Ivam Jefremov - Hadie srdce

Nie je toto drobné dievča čarodejnica? Pochádza z kmeňa Tibbu, rodom je z južného Feccanu, ale vychovaná bola u Tuaregov, u zlostnej stareny mocného kmeňa Kel-Adžer. Na juh od Feccanu, nie v dusných oázach, lež medzi nízkymi zvetranými skalami, a v horách Tibesti žijú „skalní ľudia“ — Tibbuovia, potomkovia starobylého národa Garamantov. Boli to neskrotní čarodejníci a bojovníci, starí Rimania a Arabi sa ich báli a usilovne ich vyhladzovali. Kel-Adžerovia sa tiež pokladajú za potomkov Garamantov, lenže u nich Tiressuen ani raz nevidel takú farbu pleti, ako má Afaneor a jej príbuzní — jasnú červenohnedú s charakteristickým kovovým leskom.

Tiressuen si vzal cigaretu a zaškúlil na svojich francúzskych spolucestujúcich, ktorí pozorovali rádiotelegrafistu, rýchlo vyklepkávajúceho kľúčom heslá. Pred duševným zrakom kočovníka púšte, ktorý bystro zachytil aj sebamenší detail v kraji, rozvíjal sa obraz prvého stretnutia s Afaneor.

Bokom od kľukatých chodníkov a púšťových ciest, v neznámej doline, stoja zrúcaniny starobylého mesta. Na skalnatej rovine, vo venci zvetraných kopcov, sa z ničoho nič vypínajú pozostatky kolonád a zrúcané múry. Na kraji zrúcanín je veľký štvorec, vykladaný kameňmi a orámovaný bielymi dlaždicami. Zo severnej strany sa na dlaždiciach zachovalo osem stĺpov z bieleho kameňa — vysokých, neobyčajne štíhlych a krásnych. Niektoré stĺpy ešte dvíhajú k bledej, oslepujúcej oblohe vyrezávané hlavice, podobné rozvíjajúcim sa korunám mladých paliem.

Tu sa zišli na hudobnú slávnosť okolití Tuaregovia z kmeňa Kel-Adžer, a náhodou sa dostal sem aj on, osamelý Taj-Tok.

V jasnom mesačnom svite medzi bieloskvúcimi stĺpmi uvelebili sa tmavé zahalené postavy mužov — divákov a hostí, pretože slávnosť usporiadali ženy a ony aj prvé vystupovali. Matka radila Tiressuenovi, aby nevynechal ani jednu príležitosť, keď môže navštíviť takúto slávnosť.

— Tieto piesne, hudba a tance spájajú a povznášajú ženy, — hovorila, — a vás, mužov, učia láske. Tuarecká žena nie je taká jednoduchá, a keď sa chceš dožiť trvalého šťastia, musíš vedieť s ňou zaobchádzať, urobiť spoločný život čo najľahším a… čo najzaujímavejším. My, kočovníci, máme veľa slobody, veľa času na sny, rozprávky a piesne. A tvoja životná družka ti musí byť aj priateľkou v snoch, nielen robotnicou alebo súložnicou ako u iných národov. Navštevuj teda tieto školy lásky, kdekoľvek by si bol!

Tiressuen, ako každý Tuareg, bol naučený poslúchať matkinu prostú a dobrotivú múdrosť.

Ženy — vznešené ichaggarenky, chudobne oblečené imradky, ba aj tmavé otrokyne vo svojich bielych rúchach — tvorili malý orchester, hrali na jednostrunových husliach, na flautách a rytmus vyklepávali na malých bubnoch. Doprostred štvorca vystúpila vysoká dievčina. Jej pružná postava v modrom plášti vyzerala ako čierna silueta na striebornobielych kameňoch dlaždíc a stĺpov.

„Piesne drinu!“ pomyslel si Tiressuen a pohodlnejšie sa usalašil, bedliac, aby jeho tvrdý plášť nezašuchotal o drsný kamenný stĺp. Naozaj, hudba znela ako zbor zvončekov, ako šuchot vetra v hustom drine na dne vyschnutých riečišť, raz sa blížila, raz zase vzďaľovala. Cvendžal vysoký a čistý hlas dievčaťa; ako steblo drinu prehýbala sa jej tenká postava pod temnými záhybmi voľného rúcha. Flauta a husle pomaly ťahali smutnú, monotónnu melódiu. Občas rýchlo zabubnoval bubon. Nato sa ruky dievčaťa vzopäli do výšky, ako keď veľký vták zamáva krídlami, aby sa vydal na svoj let, ale ešte ho priťahuje sila zeme. S obradnou dôstojnosťou drobčili nohy vo farebných, perličkami zdobených sandáloch.

