Ivam Jefremov - Hadie srdce

— Na vašom mieste by som s tou hlavou tak nehazardoval! Ale čo s Tiressuenovou cestou? Oklamať ho nemôžeme, stratili by sme všetku dôveru u Tuaregov…

— Nemôžeme. Niečo vymyslíme… Ešte nevieme, aké budú zrúcaniny. Ostatne, pre mňa nech si ide, len nie nadlho — saharský kočovník v takej cudzej krajine aj tak nič nemôže pochopiť. Čoskoro príde zima, nech tam poriadne vymrzne… Ďalej! — zavolal, lebo niekto klopal na dvere.

Fičúrsky pobočník sa na prahu postavil do pozoru a zasalutoval, potom podal kapitánovi obálku. Kapitán sa ospravedlnil a otvoril starostlivo zapečatený krátky list.

— Oznámte, prosím, že prídem v stanovený čas!

Pobočník vyšiel.

— Niečo dôležité? — spýtal sa znepokojený archeológ.

— Neviem. O hodinu budem vedieť, ale teraz si vypime kávu a Tiressuena nech čert vezme. V „La Tribune des Nations“ sú zaujímavé novinky.

Kapitán sa vrátil o pol druha hodiny ako vymenený. Zachmúrený a znepokojený prudko zaklopal profesorovi na izbu.

— To som vedel, — vítal ho profesor skleslým hlasom, — niečo sa stalo a nejdeme!

— Uhádli ste! Musím zmeniť smer svojej výpravy. Odchádzame dnes v noci a som nútený opustiť vás. Verte, veľmi ma to mrzí a mám strašné starosti. Vysielačka mi načisto vypovedala službu, príkaz sa neodvážim nesplniť, no bez vysielačky sa ani nedá ísť!

— Čo keby ste si vzali moju?

— Doparoma, to by bola moja spása, profesor! Ale aj pre vás by predsa bolo riskantné ísť do Tanezruftu na jednom aute a bez rádia. Keby ste nemali také dobré auto a najmä Tiressuena, za nič na svete by som neprijal vašu láskavosť. Ale s takýmto sprievodcom sa to dá riskovať, ak chcete…

— Pravdaže chcem! A aké je to neočakávané poslanie… prepáčte za netaktnosť, často zabúdam, že ste vojenský geológ.

— Vidíte, teraz by sme sa bez Tiressuena vôbec nezaobišli, aj keby sme hneď poznali miesto zrúcanín. Nech si ide hoci aj do Japonska alebo Tibetu, to je jedno! Do videnia, profesor, musím ísť. Verte mi, že ma to naozaj úprimne mrzí a dovoľte, aby som sa vám čo najsrdečnejšie poďakoval. Po vysielačku príde Jacques!

Kapitán vyšiel, preklínajúc celý svet vyberanými nadávkami saharských kaprálov. Príkaz, ktorý dostal z Paríža, nielenže znamenal škrt cez jeho vlastné plány, ale odporoval aj duchu milovníka prírody, celým srdcom pripútaného k púšti. Jeho neveľká expedícia dostala veľmi tajnú a v očiach niektorých horlivých vojakov aj významnú úlohu — nájsť a vopred preskúmať miesto na jadrové pokusy, ktoré plánuje na Sahare francúzska vláda.

V rozhovore s generálom sa už hovorilo aj konkrétne o tomto mieste, o obrovskej mŕtvej rovine Amadror, na rozlohe sedemtisíc štvorcových kilometrov, severne od Atakoru, tam, kde tvorí prudký tisícmetrový zráz. Ale kapitán navrhol izolovanejšie, i keď neprístupnejšie miesto — púšť Tenere. Je to úplne pustá a mŕtva rovina, ktorá sa rozprestiera na dvestopäťdesiatich kilometroch medzi Ahaggarom a Airom. Ak v Tanezrufte sa vo vyschnutých korytách zriedka vyskytujú chatrné akácie alebo stebla suchej trávy, či zriedkavé antilopy, ale na tisícoch štvorcových kilometrov Tenere sa sotva nájde voľným okom viditeľná rastlina alebo stopy po zvieratách.

Tenere je od obývaných miest a ciest ďalej ako Amadror a má omnoho väčšiu rozlohu, preto treba teda skúšky preložiť do tohto kraja. Avšak moderné termojadrové bomby vybuchujú tak silne a rádioaktivita je taká prudká, jedovaté častice reakcie sa tak šíria, že skúšky určite narobia škody na celej Sahare.

Kapitánovi to pripadalo ako zločin, nedôstojný vysoko kultúrneho človeka — Európana, lebo veril v jeho poslanie. A on sám, hoci vykonával len najzákladnejšiu etapu tohto hnusného podujatia, cítil sa ako zradca. Áno, aj on zradí tento slobodný svet, čo sa rozprestiera doširoka v horúcich plameňoch slnka a v mäkkej nehe jedinečne jasných hviezdnych nocí. Svet, ktorý práve tak ako všetci obyvatelia púšte vnímal ako čosi podobné nebu, blízke večnému žiareniu vesmíru. Kapitán horúčkovite rozmýšľal, ako by mohol odmietnuť alebo sabotovať príkaz. Ale ako nesčíselnekrát predtým, v každej dobe a vo všetkých krajinách, poslušná myseľ mu pošepla, že ani o deň nemôže zadržať to, čo sa má stať. Keď nie on, tak druhý, tretí, desiaty alebo dvadsiaty — vojenská vrchnosť a vláda majú až primnoho odvážnych a dosť vzdelaných ľudí, odhodlaných na všetko.

