Ivam Jefremov - Hadie srdce

— Bodaj by nie, len rozprávajte!

— Začalo sa vyjasňovať, mráz priťahoval. Nad ďalekým západným pohorím vykuklo slniečko a zasvietilo rovno na náš svah. Oči mi začali slziť, odvrátil som sa a len som tak stŕpol! Naša skrýša pokračovala úzkou trhlinou, a v tej trhline, na výčnelku ako dajaký podstavec, vidím vám velikánsky kryštál mesačného kameňa, taký ani hlava, ba čo, ešte väčší! Zažiaril znútra, len tak ihral všetkými farbami, len sa tak trblietal… Akoby ste naozaj chytili mesačné svetlo, ušúľali z neho guľu, otesali, vyleštili a ešte primiešali doň všelijakých farbistých svetiel: belasých, fialových, tyrkysových, purpurových, zelených — ani sa to vypovedať nedá. A ten kameň nielenže svietil, ale menil sa, hneď zhasol a hneď zase znova vzplanul. A my — bolo nás šestoro, ako sme boli, hladní a mokrí, zabudli sme na všetko a hľadíme na kryštál ako na zjavenie. Naraz akoby nám bolo teplejšie, ani hlad tak netrápil, keď si pozrel na takúto vec… — Fomin bol vzrušený a chytil sa svojej plechovej škatuľky, v ktorej mal domáci tabak.

Alexandrov zavrel oči, taká živá bola spomienka na drahocenný nález — obrovský kryštál vzácneho priezračného ortoklasu, ktorý sa znenazdajky vynoril pred nimi v trhline rozštiepenej pegmatitovej žily.

— A čo ďalej? — nabádal rádiotelegrafista.

— Nuž čo. Neviem, kde sme nabrali síl, ale dosť na tom, že sme nazháňali paliva, rozložili vatru, usušili sme sa a zohriali, uvarili sme si za čajník vody. Sekerku a geologický čakan sme dolámali: dodnes nechápem, ako sa nám podarilo z tvrdej horniny vysekať zázračný kryštál neporušený! Vliekli sme ho zaradom v batohu na chrbte, a vážil do tridsať kíl. Osud sa zvrtol — vlastne, my sme ho zvrtli, len čo sme sa povzbudili. Do večera sme sa dovliekli do zimného útulku, našli sme tam dačo pod zub, a čo bolo najlepšie — akási dobrá duša položila tam paklík tabaku. Do smrti budem toho človeka s vďakou spomínať!

— A potom?

— Potom už nič! V chate sme si deň oddýchli a na ďalší sme došli na obývané miesto.

— A kameň?

— Kameň je tam, kde patrí. V moskovskom múzeu, alebo v leningradskom. Možno urobili z neho drahocennú vec, že sa jej hodnota ani odhadnúť nedá! Preto nikdy nevrav, že krása je maličkosť. Nijaká maličkosť, lež veľká sila, čo aj život usmerní do riadnych koľají!

Alexandrov sa nadvihol na lakti. Spomienky na dávno zabudnutú výpravu do tajgy, zotretá množstvom ďalších dojmov, vynorili sa pred ním živo a jasne. Opustené ložisko bridlicovej hory, čudné miesto — sedlo Havrania jurta… Havrania jurta, po tuvánsky „Hiundustyjn Eg“… Je to široká bahnistá náhorná plošina na holom horskom chrbte, ktorú používajú ako priechod pastieri, keď koncom júna a začiatkom júla, v období búrok, preháňajú stáda z mongolských stepí a späť. Sedlo je oddávna známe mimoriadne častými a prudkými búrkami. Mnoho statku tu pobili blesky. V sedle sa ustavične povaľovali mrciny zvierat, ktoré slúžili za potravu celým kŕdľom havranov, čo tu sídlili. Odtiaľ dostalo miesto aj to čudné pomenovanie. Alexandrov sa jasne rozpomenul na smutný končiar s belavými balvanmi, čo vyčnievali kde-tu medzi sýtozeleným machom ako kosti a lebky mŕtvych oblúd. V strmých výmoľoch na juhovýchodnej strane pohoria rástli hrčavé, polovyschnuté stromy, celé biele od vtáčieho trusu. A hlbšie dolu, smerom do doliny, polmesiacovite obkľučuje bahnistú kopulu tmavá tajga — storočné jedle so starodávnymi vývratmi, ktoré pokrýva svetlý a huňatý machový pokrovec. Tam pravdepodobne hniezdili havrany, ak len neprilietali zo skalnatých mongolských hôr na dobu búrok, keď im tu kynula hojná korisť.

