Ivam Jefremov - Hadie srdce

Mladá žena sa začervenala od rozpakov, jemne chytila geológa za lakeť a povedala:

— Som taká rada! Len nerozumiem, čo tu budete robiť, neviem si predstaviť, čo ste si predsavzali. Tajíte predo mnou niečo vážne… predtým ste to nerobievali! To znamená, že kamaráti buďme, ale svoje si držme?

— Dobre, Vaľa, vám to poviem… Ale nikomu ani slova!

— A geológ jej vyrozprával svoj plán, ako chce hľadať rudné ložisko na Hiundustyjn Eg.

— A čo bude s vami? Ako ste sa mohli na to odhodlať! — v tóne mladej ženy znel zjavný strach.

— Čože ja? A vaši vrstovníci, čo odpočívajú v ukrajinských stepiach a pobaltských lesoch — tí mohli, keď bolo treba?

— Nemyslím to tak. Ale ak je to ozaj také nevyhnutné, prečo ste skôr…

— Viem, čo chcete povedať! Ale verte, nebolo to osobné pohodlie. Dosť som rátal a rátal, no výsledok bol veľmi pochybný, riziko nesporne veľké, a vtedy bolo aj inej, nemenej dôležitej roboty vyše hlavy.

— Teda tak, — rozhorčila sa Vaľa. — Teraz, v takomto stave, môžete ísť aj za veľmi pochybným výsledkom. S akýmkoľvek rizikom, aj keby to bolo hneď sto proti jednej — čo ak sa náhodou podarí! Takto sa teda ceníte. A na svojich blízkych — na ženu, priateľov — na tých ste nemysleli?

— Nemyslel. Žena, priatelia — to sú priatelia geológa Alexandrova, ktorého už niet, a kto z nich má akú pamäť, to je iba otázka času.

Vaľa odskočila od geológa, akoby ju bol had uštipol.

— Teda tak! Krásne, odvďačili ste sa mi! Kto som ja? Nebojte sa, ja budem vždy len tá, aká dnes!..

— Pochopte ma správne, Vaľa. Ak vyhrám túto jedinú šancu… potom!.. Veď ja som celkom obyčajný človek, človek so slabosťami, a musím sa uzdraviť… duševne. Pozrite na mňa, nevidíte, čo som prežil?

Vaľa sa znova zapýrila, až po korienky vlasov, zrazu objala Alexandrova, zavzlykala a hanbiac sa za svoju slabosť, skočila do auta.

— Prídem… keď mi dáte vedieť… Len, len… dávajte pozor na seba, ako budete môcť… Chcem povedať, aby ste sa neodvážili náročky…

— Sľubujem vám, Vaľa!.. — odvetil geológ pevne. — Ale kde sa ženiete? Vypijeme si čaj a potom si treba odpočinúť.

— Netreba! Bojím sa, že už aj tak meškám. A… ja, ja sa rozplačem! — povedala napokon mladá žena a prižmúrila oči; na volant kvapkali slzy.

Motor zahučal a geológ sa nestačil ani pohnúť, auto sa už rozbehlo a šinulo sa kľukatou cestičkou pomedzi krovie. Alexandrov dlho hľadel za ním, započúvaný do hukotu motora, ktorý sa strácal v diaľke.

Majiteľ zrubu sa odhodlal porušiť etiketu a ozval sa prvý.

— Prečo ste sa vadili? Ako to všetko zle vypálilo — auto odísť, ty ostať… Čo budeme robiť? A ja som navaril čaj!

Geológ upokojil lesníka. Vypil zo zdvorilosti čaj, potom sa zvalil na pričňu a zaspal, akoby ho do vody hodil. Keď sa zobudil, slnko už zapadalo. Dvere na zrube boli otvorené. Z otiepky rojovníka, čo tlela na uhlí v starej mise, šírila sa ostrá vôňa, chrániaca geológa v spánku pred komármi. Hostiteľ sedel na prahu s drevenou, meďou okovanou fajkou medzi zubami a díval sa na juh. Tam sa zbiehali ťažké mraky, ktoré sa sfarbili vo svetle večerných zôr do tmavofialova. V obrovských fialových oblakoch sa zrazu zableskli kľukaté blesky. Ako spod zeme doliehalo vzdialené dunenie, také zlovestne výhražné, že sa Alexandrov zachvel. Lesníkova tvár, upretá do diaľky, ľahostajná a nehybná, vyzerala v súmraku ako z dreva. Ani len fajočka sa mu nezachvela v ruke, podopretej o koleno. Alexandrov sa priplazil k dverám. Lesník zapálil vyhasnutú fajku a pripálil aj geológovi. Obidvaja mlčky fajčili, kým sa Alexandrov naveľa odhodlal spýtať, či by mu mohol zaobstarať koňa, ktorý ho dopraví k sedlu. Tuváncove nepreniknuteľné tmavé oči sa zabodli do hosťa.

— Ja nerozumieť, kto pustil?

— Ako to myslíte? — spýtal sa geológ.

