Ivam Jefremov - Hadie srdce

— Svetlé žilky musí mať každý, — odvetil Fomin, — bez nich by sa akosi otupne žilo. Nebol by si ty pánom svojho života, ale on by si osedlal teba a hnal by ťa, kde chce.

— Nevravím aj ja to isté? — chytil sa jeho slov rádiotelegrafista. — Keď človek zhrabne zo päťdesiattisíc, alebo čo ste hneď dostali len takých tridsaťsedem, hneď ti je hej!

Starec si sadol a zdĺhavo si premeral rádiotelegrafistu, ktorý spokojne ležal. Potom sa opäť prevalil na hlavnicu.

— Už si porátal, koľko som dostal, kriminálna duša! — pohoršil sa roztrpčene.

Teraz bol zase na rádiotelegrafistovi rad vyskočiť.

— Kriminálna duša, vravíte? — zaúpel, obracajúc sa hneď k Fominovi, hneď k Alexandrovovi, akoby si volal geológa za svedka. — Prečo ma urážate, strýko? Či som ja voľajaký zlodej?

Starý baník už schladol.

— Nepoznám ťa a ozaj nemám právo považovať ťa za zlodeja. Ale ty sám si ma urazil… Všetko preratuješ na peniaze a na pochybné šťastie. A ja som ti hovoril o záujme, o najvrúcnejších myšlienkach, bez ktorých by človek žil ako to nevedomé hoviadko…

— Nuž, či sa človek nemá zaujímať o úspech? Nemám ja azda právo na šťastie? Nemudrujte, strýko… Vám, pravda, neostáva už veľa rokov, aj starostí máte menej. Ale ja mám pred sebou ešte celý život a čo je na tom zlého, keď túžim po lepšom?

— Kto by netúžil, — odpovedal Fomin už pokojne. — Nejde o to. Ak sa usiluješ o to, aby si žil lepšie spoločne so všetkými, ak tam cieliš, tak si správny chlap. Ale mne sa vidí, že ty jednostaj len na seba myslíš, len na vlastné šťastie číhaš — a vtedy ťa veru všetko ťahá k starému životu, odďaľuje ťa od všetkého nového. Možno si to ani sám neuvedomuješ, no chceš vyniknúť nad ostatnými, hoci si ešte nič nevykonal. A potom rojčíš len o šťastí. Dosť takýchto som ja už stretol. Nazývam ich kriminálnymi dušami — len si dobre rozváž, v čom sa podobajú zlodejom.

— Nevidím nijakú podobnosť, číre výmysly, — odvetil zlostne rádiotelegrafista.

— Ba veru je tu, a to priama. Prečo zločinec spácha zločin? Nuž preto, že chce uchmatnúť oveľa viac, ako mu prichodí podľa práce, podľa zodpovednosti aj podľa triezveho uváženia. Mizerný človiečik, ale chcel by hory-doly. Druhý zase má aj schopností, aj silu, aj odvahu, lenže sadne mu dáka mucha na nos, a robota mu prestane voňať — toto nie je pre mňa, hento sa mi nepozdáva. Pravda, peňazí by za to chcel. A tu je práve tá kriminálna podstata. Ty si nežiadaš pre seba podľa zásluh, podľa roboty, ale snívaš o náhodnom šťastí — si teda tiež zločinec! Lenže zákona sa bojíš a chceš, aby ti to samo padlo do lona.

— Či som ja jediný, čo takto zmýšľa? — odpovedal rádiotelegrafista už tichšie.

— Žiaľbohu, nie si. Takých ako ty je ešte všade dosť aj medzi našimi robotníkmi, aj kdekoľvek chceš — či medzi inžiniermi, umelcami, či medzi vedcami… Túto chorobu treba v prvom rade liečiť, aby sme čím skôr vstúpili do komunizmu…

— Ale ako ju liečiť?

— Ako, ako… Od malička správnou výchovou, učením a potom vedomosťami. Jedine vedomosti dodávajú životu pravú cenu a otvárajú človeku široké možnosti. Inak sa so všetkým môžeš trápiť a trápiť, kým na to prídeš, ako ja so svojimi žilkami.

— To máte pravdu, — poslušne súhlasil rádiotelegrafista, — so vzdelaním je oveľa ľahšie. Diplom zvyšuje cenu človeka, povedal by som, jeho zatriedenie.

— Kto ti tak pobalamutil hlavu? — vstúpila zase zlosť do starého baníka. — Iné ti nechodí po rozume, len to zatriedenie. To máš vari z knižiek? Lebo predtým bolo veľa takých spisovateľov, čo im človek bez vysokoškolského diplomu ani nebol človekom… ani dievka sa im nevydá bez diplomu. Ale na kieho čerta jej je diplom, keď raz nemá vlohy? Nuž a teraz sú z toho takíto ľudia s pomýlenými hlavami. Všetku robotu robíte nasilu, ale povedz mi, prečo!

— Neviem vám povedať, lenže jedno je isté, že sa nájdu ľudia, čo nemajú záujem o svoju prácu.

