Ivam Jefremov - Hadie srdce

— Zlá budúcnosť! — zachmúril sa Tiressuen. — Aj ja ju vidím pri svojom putovaní. Ale načo sme sa vlastne o tom rozhovorili? Akoby nebolo o ničom inom hovoriť!

— Spomenula som si na Afaneor, Acharchellenovu dcéru.

— Načo? Mŕtvy človek je ako vyschnuté slané jazierko.

— Nie! Prídu dažde a jazierko sa naplní, príde núdza a rozpomenú sa na človeka! Stará Lemta mi povedala… — dievča sa zháčilo, len-len že sa neprerieklo o tajnom spolku žien, ktorý bol dielom Afaneor.

Ženy sú u Tuaregov omnoho väčšou spoločenskou silou ako u iných saharských národov. S ich pomocou chcela vojvodcova múdra dcéra vzkriesiť starú jednotu Tuaregov z čias kráľovnej Tin-Chinan.

— Povedala ti? — zopakoval Tiressuen.

— Rozprávala mi o El-Issej-Efovi, o Afaneor a o veľkej severnej krajine. A ja som sa rozhodla, že celý život budem hľadať človeka, ktorý by mohol ta ísť.

— A nenašla si ho?

— Ešte nie, — povedala Afaneor ťahavo a odvrátila sa od Tuarega.

Tiressuen išiel zhorieť pod nízkym stanom.

— O akej krajine hovorila starena? — spýtal sa netrpezlivo.

— Nielen ona! Zachovali sa báje… Pôjdeme na hrob Afaneor, k hore Atafajt-Afa. Dobre? — A dievča znenazdajky objalo Tiressuena okolo krku a pritiahlo ho k sebe tak mocne, že sa musel chytiť, aby nespadol.

Mladý Tuareg zabudol na všetko na svete. Celá nedozerná šíra púšť sa stratila v hlbočine tmavých očí, rozšírených a upretých naňho…

Dve ťavy merali dlhým inochodom pustú plošinu, načisto vypálenú slnkom. Jasnožltý pieskovec, čo sa vynáral v platniach a výčnelkoch spod hrubého štrku a piesku, pokrývala hnedá ligotavá kôra. Ťavy opatrne obchádzali tieto prekážky, kde sa im kĺzali široké mozoľnaté stupaje. Afaneor, zahalená po oči do tmavomodrého plášťa, zdala sa neznámou a cudzou. Mlčky sledovala akési znamenia, ktoré poznala jedine ona, a ani raz neprinútila svoju ťavu, aby spomalila. Blížila sa hora. Ťavy šli teraz po tvrdom dne vyschnutého strmého riečišťa, kľučkovali pomedzi ostré úlomky skál. Hora sa vypínala nad korytom ako strmá stena, naprostriedku rozštiepená obrovskou sekerou. Naježené a dozadu sklonené vrstvy tvrdého tmavého kameňa vystupovali na rovných prsiach hory ako hrubé podlhovasté rebrá, zvrchu obrúsené a ošúchané mnohými tisícročiami pieskových víchríc. Námorník by prirovnal vypuklú horskú stenu k vzdutému vetrilu, ale Tuaregovi pripadala ako pevnosť zlých duchov, čo tu vládnu od nepamäti. Jazdci na vysokých ťavách vyzerali pred hrozivou horou ako drobní chrobáčkovia. Vietor sa prudko vzopieral do steny, rozžeravenej nemilosrdným slncom, potom sa svižne odrazil späť a zavíril na dne riečišťa a na úpätí, zasypanom drobnými kameňmi. Hora sa bránila pred ľuďmi, čo sa blížili vzdor pieskovému víchru a žeravému dychu tmavej steny. Afaneor obrátila ťavu, vystúpila z dna suchého riečišťa a vybehla na zaoblený kopec. Odtiaľto sa svah plavne spúšťal na severozápad k priestrannej pustej rovine, ktorá sa strácala v mihotavom opare horúceho vzduchu, čo prúdil po rozžeravenej štrkovitej pláni. Kopec sa končil mohylou z hladkých rovnakých kameňov, obložených do oválu modravosivými pieskovcovými platničkami.

Stĺpovitý čadičový balvan a niekoľko paličiek a konárov, ozdobených stuhami, ktoré dotrhal vietor, označovalo mohylu Afaneor, Acharchellenovej dcéry. Živá Afaneor sa vztýčila, aby sa prešvihla cez veľmi vysokú, krížom ozdobenú hlavu sedla, a zoskočila z ťavy bez toho, že by ju bola prinútila kľaknúť si. Tiressuen zaťažil opraty ťažkou skalou a opatrne pristúpil k mohyle. Zamĺknuté dievča vytiahlo zo záhrenia zväzok pestrých stúh a obnovilo výzdobu. Tuareg jej pritom pomáhal a ona ho odmenila láskyplným úsmevom.

— Teraz si sadni a počúvaj, — Afaneor mu šikovne pripálila vo vetre cigaretu.