— Teba kto sem pustil? Vôbec nevieš chodiť, vôbec si nanič, aj-jaj! Načo si prišiel? Len na to, aby si tu zahynúť!

Geológ mu začal vysvetľovať cieľ svojho príchodu, ale nehovoril pravdu. Má vraj pozorovať búrku nad sedlom Havrania jurta, aby zistil, odkiaľ prichádzajú oblaky a kedy veštia nečas pre pútnikov. Nevládze sa pohybovať, ale sedieť v kolibe, dívať sa a zapisovať, to môže…

Lesník mu neskákal do reči.

— Kto teba poslal, všetko pomotal, — povedal Tuvánec, keď geológ skončil svoju bájku. — Teraz cez Hiundustyjn Eg desať rokov nechodí statok. Keď naša republika vstúpila do Sväz, vtedy s tým skončiť. Taká nebezpečná vec darmo robíš. Prečo, ktorý hlupák to vymyslieť?

Alexandrov si pomyslel, že najväčší hlupák je on sám. Oklamať syna prírody s jeho vážnym vzťahom k životu a hĺbavosťou stepného obyvateľa nebolo také jednoduché, ako si to Alexandrov spočiatku predstavoval. Zahanbil sa za svoju márnu lož a so všetkým sa zdôveril lesníkovi ako staršiemu bratovi alebo otcovi, nezatajujúc už ani svoju chorobu ani cieľ.

V hustom súmraku nemohol rozoznať Tuváncovu tvár. Lesník si dlho napchával fajočku a babral sa s navlhnutou zápalkou, potom dlhými dúškami pomaly vťahoval do seba dym. Rozžeravená fajka mu osvetľovala čelo, zachmúrené od usilovného rozmýšľania, a sklopené oči s prižmúrenými viečkami.

— Budem ti pomáhať, — povedal pokojne a Alexandrov si s úľavou vydýchol. — Ja myslieť, ty správne žiješ. Sám tebe pomohol by… ale mal som len jediný syn, aj ten umrel, zanechal ženu a dve deti. Teraz si musím rozmyslieť, nemôžem ísť do hocijaká nebezpečná vec! Ešte koľko rokov im musím pomáhať.

Alexandrov vystrel ruku a položil ju lesníkovi na kostnaté zápästie so zvráskavenou, drsnou kožou. Tuvánec pochopil toto nemé gesto vďaky a náhlivo povedal:

— Teraz pijeme čaj, potom treba spíš. Zavčas ráno pôjdem po koňa. Vecí máš málo, odvezieme naraz teba aj jedlo, kôň je mocný. Ale ty si unavený, ľahni si!

Lesník chytro zaspal, no geológ ešte dlho ležal potme a vďačne myslel na nezištnú priateľskú pomoc a úctu k citom iných. Ani Vaľa ani lesník nevyriekli prekliate slová: „Potom aby som sa za teba zodpovedal“ — slová, čo sa tak často vyskytovali v knihách, že si už myslel, akoby falošný strach pred zodpovednosťou bol takmer základným pocitom mnohých ľudí. Lenže v živote to bolo práve naopak. Nikto sa nesnažil pripísať mu svoje dohady, ani ho nepodozrieval z absurdných úmyslov len preto, aby ukázal svoju pochybnú prezieravosť. Dokonca aj Tuvánec, ktorý mal na to právo, pretože sa ho geológ pokúšal oklamať, uveril hneď pravému vysvetleniu. Alexandrov pochopil, že taktnosť ľudí, ktorí mu pomáhali, vypestovala sa v drsnom živote, kde sa každý hneď musí zodpovedať za svoje osobné omyly sám pred sebou aj pred najbližšími druhmi. Títo ľudia boli zvyknutí spoliehať sa v prvom rade na seba a hlavne dôverovať si. A geológ mal zrazu pocit, že ho nepodporujú len dvaja takíto ľudia, ale tisíce, ochotných kedykoľvek mu prísť na pomoc. Istota v nevídanú silu kolektívov, ktoré zvládnu akúkoľvek fantastickú úlohu a sú oporou našej spoločnosti, akosi posmelila Alexandrova. Nervová vyčerpanosť z posledných dvoch dní, z nadľudskej námahy bezvládneho tela a z obáv, či sa mu vydarí jeho zámer, ustúpila a rozplynula sa v zdravom spánku. Namiesto nej ho ovládol pokoj.

— Héj, he-éj! — rozliehal sa po pustej náhornej plošine Havranej jurty mocný krik.

Alexandrov spoznal gazdu, vyliezol z koliby, dokmásanej vetrom, a snažil sa odpovedať. Z prechladnutého hrdla vyrážali len sipľavé, slabé zvuky, ale sluch poľovníka ich aj tak zachytil. Čoskoro sa pred Alexandrovovou kolibou ukázal Tuvánec. Pozorne si obzrel geológa, zarasteného, začadeného, vo vlhkých a prepálených šatách, zodratých od kŕčovitého plazenia po hroblinách a rojovníku.