Ivam Jefremov - Hadie srdce

Splnili sa Valine najhoršie obavy. Motor ešte hodný kus pred koncom stúpania definitívne zhasol. Vaľa vyskočila a hodila pod kolesá polená, ktoré nosila stále so sebou. Aby šetrila batériu, nezapla si ani žiarovku, odkrútila čistič, prefúkala prívod benzínu a ako bláznivá poskakovala na tmavej ceste a plieskala sa skrehnutými rukami. Potom vliezla do zľadovatenej kabíny a so zmierajúcim srdcom stisla štartér. „V-vvv… V-vvvvv…“ zatočil sa motor lenivo, akosi ospanlivo raz, druhý aj tretí raz. Vaľa nechcela vybíjať pošramotený akumulátor. Motor nenaskočil. Dievča stislo štartér dlhšie, motor naberal obrátky, duto zahučal, ale ani len nezakašlal. A ľúty mráz sa pchal pod kapotu, prikrytú Valiným kožuchom, usiloval sa zmraziť a zmeraviť motor práve tak, ako zmeravelo všetko vôkol na široko-ďaleko v tejto zimnej noci, uprostred tuvánskych hôr.

Dievča konalo so zúfalou rýchlosťou, myslelo len na to, ako vyhrať zápas s krutou zimou. Pre istotu prečistila karburátor, ešte raz skontrolovala prívod benzínu a prečistila kontakty prerušovača. Ale pokusy naštartovať motor skončili sa zase len ťahavým zahučaním neposlušného štartéra. Ešte raz… ešte… nemohla viacej riskovať a vybíjať akumulátor na mraze. Poslednou nádejou bola kľuka.

Dievčina s vypätím všetkých síl otáčala kľukou nepoddajný šesťvalcový motor, ale ten nie a nie poslúchať. Zalieval ju pot, ktorý hneď aj mrzol na okraji čiapky, vlasy mala rozstrapatené a zasrienené. Len jediný raz motor slabo zakašlal a pomaličky sa otočil, ako sa otáča človek, ktorý nebezpečne spadol a pokúša sa vstať. Vzápätí však hneď zatíchol, podrobil sa mrazivej zime.

Vaľa bola vysilená. Kdeže si ona, sebavedomá, ale slabá dievčina poradí s takým motoriskom! Kdeže ona splní dôležité poslanie — doviezť múku hladným baníkom! Aká hlúposť bola pustiť sa do takej ťažkej veci! Hľa, čo je z toho — stojí tu osamelá s vyhasnutým motorom, dochádzajú jej sily a nevie si poradiť. Musí vypustiť vodu a olej, rozložiť oheň a zohrievať jedno aj druhé, lenže má iba jedno vedro. Potom sa musí znova pokúsiť roztočiť motor kľukou, akokoľvek je to nad jej sily. A kľuka sa podáva tak pomaly! Keby mala silu, poriadne by mykla kľukou a zatočila by rýchlo-rýchlo, ako to robia kolegovia šoféri. Niet pochybností, že by sa motor podal a nalial teplom, nabil by slabý akumulátor… Prečo máme my ženy málo síl? Hoci sú aj také, čo sa nezahanbia pred hociktorým mužom… Prečo je práve ona tak hanebne slabá?! A prečo sa to muselo stať tu, kde na sto kilometrov nieto živej duše? Aký zlomyseľný je osud! Mohol by ísť tadiaľto poľovník, prechádzať iný vodič, alebo keby aspoň dajaký chlap…

Vaľa si utrela stvrdnutým rukávom slzy a pot z čela. Triasla sa na celom tele. Mráz ju premáhal, bola vysilená, no kožuch hodila na motor, aby zachránila posledné omrvinky tepla, čo v ňom ešte ostali.

Nebezpečná meravosť opantávala dievča, také drobné, bezmocné a nekonečne osamelé v hrozivej zimnej noci pri zamrznutom aute.

Vaľa sa spamätala, striasla zo seba ľahostajnosť a ledva lapajúc dych, začala tancovať pred autom, aby sa trošku zohriala. Mala len jedinú túžbu: keby sa tu teraz zjavil dajaký pútnik. Pomohol by jej a ona by splnila svoju povinnosť!

Absurdný sen, nesplniteľné želanie! Kto by to mohol byť, ten šialený pútnik — tu, ďaleko od ľudských príbytkov, ešte aj od poľovníckych chatiek, v noci a v takom mraze? Čo by ho mohlo sem dohnať, odkiaľ?