Nežná, smutná pieseň a pomalé pohyby učičíkali Tiressuena. Oprel si hlavu o stĺp a upadol do príjemných polodriemot, sledujúc speváčku spod sklopených viečok. Potom vystriedali sólistku štyri ženy. Postavili sa do radu, raz sa blížili k divákom, sediacim pri stĺpoch, raz zase cúvali chrbtom k spleti bielych dlaždíc a kameňov, čo ostali z rímskeho mesta. Ženy zborovo spievali rytmickú báj o nebeských ľuďoch-hviezdach, čo zlietajú v noci k odvážnym bojovníkom na ich dlhej a nebezpečnej púti cez púšť. Tiressuen poznal niektoré verše z detstva a do driemot sa mu vpletala ešte aj spomienka na matku, sklonenú nad jeho detskou postieľkou v tichých večerných chvíľach, keď zmĺkne bľačanie kôz, ťavy sa vzdialia od stanov a na západe onemie večný kočovníkov spoločník — vietor. Tiressuen si stiahol rúško hlbšie na oči, aby nevyvolal posmešky u susedov.

Asi zaspal, lebo sa strhol na to, že vôkol náhle zavládlo ticho.

Bola prestávka — ženy skončili a mužovia sa ešte nepripravili na svoje bojové tance. V tieni výklenku zrúcaného múru, kde sedeli ženy, strhla sa akási trma-vrma. Na plošinu, zaplavenú mesačným svetlom, vystrčili dievčinu strednej postavy v rúchu, ktoré sa nepodobalo ani dlhému tmavému hávu vznešenej ichaggarenky, ani svetlému šatu imradky, čo obnažuje plecia, ani tenkej lacnej tunike otrokyne-charatinky.

Hrubé vlnené rúcho, zrejme tmavomodrej farby, previazané cez boky úzkym pásom, splývalo v širokých záhyboch až po členky. Nad pásom sa rúcho rozdeľovalo na dva široké pruhy, čo zakrývali prsia a chrbát a na pleciach boli zopnuté veľkými striebornými krúžkami. Ruky a boky malo dievča obnažené, malé, od prachu biele nohy boli bosé. Veľmi husté čierne vlasy, previazané na temene hodvábnou šatkou, padali jej hlboko do širokého čela. Mala úzke čierne obočie, položené ďaleko od seba, podlhovasté, tiež úzke oči, pravidelný, pekný nos, v ktorom nebolo nič z tvrdých čŕt Tuaregov. Malé ústa, prívetivá oblá tvár — áno, dievča vyzeralo na cudzinku. „Nie je Arabka ani Kabilka…“ ožil zaraz Tiressuen, obzerajúc si ju spod rúška, čo mu zahaľovalo tvár. Dievča sa obrátilo, odpovedalo komusi za chrbtom, potom zodvihlo pravú ruku so žartovným prosebným gestom. Hladká koža, ktorá sa zdala Tiressuenovi veľmi tmavá, zaleskla sa jej v mesačnom svite ako vyleštený kov. Línie jej rúk, obrysy tela, vlniace sa pod rúchom, boli vymodelované ako na francúzskych bronzových soškách, čo videl v Tamanrassete, a také krásne, že sa Tiressuenovi zatajoval dych. Vystrel sa. Rýchlo a nepravidelne zabrnkali struny, akoby ich viedla zmätená ruka. Tuareg sa zachvel pri hlase dievčaťa, silnom a hlbokom — ten hlas ho priťahoval a vábil. Pieseň bola pravým opakom toho, čo počúval pred chvíľou! Menlivá, preskakujúca, skoro nepostihnuteľná melódia, a do toho kedy-tedy výkriky plné bôľu a clivoty, temne vábivé, náruživé a hlboké tóny, znepokojujúce a strhujúce… Kde sa vzal, tu sa vzal veľký bubon, ktorý zlovestne zabubnoval, sprevádzaný tupými a úsečnými údermi malých bubnov. Srdce pritom čudne zmiera, vzpína sa v ňom divoká túžba vyskočiť a utekať, utekať!

A čaro zvučného hlasu čoraz väčšmi prenikalo a podmaňovalo si Tiressuena. Pieseň sa zmietala ako prenasledovaný bežec, čo hľadá východ. Víťazná vyzývavosť, divoká radosť striedala sa so zúfalými a nastrašenými výkrikmi, ktoré ticho a bezmocne doznievali v melódii, potom sa opäť vzmáhal divý odpor v prudkom striedaní vysokých a hlbokých tónov. Dievčina bez toho, že by sa bola pohla z miesta, reagovala na rýchly spád a prechody melódie takými istými pohybmi rúk, kolísala a prehýbala sa do taktu.

„Čo je to?“ rozmýšľal Tiressuen. „Kam sa ženie táto pieseň mladého života? Čo chce, koho volá za sebou? Alebo letí ako arabský kôň, čo sa vrhne do púšte a nehľadí, kam a načo, kochajúc sa len vo svojej sile a v rýchlom cvale?…“