúznenie prekrveného mozgu, aby mohli sledovať cestu. A strašná moc slnka raz zastierala diaľky clonou horúceho vzduchu, raz nepravdepodobne približovala vzdialené kopce, pohoria a pieskové duny. Všetky drobné preliačiny, jamy a výmole zlievali sa v jednotvárne šedivú plochu — ako rozprestretý hladký koberec… O to ťažšie bolo voliť cestu. Auto sa motalo a zavýjalo ešte tuhšie, výkon prehriateho motora klesal z hodiny na hodinu, nepomáhal ani chladič dvojnásobnej veľkosti a osemramenný ventilátor.
Profesor napokon vyslyšal šoférovo reptanie a obrátil sa k Tiressuenovi, ktorý si pofajčieval, akoby nič, na svojom mieste.
— Nebolo by načase zastaviť a počkať, kým horúčosť klesne?
Tuareg pokrútil hlavou.
— Auto treba šetriť, — zvolal profesor, — prečo nemôžeme cestovať večer?
— Večer sa priženie prudká víchrica, — odvetil Tiressuen. — Voda v sudoch bude vysychať… a museli by sme stáť na mieste. Treba ihneď ísť ďalej!
— Odkiaľ vieš, že bude víchrica?
— Tu vždy bývajú víchrice. Je to taký kraj. Ahaggarské hory sa tu stretajú s Tanezruftom.
Profesor rozkázal šoférovi ísť ďalej.
Tanezruft, krajina záhuby, smädu a fatamorgán, bola šíra, nedozerná rovina. Tanezruft, ktorý bol kedysi prístupný karavánam len v určitých ročných obdobiach a len po jedinej ceste popri studniach In-Ziza a popri pieskových dunách Afarag — tento strašný Tanezruft bol teraz pohodlnou cestou pre rýchle autá. Autá do Sudanu chodili, pravda, stále po tej istej starej karavánovej ceste a vodou sa zásobovali na medzistanici Čerpadlo-5. Osamelé auto archeologickej výpravy si viezlo v dvoch bielych sudoch solídnu tristolitrovú zásobu vody a nemuselo odbočiť na stanicu. Na poludnie benzínové čerpadlo nákladného auta vypovedalo službu, prestalo dodávať vyparujúci sa benzín. Volant z umelej látky pálil vodičovi ruky, takže ho bolo treba omotať handrou. Museli zastať. Plytké suché riečište pritúlilo cestovateľov, políhali si na piesok pod auto. Bol to jediný tieň v Tanezrufte — maličký obdĺžnik, ktorý sotva stačil pre päť ľudí. Hrôza bola odísť od neho čo len na krok do bláznivo pripekajúceho slnka. Ani čo by všetko bolo vymizlo z tváre zeme a piati cestovatelia ostali poslednými ľuďmi v mori oslepujúcej horúčosti na piesku, navrchu posypanom drobným sivým štrkom.
Púšť dýchala príchodzím oheň do tváre a od jej dychu sa pukali pery, praskali žilky v očiach a v nose, čím ďalej, tým horšie sa otvárali oťažené viečka. Ľudia mali v ústach odporný pocit, akoby sa jazyk, čo bol samá rana, dotýkal suchého papiera alebo látky. Keď oblizli vodu, bolesť utíchla, ale čoskoro sa ohlásila znova. Ľudia boli vydesení Tanezruftom, ale príliš otupení a zmučení, aby reptali na osud, ako to robievajú Európania vo všetkých ťažkých chvíľach svojho života.
Nekonečný deň sa nebadane schýlil k večeru a pustošivé slnko konečne oslablo. Auto vrhalo dlhý tieň, v ktorom by sa mohlo skryť aj päťdesiat ľudí, lenže teraz to nebolo potrebné. Všetko vôkol nadobudlo zreteľné obrysy, bolo vidieť aj strmé vlnovité pahorkatiny púšte, vo dne rozmazané v šedivkastej hmle rozžeraveného povetria. Ochabnutí a zoslabnutí ľudia si posadali na svoje miesta, šofér, preklínajúc deň aj hodinu, v ktorú sa narodil, naštartoval a biele nákladné auto sa zase hojdalo a ponáralo do úžľabín, z ktorých liezlo na strmé kopce. Prebehli okolo úzkych vyschnutých korýt s dvoma-troma trpasličími akáciami alebo so zriedkavými chumáčmi vyschnutej trávy. Výprava prenikla do Tanezruftu — vôkol nebolo nič okrem piesku, udlabčeného víchricami, kde-tu pokrytého pásmi a klinmi tmavého štrku a kamenčia. Pokiaľ len dovidel Tuaregov orlí zrak, ba aj desaťnásobný profesorov ďalekohľad, všade sa rozprestierala rovina, až po obzor, kde sa utápala v prašnom opare.