— A to všetko preto, že nie sú na správnom mieste: Jeden sa mieša do vedy, hoci sa do nej rozumie ako hus do piva, druhá je inžinierkou, elektrotechničkou alebo chemičkou podľa diplomu, ale v podstate je rodená gazdinka a potrebovala by poriadneho muža a zo päť deťúreniec, v poľnohospodárstve by mala voľajaké ovocie pestovať a hydinu opatrovať. Potom jej je robota pravdaže nie milá, a nemilá robota je horšia ako otročina, keď ju musíš robiť až do smrti. Bláznivá mládež sa pachtí len za diplomom, ale pritom akoby sa odsudzovala na nevoľníctvo. A tí spisovatelia, nie že by dali dobrú radu, ale ešte huckajú bez rozumu, vraj, len sa žeň za diplomom, lebo inak ani hrdina nie je hrdinom, ani žena nie je ženou, ale len obyčajnou sprostaňou. Nie je to správne a ty tiež nesprávne uvažuješ o svojom diplome!

— Ako by bolo teda správne?

— Podľa mňa takto: povolanie nie je to, čo ti vtlčú do hlavy z povinnosti, ale to, čo si sám uložíš do nej s láskou, bez zhonu, čo si povyberáš ako kvety alebo pekné skalky. Potom sa začneš obzerať okolo seba so záujmom a pochopíš, aký je život nedozerný, aký pestrý a rozmanitý. A nebude to už úbohý slepačí živôtik, lež ľudský, lebo jedine v družbe a vedomostiach je sila, bez nich by už dávno bolo všetko stratené. Nedalo by sa žiť pre hlupákov, čo nevidia nič okrem vlastného brloha a svojho úbohého brucha…

Zahriaknutý rádiotelegrafista sa dlho neozýval. Starý baník sa spokojne usmieval a pokukoval na Alexandrova, akoby ho volal za svedka svojho víťazstva. Geológ mu kývol a slabo sa usmial.

— Čo poviete, Kirill Grigorievič, dobre vravím? Každý by mal hľadať svoje svetlé žilky…

— Tak je. Len či ich vždy nájde? A potom, či každý má tú možnosť?

— Viem, na čo myslíte, Kirill Grigorievič! Ako budete žiť teraz bez tajgy, bez hôr… Je to pochopiteľné! Lenže vy určite nájdete svoje žilky, aj keď iné, ale nájdete ich.

— Iné nechcem, neverím v ne! A keď neverím, ako sa môžem domnievať, že to iné je opravdivé? A kde mám hľadať, kam sa mám obrátiť… ja? — Geológ ukázal posunkom na svoje nohy, starostlivo uložené pod paplónom.

— Viem, že je to ťažké, najmä rozmyslieť si, ktorým smerom sa dať. Ale pokiaľ ide o to, zistiť, či je niečo opravdivé alebo nie, na to jesto spoľahlivé meradlo, a vy ho poznáte…

— Nie, nepoznám!

— Tým meradlom je krása. Cítim to celkom presne, len vysvetliť to neviem. Ostatne, načo vám to aj vysvetľovať… iba ak jemu… — a baník ukázal prstom na rádiotelegrafistu, ktorý na tento výpad ani nemukol.

— Krása… správne. Ale pre mňa… keď sa musím plaziť ako had!.. Mne sa teraz všetko zdá šedivé, lebo vo vnútri mi všetko ošedivelo!

— Nemáte pravdu, Kirill Grigorievič! Pamätáte sa, ako sme šli v tridsiatom deviatom o hlade od bridlicovej hory cez tajgu. Zdržali sme sa na prieskume, potraviny nám vyšli a zastihol nás sneh…

— Bodaj by som sa nepamätal! Vtedy sme našli mesačný kameň.

— Veď práve o ňom hovorím. Pamätáte sa, prešli sme cez Havraniu jurtu a dva dni sme šli úžľabinou. Mokrý sneh s dažďom neprestával, vatované kabáty nám premokli do nitky, žrať nebolo čo…

— Áno, áno, a večer… — strhol sa geológ. — Porozprávajte to, Ivan Ivanovič, ja nevládzem. A náš Aľoša nech počúva, — kývol rádiotelegrafistovi, ktorý sa nadvihol na posteli.

— Nuž teda, večer sme sa vyškriabali z úžľabiny a pustili sme sa cez vrch. Bol strmý, baganče sme mali rozmočené, šmýkali sa na rojovníku a tu ešte ako na potvoru musela nám prísť aj kosodrevina do cesty — slovom, bolo to do plaču. Na hrebeni začal fúkať mrazivý mongolský vietor. Dolu sme sa doteperili polomŕtvi. Tu sme natrafili na také miesto, žilu či žilovú stenu, popri ktorej klesal svah, zachytili sme sa o výstupok, a tak sme sa spúšťali dolu až po voľajakú jaskynku — vlastne taký prístrešok to bol. Utiahli sme sa podeň a len nás tak triaslo, oheň sme nevládali rozložiť ani ďalej ísť, a oddychovať sa nedalo — bola zima. Vari sme vtedy neboli šediví, či ako to vy vravíte? A ešte ako, skrz-naskrz! A vypálilo to naopak. Pamätáte sa, Kirill Grigorievič?