Ivam Jefremov - Hadie srdce

— A to… navždy? — vyriekol geológ skoro nečujne.

— Nebudem vás klamať, — zachmúrene povedal chirurg, — no veda sa teraz rýchlo rozvíja! Dnes zachraňujeme život pri takých chorobách, do akých sa pred dvadsiatimi rokmi nik ani nepúšťal…

— Dvadsať rokov… — zašepkal Alexandrov tichučko, ale lekár to aj tak počul.

— Prečo by to muselo byť dvadsať, možno päť? Ak chcete, pošleme vás do Moskvy, do Burdenkovho ústavu…

— Veď to pokladáte za márne, vidím.

— Vlastne áno! Prvá aj druhá operácia bola správna. Poškodenie nervového kmeňa — čo si počneš, keď jeden stavec je rozdrvený a druhý vytknutý. Ešte šťastie, že je to tak! O jeden stavec vyššie a… sotva by vás boli zachránili!

— Šťastie? — spýtal sa geológ hlasom, v ktorom znel bôľ. — Vy to nazývate šťastím?!

Lekári pozreli na seba a v tej chvíli sa za nimi vynorila sestra s injekčnou striekačkou v rukách. Alexandrov, utlmený morfiom, sa utíšil.

A teraz chirurg odletel a s ním aj všetky bývalé nádeje. Geológ mlčky ležal a pokúšal sa nájsť si miesto v živote, ktorý mal pred sebou. Akoby obrovská priepasť bola ľahla medzi neho a bývalý svet pútavej, i keď neľahkej práce, svet boja bezpečnej duševnej i telesnej sily proti nesčíselným prekážkam, svet radostí z malých aj veľkých víťazstiev, sklamaní aj útech; medzi neho a život, ktorý bol v súlade s jeho ľudskou podstatou i s prírodou drsnej tajgy, a preto teda bol plný a zdravý. Alexandrov sa nikdy nezapodieval myšlienkou na zmenu povolania — veď bolo zaujímavé aj v pustých horách Strednej Ázie, aj v bahnistých jakutských lesoch, alebo tu, v Tuve, kde sa usídlil ešte pred vojnou. Bol rodený geológ, prieskumník v teréne, a tak húževnato odmietal všetky návrhy, aby sa presťahoval do veľkého mesta a prijal tam vedúce miesto, ktoré mu prislúchalo podľa skúseností a zásluh, že vyššie orgány už prestali naňho naliehať.

A zrazu nešťastná náhoda, nesprávny odhad, okamih zúfalého zápasu — a už šiesty mesiac leží na lôžku a nedajbože si zvyknúť na svoju hroznú bezmocnosť, na necitlivé, nehybné nohy. Nohy, osvedčení priatelia… Aké sú úbohé, ako bezvládne sa vláčia — mŕtve bremeno — keď sa učí chodiť! Vlastne je výsmech nazvať chôdzou to vláčenie na barlách! A tak to bude vždy, do konca života, ak to, čo príde ďalej, vôbec možno nazvať životom. Život horší ako smrť… horší ako smrť! Ako nájsť v ňom seba?

Utešovali ho príkladom Nikolaja Ostrovského. Skutočne, tento oceľový komunista bol v omnoho ťažšom položení. Slepý, so stuhnutými meravými údmi bojoval až do konca, vytvoril nesmrteľnú knihu a svojím príkladom nehynúci obraz komsomolca-hrdinu. No Alexandrov, prostý geológ, vládal víťaziť svojou vytrvalosťou a bohatými skúsenosťami len v boji s prírodou. Na zápas s hrôzou večného lôžka, s nohami, ktoré nič necítia a sú ako cudzie, nemá dosť zmužilosti. Nemá sa čoho zachytiť, o čo oprieť, ani čo by letel do bezodnej čiernej priepasti! Napísať knihu — o čom? Keby hneď aj zistil, že má talent, jeho život je práve taký jednoduchý ako život státisícov sibírskych obyvateľov. Dobre bolo Nikolajovi Ostrovskému, ktorého celý život bol jediným nepretržitým hrdinstvom. Totiž, ako dobre? Čo za hlúposti mu to lezú do hlavy! Slepota! Čo mohlo byť strašnejšie pre toho silného človeka, ľúbiaceho život?…

Alexandrov zaťal zuby a snažil sa prerušiť klbko myšlienok, ktoré ho priam dusili, škrtili. Bez mihnutia hľadel geológ do obloka, hypnotizovaný pohľadom na hasnúci západ nad vzdialenými horami, až napokon zaspal.

Alexandrov sa prebudil za súmraku a pocítil ženinu prítomnosť. Za tohto nekonečného polroka prichádzala Ľuda skoro každý deň, len čo skončila prácu, a sedela pri jeho záhlaví, trpiaca a mlčanlivá.