A ešte dávno pred svitaním opustilo auto geologickej expedície čistučké ulice Tamanrassetu a smerovalo na juhovýchod, ta, kde sa za horami Hoggaru a dolinami Airu s bujným rastlinstvom rozprestierala mŕtva Tenere, zahalená vírmi horúceho vzduchu a fantastickými výplodmi fatamorgány.

A na ďalší deň aj profesorovo veľké biele auto s dutým vrčaním prekonávalo ťažké stúpanie na západ od Tamanrassetu. Tiressuen, ako pri každej výprave, trónil bezstarostne hneď nad kabínou šoféra, ktorý mal otvorený oblôčik, aby mu Tuareg hocikedy mohol ukázať smer.

Ostré štíty Hoggaru pomaly ustupovali, vystriedali ich jasnejšie vrchy, okrúhle ako skalky pri brehu. V roklinách vyschli kamenisté potoky, spúšťajúce sa zo strmých svahov. Dno vyschnutých riečišť bolo už sypké. Ozvena roznášala rachot motora na všetky strany, až na vzdialené pohoria, ktorých vyškerené skaly a zaprášené vrchy sa ostro črtali na vzdialenom východe, čo sa práve zabronel.

Auto sa knísalo, húpalo, celé sa zachvievalo na sypkých pieskoch, zúrivo ho nadhadzovalo a triaslo na plytkých preliačinách. Cestujúcich metalo, hádzalo a kolísalo, ale už boli na to zvyknutí, ich telá nadobudli automatickú schopnosť prispôsobovať sa akýmkoľvek výkyvom vozidla, schopnosť, akú majú vypestovanú námorníci, čo sú dlhé roky navyknutí na kolísanie morských vĺn.

K Tanezruftu sa zvažovali široké horské terasy. Purpurové svetlo vychádzajúceho slnka zažiarilo nad horským masívom, odkiaľ padali do doliny obrovské šikmé clony matného ružového súmraku. Vrstevnato, jeden nad druhým, vŕšili sa na seba rozličné odtienky ružového svetla, ružovopopolavé dolu, na dne úžľabín i pri úpätiach, a čím vyššie, tým jasnejšie a čistejšie. Ako sa slnce dvíhalo a auto schádzalo stále nižšie, ružové svetlo, zaplavujúce púšť, postupne bledlo, akoby ho odvieval pálčivý dych dňa. Úplne čierne lávové plošiny sa striedali s útesmi ružovej žuly. Tmavé a sopečné štíty planuli v lúčoch zôr fialovým svetlom.

Vždy sa ľahšie cestuje, keď je krajina rozmanitá. Atakorské bralá s fantastickými tvarmi zvetraných skál, s prízračnými zápoľami a útesmi popúšťajú uzdu predstavivosti umu, ktorý za pomalej cesty nie je ničím zaujatý. Zo strmých stien sa škeria čudné tváre, masky a nepriateľské papule, na zákrutách vyrastajú znenazdajky bájoslovné zvieratá; začarované bašty a zosúvajúce sa svahy vyzerajú ako zrúcaniny neznámych miest. Čierne skaly sa rozžeravujú v pálčivom slnci ako železné kotly. Nad nimi prúdi horúci vzduch, podobný modravým, neskutočným jazerám, a jeho stúpajúce prúdy dodávajú predmetom rozmazané, mihotavé a neurčité kontúry, v ktorých oči, unavené od oslepujúceho svetla, môžu vidieť najpodivuhodnejšie tvary. A Európania — tí, čo prichádzajú k saharským kočovníkom ako vnímaví priatelia, nevedia sa vynadiviť bezhraničnej fantázii Tuaregov, ktorú čerpajú z prírody svojej krajiny — nevysychajúceho prameňa inšpirácie. Piesok bol čoraz sypkejší, čoraz častejšie sa zjavovali mohutné kužele z hliny, spečenej horúcim slnkom. Horské končiare sa znižovali, ustupovali; bledožlté plášte piesku plazili sa po ich brehoch vždy vyššie. A kamenné chápadla horského masívu, prenasledujúce cestovateľov, akoby sa bezmocne borili do mora sypkého piesku, drobného štrku a pestrej hliny, v ktorej sa ligotali kryštáliky horkých solí. Pohoria, tonúce v piesku púšte, rozchádzali sa čoraz širšie, až sa rozdelili, na jednotlivé úvaly a osamelé vrchy, vyčnievajúce na rovine ako kamenné ostrovy. Pásy kamenčia, rozpadávajúceho sa na štrk, obklopovali tieto ostrovy ako svedectvo tvrdého zápasu medzi pevnou hmotou a beztvárnou, sypkou masou.