Ivam Jefremov - Hadie srdce

— To len pre vás, Michel, lenže nie pre saharského kočovníka, ba ani pre mňa. Tu osud každého cestovateľa a karavány záleží vždy od toho, či presne dodržiava vytýčený smer! Ostatne, urobte skúšku, presvedčíte sa.

— Ako?

— Ukážte na mape prstom na prvé miesto, čo vám padne do očí, a spýtajte sa naň Tiressuena.

— Ozaj! To by bolo zaujímavé! Hneď to urobím! — mládenec pristúpil k autu, čo sa pochmúrne černelo bokom, a vrátil sa s koženou kapsou.

Ľudia, čo ležali okolo ohňa, posadali si s nohami skríženými pod seba.

— Tiressuen, môžem sa ťa niečo spýtať? — začal Michel lichotivo po arabsky, pritískajúc ukazovák na nejasný vzor vrstevníc, a druhý geológ mu pritom svietil baterkou.

— Pýtaj sa, odpoviem, — súhlasil Tuareg, — ak budem vedieť.

— Bol si v Anachare?

— Bol.

— A poznáš tam horu Issedifen?

— Nijaká hora Issedifen tam nie je, — pokojne povedal Tiressuen, — jestvuje hora Isadifen oproti vrchu Nezubir v strede Anacharu a poznám piesočnatú dunu Issedifen, južnejšie v Hoggare, na juh od hory Tendžidž…

Zarazený Michel videl, ako sa uškŕňajú jeho druhovia, a zapýril sa od nevysvetliteľného hnevu.

— A ďalej? — zašomral.

— Ďalej na juh? — spýtal sa Tuareg. — Tam bude široká skalnatá plošina…

— Aká plošina?

— Plošina Tin-Eggole.

— Bol si vari aj tam?

— Bol, pred šiestimi rokmi. S profesorom Ka-Po-Rem… — Vtom sa Tiressuen zasekol, zmeravel a načúval.

Francúzski cestovatelia nasledovali jeho príklad.

— Motor, — prvý porušil mlčanie Michel.

Za čiernym zrázom nízkej náhornej plošiny na severe zjavil sa rozmazaný obláčik svetla, ktoré sa rozjasňovalo a rozjasňovalo, až boli z neho dva prúdy žltých lúčov, upreté k hviezdnemu nebu. Auto sa škriabalo po strmom severnom svahu. Ešte pár minút — a duté hučanie motora prešlo v prenikavý rev. Lúče reflektorov preleteli ponad hlavy čakajúcim, potom skĺzli dolu a prebodli tmu oslepujúcou škvrnou. Obrovské biele nákladné auto sa štveralo na piesočnaté kopce okolo tábora, hádzalo ho zboka nabok a rýchlostná skriňa mu len tak hvízdala. Auto zastalo asi päťdesiat krokov od ohňa a sálalo horúčosťou prehriateho motora, pachom zhoreného oleja a gumy. V priestrannej kabíne sa zapálilo matné svetlo. Vystúpili z nej traja ľudia a unavene sa popreťahovali. Najvyšší, tučný chlap, rezko vykročil k ohňu. Kapitán mu šiel oproti.

— Kto je to? — spýtal sa ho Michel idúcky.

— Archeológ profesor Vanedge, kto iný, — zahundral potichu kapitán.

— Ktorého ste čakali?

— Samozrejme, do čerta! Povedzte Jacquovi, aby vyladil vysielačku. Treba oznámiť, že sa naše skupiny stretli! Som veľmi rád, že vás vidím, pán profesor!..

— A ja ešte radšej! — nahlas a veselo vyhlásil archeológ. — Motali sme sa po tej skalnatej plošine ako po labyrinte, už som sa bál, že vás nenájdeme. Ale boli ste presne na mieste, ktoré bolo označené na mape…

— Je s nami Tiressuen.

— To je veľmi dôležité. Zhovárali ste sa s ním… vopred?

— Nie, čakal som na váš príchod. Máme času. Budete večerať? Ale voda je zlá…

— Ďakujem, jedli sme pred troma hodinami. Môžem vás pohostiť studenou sódou alebo limonádou. Brali sme ju dnes z hotela monsieura Blaisa!

— Ó, vy ste posol nebies!

— Iba Výboru pre saharské výskumy, prosím!

Rádiotelegrafista, dlháň Jacques, sa trápil s vysielačkou, učupený na širokej pieskovcovej tabuli, ktorá sa dopoly ponárala do dna vyschnutého riečišťa. Útržky rečí, praskot, letmé hudobné akordy, celý ten zmätok v étere, v ktorom hučali desaťtisíce vysielačov, vyznieval úboho v prísnom mlčaní púšte, tlmený sypkými brehmi vyschnutého koryta. K ohňu doliehal len nejasný šum. Profesor a kapitán sa ticho zhovárali, ľudia, čo prišli s archeológom, vykladali novinky. Tuareg vystrel dlhé telo obďaleč od Francúzov a hlboko zadumaný zvoľna fajčil. Zložil si z tváre rúško a cigaretu kládol do úst plavnými pohybmi po plece obnaženej ruky. Povyše lakťa mu obopínal ruku kamenný náramok — stará tradícia, ktorá predtým chránila pred údermi šable.