Ľuda, veselá a zdravá, výborná športovkyňa, bola navyknutá hľadieť na všetko na svete so sebavedomým egoizmom krásnej mladosti. Nebola nijako pripravená na úder, ktorý zasiahol jej múdreho a silného druha — muža a jej dovtedy šťastlivý život — úspešnú geologickú prácu, záľubu v rýchlych a ľahkých zmenách. Katastrofa ju podlomila. Ľuda stratila hlavu, raz nevedela, ako najlepšie podoprieť milovaného v ťažkom nešťastí. Prelievala potoky sĺz od ľútosti k nemu aj k sebe a naďalej hľadala v ňom predošlú spoľahlivú oporu, a pritom necítila, či nechápala, že teraz on potrebuje jej bezpečnú podporu alebo že ho treba aspoň ušetriť pred utrpením a starosťami. Ľuda sa sama trápila a mučila aj muža, preplneného súcitom k žene, dobrej a vernej, ktorá mala jedinú chybu: bola slabá a nevedela si poradiť v hodine skúšok. Ale postupne si geológ navykol na to, že Ľuda prišla raz strojene veselá a mimovoľne ho popudzovala svojím kvitnúcim zdravím, raz zase smutná — keď sa jej zdalo, že predstieraná veselosť neprináša žiaduci výsledok a že je lepšie nepretvarovať sa. Aj teraz ticho sedela na bielom stolčeku a nespúšťala zarmútené belasé oči z mužovej ostarnutej tváre.

Alexandrovovi sa nechcelo rozlúčiť so snom. Snívalo sa mu, že je mladý študent v treťom ročníku a prišiel na Ural na geologický prieskum. Neúnavne liezol po skaliskách studenej Čusovej, nocoval priamo na brehu rieky, alebo sa šplhal po vratkých rebríkoch na voňavé senníky. Zaspával tuho, preplnený prirodzenou radosťou a očakávaním, koľko zaujímavých vecí sľubuje nasledujúci deň. Gazdiné ho vítali prívetivo, milé dievčatá sa usmievali, keď unavený prišiel do voľaktorej dediny a pýtal si nocľah a niečo pod zub. Dávna minulosť Uralských hôr, téma jeho budúcej diplomovej práce, rozvíjala sa pred ním strhujúco a vábivo. Ako to už vo sne býva, tento kúsok minulého života sa mu videl mimoriadne ľahkým, jasným a Alexandrov sa ho zúfalo držal, len aby neprecitol do bezútešnej prítomnosti.

Znepokojená žena mu pritisla pery na čelo, aby zistila, či nemá horúčku, a tíško zašepkala:

— Čo ti je, Kýros môj?

Ľuda prišla do jeho partie ako mladá praktikantka. A zdalo sa jej, že Alexandrov sa ponáša na starobylého vladára, aj ho podľa neho potajme volala kráľom Kýrom. Potom sa táto prezývka vžila medzi nimi ako nežné oslovenie.

Alexandrov odvetil so zažmúrenými očami:

— Sníval sa mi pekný sen, — hlas sa mu zachvel od ľútosti, — bol som mladý a liezol som po skaliskách Čusovej, vandroval som sám z dediny do dediny a… — geológ zmĺkol a ležal ďalej bez slova, nepozrel na ženu, iba počul jej zrýchlený dych.

Na vankúš vedľa ucha mu kvapla slza, potom aj na ucho. Bolesť, trpká vo svojej bezmocnosti, drásala mu hruď. Alexandrov otvoril oči a položil ruku na ženino plece.

— Neplač, bolo to pekné. Najradšej by som čím viac sníval a čím dlhšie spal, aspoň by sa mi čas rýchlejšie míňal…

Ľuda zavzlykala a Alexandrov sa rozpačito usmial.

— No vidíš, chcel som ťa potešiť, a ty? Ozaj, dnes som uvažoval o tebe a…

Žena sa vystrela, zbystrila pozornosť a poutierala si slzy.

— Nikde nepôjdem, už som ti to povedala raz navždy.

— Ak chceš, aby mi bolo ešte ťažšie, — nemilosrdne jej vyhodil na oči Alexandrov. — Nieto už v čo dúfať. Prevezieš ma domov, Feňa ma bude opatrovať, a ja… budem sa učiť žiť po novom. Čas beží, tvoja skupina je v teréne a ty strácaš vzácne dni! Čo tajiť, veď viem, že tohto roku treba obhájiť tvoje nálezisko na Čambe, o prieskum ktorého si sa usilovala šesť rokov…

Ľuda zanovito krútila hlavou a celý jej výzor prezrádzal, že nechce počúvať. Alexandrov sa nahneval.