Ale dievčina, hypnotizovaná svojou túžbou, zatínala bolestne pastičky, strkala si ich pod pazuchy a opakovala: „Príď, príď, pomôž…“ Nahlas opakovala svoje volanie a zdalo sa jej, že zlovestne mlčiaca tajga odpovedá. Vaľa strpia a započúvala sa do tíšiny hviezdnatej noci. Ale mlčiaca húština holých listnáčov a zasnežených skál zhasila nepatrnú iskierku nádeje. Vaľa zmĺkla, vytrženie prešlo. Niekoľko minút dievča ešte načúvalo do noci, potom sa obrátilo a zachmúrene kráčalo k zisu, ktorý sa výhražné černel. Vybrala vedro, strhla kožuch, zababušila sa doň a začala otvárať kapotu, aby našla vypúšťacie kohútiky chladiča. Vtom ju upútal skoro nečujný zvuk. Zľava, odkiaľ zbiehala k ceste široká úžľabina, ozývalo sa slabé ťukanie. Dievča odskočilo od auta celé bez seba. Áno, áno, slabé ťukanie!..Vali sa zastavilo srdce. Zadychčaná vtiahla ústami pálčivý mrazivý vzduch a znovu nastavila uši.

Slabé vrznutie a ťukanie, vrznutie a ťukanie… tupý drevený zvuk! Vaľa pracovala v Tuve dosť dlho nato, aby rozumela týmto zvukom — blížili sa sane ťahané sobom. Miestni poľovníci málo jazdia na saniach, v zime v lete sa radšej nosia na soboch. Na saniach sa vozia obyčajne len geológovia, pracovníci z baní či pracovníci geodézie.

Dievčaťu vykĺzol z úst tlmený výkrik. Od strachu, aby neznámy niekde neodbočil, zrazu nastrašene a divo vykríkla. Celkom blízko, za tmavým múrom lesa, sa jej ohlásil silný mužský hlas. Vysoké ľahké sane vyleteli z úžľabiny a kĺzali sa po nezvyklé širokej ceste. Biely sob sa sparil pred čiernym zisom, čo stál na ceste. Takýchto sobov priahali vždy po jednom. Ťažko bolo nájsť pár týmto rozprávkovým bežcom, ktorí ľahko prekonali aj stodvadsať kilometrov denne cez tajgu, zmrznuté rieky a vodopády, cez strmé horské pirte.

Zo saní sa vyvalila mohutná postava v psej šube a ovesila sa vzadu na sane. Primitívna brzda spoľahlivo zafungovala. Ešte chvíľka — a pútnik sa priblížil k dievčaťu, držiac opraty za chrbtom a zatarasujúc cestu sobovi, ktorý sa nasilu chcel hnať ďalej a netrpezlivo džugal doňho papuľou. Bol to geológ Alexandrov, vtedy triadvadsaťročný vedúci skupiny, ktorý sa bláznivo hnal cez tajgu s dôležitými vzorkami z novej pokusnej štôlne. Z pár slov geológ pochopil, čo sa stalo. Alexandrov sa rozumel do áut a konal bleskurýchle. Bieleho behúňa menom Vysoký Les (všetky jazdecké soby mali vlastné mená, na rozdiel od bezmenných ťažných zvierat, ktoré sa od seba ničím nelíšili) odviedol nabok a mocne ho priviazal. Vychladnutý motor ešte nezamrzol a Alexandrov nestrácal čas zohrievaním. Geológ využil svoju nevšednú silu, a len čo sa presvedčil, že prívod a zapaľovanie je v poriadku, začal zúrivo krútiť kľukou. A všetko bolo tak, ako si Vaľa predstavovala v blúznivom sne. Mohutná, plecnatá postava voľne a rýchlo otáčala kľukou, čo tak vzdorovala slabým dievčenským rukám. Motor najsamprv nereagoval ani na geológovu silu, ale potom akoby bol precitol, zakašlal raz, druhý raz, nahlas kýchol a zrazu veselo zarapotal. Motor pracoval čím ďalej tým rovnomernejšie, a kým sa hrial, geológ prinútil vyčerpanú dievčinu vypiť glg pálenky a zajesť si. Alexandrov odkrútil zátku nádrže a vypustil všetok nečistý benzín s ihličkami ľadu, čo sa nahromadili na dne, aby sa porucha nemohla opakovať. Geológ si počínal tak isto, hovoril tak veselo, že Vali pripadalo všetko, čo sa tu dialo pred polhodinou, ako zlý sen. Zohriaty motor teraz prívetivo hučal na malé obrátky, pre opravený stroj nebola už cesta k baniam taká ďaleká a spoza vrchov vychádzal vyštrbený mesiac.

Vaľa celkom pookriala, ba aj únava sa kamsi stratila pod geológovým prívetivým pohľadom. Alexandrov si utrel ruky do klkov, ktoré mu dala Vaľa, a podal dievčaťu mocnú, teplú dlaň. Vaľa ju chytila a vzrušená, nevediac, ako vyjaviť cit, čo ju zaplavil, tíško povedala:

— Nieto na svete tej veci, čo by som pre vás neurobila! Ďakujem vám, dobrý človek!

— To nič nebolo, Vaľa! A vy? Vysoký Les by ma bol rozdrúzgal a teraz by som trčal na ceste s polámanými saňami… nech neprídete do toho vy s vaším autom! — geológ sa zahľadel na dievča, také drobné a krehké popri ozrutnom vozidle, a nákazlivo sa rozosmial.