Pred dvadsiatimi rokmi si mladý geológ dlho lámal hlavu nad tým, prečo toto miesto tak mimoriadne priťahuje blesky: veď naoko ničím nevyniká medzi tisícami podobných v záplave kopcov a pohorí tuvánskej tajgy, do ktorej sa klinovito vrezávajú mongolské lesostepi. Do poľnej knižky — denníka z tých čias — načrtol si Alexandrov plán Havranej jurty a zapísal si domnienky, ktoré sa mu cestou zrodili v hlave. A v pamäti sa mu nevynárali myšlienky alebo pocity, ale stránky denníka. Geológovia majú obyčajne dobre vycvičenú zrakovú pamäť a Alexandrov nebol výnimkou. Na pláne sedla zaznamenal Alexandrov smer letných vetrov, mohutných prúdov zohriateho vzduchu, čo duli z Mongolska. Medzi desiatkami horských reťazí, smerujúcich na sever, vybrali si práve túto, nie mimoriadne vysokú. Už pred dvadsiatimi rokmi Alexandrov pochopil, že keď koncentrácia búrok nad Havraňou jurtou nie je opodstatnená geografickými príčinami, musí to mať iné, akési vnútorné alebo geologické príčiny. V zložení hornín alebo v geologickej štruktúre tohto kraja sa tajila sila, čo nútila búrkové mračná, ženúce sa z ďalekých púští, aby svoje obrovské elektrické náboje vybíjali práve tu, na tomto plochom sedle, a nerozptýlili ich po nespočetných zoskupeniach tuvánskych hôr.

Pod rúškom rozsiahleho močiara, riedkeho krovia a machom zarastených kamenných úšustov mohli sa skrývať veľké ložiská vodivých minerálov — kovových rúd, a najskôr železa. Zloženie hornín tohto pohoria, ktoré bolo vcelku známe, nijako nevylučovalo túto možnosť. Tesne pred vojnou na Alexandrovov návrh a na žiadosť Tuvánskej ľudovej republiky — vtedy Tuva ešte nepatrila k Sovietskemu sväzu — uskutočnili magnetometrický letecký prieskum pohoria pomocou najmodernejších prístrojov. Nadriadené geologické orgány boli veľmi nespokojné, že sa tu nenašli nijaké známky železných rúd, a Alexandrov si vyslúžil veľa dobromyseľných posmeškov aj od svojich kolegov geológov. Lenže prišla vojna a vypätá práca hneď zatisla ďaleko do úzadia všetky úspechy a omyly predvojnových čias. Aj fantasta-prieskumník aj jeho druhovia zabudli na Havraniu jurtu a na nesprávne dohady.

Ale teraz, keď sa v Alexandrovovi tak jasne vynárali spomienky na šťastnú, zdravú minulosť, prišla mu na rozum aj jedna vec, pri ktorej až päste zatínal od tuhého rozmýšľania. Keby niekto, kto sa nebojí smrteľného nebezpečenstva, za prudkej búrky bezprostredne sledoval, na ktoré miesta najviac bijú blesky, a keby to prežil, možno by sa takto lacným a jednoduchým spôsobom rozlúštilo tajomstvo Havranej jurty. Veď okrem železa môžu sa tam vyskytovať nemagnetické rudy farebných kovov, najmä elektrovodivé sulfidy, ako galenit — leštenec olovnatý, argentit — leštenec strieborný, sfalerit — zinková ruda. Mohutné žily týchto rúd musia priťahovať blesky tým silnejšie, čím viacej ich je pod zemou, čím dlhšie a hlbšie sú žily. Čosi podobné sa mu uchovalo kdesi na dne pamäti zo starodávnej histórie olovnatých ložísk a z banských prieskumov v Nemecku. Geológ zavrel oči, sústreďoval sa.

„Olovo… povrchové a veľké ložisko olova… tohto kovu, ktorý je taký nepostrádateľný v dobe atómovej energie… keby to bolo olovo! Svetové povrchové ložiská olova sú už dávno vyčerpané, a potreba stále stúpa… Zinok alebo striebro by ostatne tiež neboli zlé, no najlepšie by bolo olovo!“ Alexandrov si predstavil ťažké, na hrane modravoligotavé ingoty sivého, mäkkého kovu, ktorý tak dobre pozná každý sibírsky lovec, ktorý každému poľovníkovi dodáva istotu v úspech poľovačky, v úspech zápasu s nebezpečnými zvieratami, istotu v dobrý úlovok plachej zveri. Guľometné pásy a zásobníky, pripravené na odrazenie nepriateľa… súčiastky na technické prístroje a aparáty, ktoré vyrábajú a skúmajú jadrovú energiu. Tu to bolo horšie: geológ si vedel predstaviť len hrubé platne a kusy olova, mohutný pancier proti škodlivému žiareniu.