Zrazu ľudia zbystrili pozornosť. Rovinu Tanezruft preťali zreteľné, celkom rovné čiary, od severného kraja obzoru až po južný. Čiary sa rozbiehali, rozchádzali sa ako koľaje na železničnej stanici a menili sa na široké stopy ťažkých áut. Profesor zastavil auto. Cestujúci nevoľky zdúpneli pred silným obrazom. Čo sú automobilové stopy na vyjazdených cestách medzi dedinami a závodmi rodného Francúzska? Najobyčajnejšia vec, ktorá neupúta ničiu pozornosť! A na asfaltových alebo betónových hradských stopu auta sotva zbadať a zaujíma nanajvýš vyšetrovateľa, ktorý zisťuje následky nejakej nehody.
Ale tu, hlboko v strašnej púšti, je to celkom iné! Hľa, tu je hlavná stopa, koľaj vytlačená širokými pneumatikami ťažkých autobusov a nákladných áut, so zreteľným vzorom protektoru. Vedie do diaľky, vzorkovaná, rovná a neohrozená. Dve koľaje sa postupne zbližujú, až napokon tam, na nejasnom rovnom rozhraní púšte a neba, splývajú v jediný úzky pásik. A vedľa vedú ďalšie stopy, staršie, často už zaviate vetrom, zavše prebiehajú zboka nabok a tvoria malebné výrazné krivky. Niekedy neznámi vodiči dávali prednosť vlastnej trase, a vtedy sa popri hlavnej ceste ťahala plytká, ale veľmi zreteľná stopa, oddelená pásom nedotknutého piesku, ktorá tak isto rovno bežala cez Tanezruft k neviditeľnému cieľu. Akoby sa všetka moc našej doby sústreďovala v týchto výrazných, príliš rovných líniách, ktoré symbolizovali víťazstvo stroja nad púšťou, nad najneprístupnejšou a najnebezpečnejšou časťou Sahary, ktorá predsa nevládala zadržať ani spomaliť beh železných tiav dvadsiateho storočia.
Odvážni vodiči si robili praženicu priamo na kapote áut, rozhorúčených od tanezruftského slnca, a húževnato sa predierali dopredu, zápasiac so strašnými fatamorgánami. Kým Tuaregovia videli v páľave strašnej púšte Deblisa, tanezruftského ducha s prázdnymi očnými jamkami, ktorý mal na sebe čierne rúcho, sedel na kostre ťavy a krúžil okolo odsúdených pútnikov, šoféri rozprávali čosi iné. Pri kóte 285, kde na stavbe cesty zahynulo množstvo vojakov cudzineckej légie, odsúdených za vzburu, ženú sa vraj za autami ich prízraky. Tenké zvíjajúce sa postavy víria okolo áut, nech idú akoukoľvek rýchlosťou. Vyvolávajú zachrípnutými hlasmi a jediná možnosť, ako sa pred nimi zachrániť, je hodiť im za obeť kožený vak s vodou. Vtedy postavy zaostanú a auto sa ženie nerušene ďalej.
Všeličo sa marilo ľuďom, vysileným od horúčavy, prekrvený mozog vyvolával pred očami najfantastickejšie vidiny. A predsa rovné stopy pneumatík pretínali celú púšť.
Auto archeologickej výpravy chvíľu postálo, potom preťalo dráhu transsaharských áut a vytláčalo si ďalej vlastnú stopu, práve takú priamu a zreteľnú. Bádatelia natrafili na cestu medzi stanicou Čerpadlo-5 a kótou 540, ďaleko na sever od oázy Tessalit, kde sa už začínali menej pusté stepi Sudanu a Nigérie. Osamelé auto napredovalo dlho v ružovej podvečernej hmle, potom bežalo po úzkej cestičke reflektorových svetiel cez jednotvárne more nočnej tmy. Krátky nocľah a znova cesta so zastávkou pred príchodom dennej horúčosti, pod vysokou strminou na začiatku veľkého vyschnutého riečišťa Azemnezi. Odtiaľto bola cesta veľmi ťažká — sypký piesok pokryl celé riečište vlnitými pahrbkami. Auto mohlo postupovať len tak, že pod kolesá podkladali „rebrík“ z brván, a za večer prešlo len niekoľko kilometrov.
Читать дальше