A Tiressuen sa dozvedel starú legendu o pútnikovi El-Issej-Efovi, ktorý prišiel do krajiny Tuaregov pred viac než sedemdesiatimi rokmi z veľmi ďalekej a studenej severnej krajiny, z Ruska. Bol lekár a maliar, býval v Gadamese a odtiaľ cestoval po púšti, kde sa spriatelil s Tuaregmi a Kel-Adžermi. Na ich pozvanie podnikol tajnú cestu do hĺbky Sahary a kočovníci v púšti prvý raz videli Európana, ktorý nemal nijaké postranné úmysly, chcel sa len zoznámiť s ľudom púšte a s jej prírodou.

Ruský lekár prišiel preplnený úctou k Tuaregom, ich obyčajam a drsnému životu. Bol tak hlboko chápavý a citlivý, až to u cudzozemca zarážalo. Silou svojho múdreho a vznešeného ducha prekonával tento slabý a na tunajšie podmienky neuspôsobený človek ťažkosti na cestách cez púšť a získal si srdcia kočovníkov. El-Issej-Ef čoskoro odišiel do svojej krajiny. Ostala po ňom povesť o tom, že ďaleko na severe žijú ľudia iní ako ostatní Európania. Majú síce ich múdrosť, no sú lepší voči cudzím národom, pokladajú ich za seberovné. Pamiatka na ruského lekára sa zachovala medzi ľudom a nie div, že keď mocného Acharchellena prišiel navštíviť iný ruský cestovateľ, spisovateľ, ktorý sa menoval tuším Nemirdan, Afaneor ho pozvala na hudobnú slávnosť a sama mu spievala. Po hudobnej slávnosti sa Afaneor dlho zhovárala s cudzincom a definitívne sa presvedčila, že povesť o El-Issej-Efovi je pravdivá. Ďaleká a kočovníkom púšte neprístupná krajina stala sa pre Afaneor a jej priateľov tou ríšou snov, ktorú má každý človek, čo aspoň trochu pozná svet.

Acharchellen a jeho dcéra chápali, že je koniec doterajšiemu životu, že národ Tuaregov sa nemôže večne skrývať v púšti a vyhýbať sa západnej kultúre. Lenže pomôcť pri osvojení tejto kultúry by mohla len taká krajina a ľud, čo by mali čisté a nezištné úmysly, inak cudzia kultúra prinesie národu Tuaregov záhubu.

Afaneor snívala o tom, že sama uvidí Rusko, ale umrela skôr, ako sa jej sen splnil. No jej túžba žila ďalej v tých ženách a dievčatách, ktoré poznali legendu. A práve tak sa nadchla aj nová Afaneor.

— Vieme, — skončilo dievča, — že nikto z Tuaregov alebo iných saharských národov nebol ešte v Rusku. Treba to však urobiť! Aj ja som prisahala pri pamiatke Acharchellenovej dcéry, že poprosím svojho budúceho milého, aby šiel do tejto krajiny. Mala som šťastie, našiel vo mne zaľúbenie najlepší pútnik Sahary, — dievčaťu zaznela v hlase hrdosť. Afaneor zodvihla hlavu a prikročila k Tiressuenovi. — Pred hrobom Afaneor ťa prosím, navštív krajinu Rusov, pozri sa na ten ľud a potom nám rozpovieš, či je povesť o El-Issej-Efovi pravdivá!

V slovách dievčiny znelo nezlomné presvedčenie. Tiressuen sa zachvel. Mal dojem, akoby sa s ním nezhovárala jeho prudká a vrtošivá milá, ale sama Acharchellenova dcéra, ktorá vystúpila z hrobu a nalieha naňho, aby splnil jej želanie. Tuareg rozpačito cúvol a zamrmlal:

— Nikto z nás nebol v tej krajine. Aj keby sa mi podarilo ta dostať, čo uvidím a pochopím z cudzieho života? Nepoznám ich reč, obyčaje a prírodu a prejdem tadiaľ ako tieň, ani sa nebudem môcť na nič opýtať, lebo neviem, čo sa pýtať?…

Afaneor si kľakla na zem pred Tiressuena a objala mu nohy.

— Teraz je to iné ako za časov Acharchellenovej dcéry. Ľudia lietajú rýchlo na veľké vzdialenosti, krajiny sa navzájom zblížili. Z Francúzska prichádzajú ľudia, čo poznajú nielen arabčinu, ale aj našu reč. Možno sa aj v Rusku stretneš s takými ľuďmi. A keď aj nepoznáš ich jazyk a obyčaje, najdôležitejšie je nazrieť proste Rusom do duše, vycítiť silu, vedomosti a umenie tohto národa! Ja som žena a nemôžem ísť, lebo som chudobná a neučená, lebo to nie je vo zvyku ani u Európanov, ktorí nás pokladajú za tmárske nevoľnice islamu! — Afaneor sa skotúľali slzy po hladkých lícach a oči na tvári, vyvrátenej dohora, hľadeli tak prosebne, že Tiressuenovi stislo srdce. Ešte sa pokúsil priviesť dievča k rozumu.