Keď už prebrali všetky novinky a klebety, Michel sa opýtal, hľadiac na sprievodcu:

— Rád by som vedieť, o čom tak môže rozmýšľať?

— Čo ťa to zaujíma? — ohlásil sa lenivo jeden spoločník. — O čom všetkom môže rozmýšľať Tuareg!

— Mlčí, keď ideme, mlčí, keď odpočívame. Ale nespí a nedrieme, zrejme na niečo myslí. Pozorujem ho.

— Michel, máte akýsi mimoriadny záujem o Tiressuena, — zamiešal sa zrazu do reči kapitán. — A zdá sa mi, že je v tom aj veľká dávka predpojatosti. Len pozor, aby sa to neskončilo nejakým konfliktom. Nerád by som vás… stratil!

— Dovoľte! — vyhŕkol Michel, no opanoval sa, nasadil si na tvár pokojný výraz a doložil: — Na môj dušu, môj kapitán, je to len číra zvedavosť. Som prvý raz na Sahare a tento národ ma zaujíma. Kedysi to boli slávni zbojníci a otrokári. Hovoria celkom neznámym jazykom, ich tifinarská spisba nemá nikde obdoby a dobre ju ovládajú len ženy. Ženy sú u nich hlavou rodu, sú slobodné, a nie nevoľnice ako u okolitých moslimov. Tuaregovia žijú presne uprostred Sahary, ale miesto toho, aby sa z nich stali divosi, osvojili si maniere hodné našej aristokracie — len sa dívajte, koľko dôstojnosti je v Tiressuenovi! A pamätáte sa? Tam, na juhu, žijú Julemidenovia, tak sa tuším volá ten kmeň. Odňali im otrokov ako všetkým, a čo tí neurobili? Ha-ha-ha! Pasú kozy sami, odháňajú ich svojimi dlhými mečmi! To vám je pohľad! Nuž chcel by som vedieť, nad čím stále rozmýšľa náš sprievodca. Či myslí na ženu, ktorú zanechal kdesi v púšti, a či na bývalé voľné zbojstvá?

— Neviete si predstaviť, mladý človek, — ozval sa zrazu vysokým hlasom archeológ, — akú bohatú fantáziu majú títo synovia púšte. V ich šiatroch, vlastne to nie sú arabské šiatre, lež kožené stany, počujete takú kyticu rozprávok, legiend, bájok a prísloví, akú nemajú azda všetci ostatní kočovníci sveta dovedna, hoci sú obdarení tiež dosť bujnou fantáziou. Poradil by som vám dobrú vec, ak chcete poslúžiť vede a sám sa presláviť… Preštudujte reč Tuaregov, tamašek, a venujte sa zbieraniu tohto folklóru. Písal som na akadémiu vied, že sa bez meškania treba do toho dať — podľa môjho názoru Tuaregovia čosi-kamsi vyhynú, jednotlivé kmene počítajú už aj teraz len po niekoľko desiatok členov, napríklad Kel-Achnet, ktorých ostalo dvadsaťtri. A na každého pripadá približne tisíc štvorcových kilometrov púšte! Alebo Tiressuen, ktorý pochádza zo susedného kmeňa Taj-Tok. Nie je ich viacej ako sto aj dovedna s imradmi, to sú akísi ich vazali…

— Nech som prekliaty, ak voľakedy!.. — začal Michel, ale zháčil sa pred zazlievavým pohľadom vedca.

Tiressuen nepočúval rapotanie nervóznych a hysterických Európanov.

Myslel na Afaneor a na to, ako vykonať pre ňu čosi neuskutočniteľné. Afaneor je luna, bohyňa, ktorá má zvláštnu moc nad nekonečnou púšťou. Kraj, známy od detstva, stáva sa akýmsi iným, keď sa zjaví na nebi — luna sa priblíži k zemi a splýva s ňou. Chladný mesačný svit opradie clonou tajomstva akúkoľvek krajinu. Ešte aj bezútešný Tanezruft bez vody a rastlinstva vyzerá ako striebristé more a čierny pancier mŕtvej roviny je ako rozprávková klenotnica, ako záplava rozsypaného striebra. A Afaneor, dievčina, jeho vyvolená, má nad ním tiež tajomnú moc ako luna nad zemou. V jej prítomnosti sa Tiressuen mení, objavuje v sebe neskrotné sny, zunivé ako piesne, vyvolávajúce trýznivý smäd po kráse, nemenej neodbytný ako smäd na ceste cez pieskové víchrice.