Ivam Jefremov - Hadie srdce

— Ale veď ten pilot niečo robí, — namietla dievčina.

— Áno, číta, diktuje, možno skladá poému. Prirodzene. Lenže to nie je riešenie.

— A často mu prichodí pracovať?

— Ja viem len jedno, — položartom, polovážne povedal starší cestujúci, — piloti budú na lietadlách večne. Pretože kým ostane pravdepodobnosť čo len jediného nešťastného prípadu za desať rokov na všetkých leteckých linkách, Bezpečnostná kontrola aj tak bude trvať na tom, aby na všetkých lietadlách lietali piloti. Mal som do činenia s touto organizáciou. Poznám ju.

— Starajú sa o cestujúcich, — odvetil pracovník Plánovacieho byra. — A v zásade majú pravdu. No úloha…

V tej chvíli pocítil Igor tri ľahké klopnutia do pŕs: riadiaci stroj ho volá. Prvý raz za posledné dva roky.

Signál neznamenal haváriu. Keď vošiel do kabíny, zelená lampička ukazovala: „Všetko je v poriadku“. Igor si sadol do kresla a pozorne si obzrel signalizačnú dosku. Stroj nemou rečou signálov oznamoval, čo sa stalo a aké opatrenia sa urobili. „Chladiace zariadenie“ — čítal na signalizačnej doske. „Neprúdila chladiaca zmes“ — vysunul sa svetelný nápis. „Čerpadlo v poriadku“ — veselo oznamoval jeho sused. „Porucha v potrubí“ — urobil stroj záver. A hneď aj hlásil: „Zariadenie prefúknuté“, „Zmes znova prúdi“. Čože, s takou šepletou si poradí aj decko.

Igor sedel v kresle hlboko zamyslený. Tri ľahké klopnutia do pŕs ho vrátili do skutočnosti. Lampička svietila oranžovým svetlom. „Neprúdi chladiaca zmes“ — prečítal. Upchatie bolo teda odstránené len prechodne! Rýchlo, rýchlejšie, ako by to urobil človek, stroj preskúmal každý článok prívodového systému a znenazdajky došiel k záveru: „Všetko v poriadku“. Ale signál „Neprúdi chladiaca zmes“ jasne svietil ďalej. Teraz podali správu motory. „Steny spaľovacej komory sú prehriate“ — zažiaril signál na signalizačnej doske.

Igora svrbeli ruky, aby siahol na klávesy riadiaceho pultu. Ale nemal na to právo — lampička svietila oranžovo. Stroj skôr, ako by to bol mohol urobiť Igor, zistil, čo sa v takomto prípade dá robiť. Zamihali kontrolné lampičky. Stroj sa rozhodol skontrolovať, či sú v poriadku signalizačné prístroje. Múdry stroj! Správne rozhodnutie! Kým si to Igor uvedomil, stroj už aj preskúmal celý signalizačný systém. Vysvitlo, že všetko je v poriadku, len na ukazovateli čerpadla čosi nefungovalo.

„Nech ho čerti vezmú aj s prístrojom, zapojiť rezervné čerpadlo!“ pomyslel si v zápale Igor. „Veď motory sa hrejú…“ Až ho tak nadvihlo v kresle. „Zapojiť rezervné čerpadlo“ — prečítal si s úľavou.

Teraz došiel stroj k rozhodnutiu vari len desatinu sekundy po Igorovi. Metodicky a chladnokrvne prebral všetky varianty, potom porovnávacou metódou vylúčil všetky okrem jedinej správnej. A u Igora to bola prvá myšlienka, čo mu prišla na um skoro impulzívne. Predsa však pocítil hlboké uspokojenie: v podstate porazil stroj. Hla, čo znamená ľudská skúsenosť, aj keď nie celkom uvedomelá, skúsenosť zhromaždená v mozgových bunkách a v svaloch jeho rúk, ktoré sa samy vystierali za gombíkom „druhé čerpadlo“. Doparoma, aj piloti sú na niečo dobrí!

Lampička spokojne svietila zeleným svetlom a on len stále sedel v kresle. Motory dávno signalizovali, že teplota je normálna. Signalizačná doska zrejme upozorňovala, že pilot je v kabíne celkom zbytočný.

Ale Igor sa neponáhľal preč. Prežíval zvláštne pocity: nedotkol sa ani jedného gombíka, a predsa akoby riadil stroj. Hra? A nech! Ale veď je to hra na prácu, na prácu pilota, ktorá je v rozpore s jeho funkciou.

A tu žiarovka tretí raz zasvietila oranžovým svetlom. Čosi také sa nestalo v celých dejinách transkontinentálnych liniek. Už len to samo osebe bola mimoriadna udalosť.

No ešte len vtedy, keď pilot pozrel na signalizačnú dosku, zmocnilo sa ho ozajstné prekvapenie. „Na druhom čerpadle je porucha“ — konštatoval prístroj profesorsky pokojne. Čo, druhé čerpadlo je vyradené z prevádzky? To je zle — veď tretieho nieto.

Zasvietila obrazovka manipulátora. Stroj sa pustil do opravy. Igor videl na obrazovke, ako mechanické ruky rýchlo a šikovne ohmatávali čerpadlo, tesne uzavreté, kam sa nedostane ľudská ruka. Ký čert to môže byť! Všetko je na mieste.

„Zložiť vrchnák!“ takmer vykríkol Igor, ale mechanické ruky ho už odkrúcali. Prenikli do vnútra a urobili všetko, čo si len Igor mohol vymyslieť, no poruchu aj tak neodstránili.

„Spodný nátrubok!“ preblesklo Igorovi hlavou. Omeškal sa. Prsty zaskrutkovali vrchnák tak rýchlo, že ani nestačil sledovať ich pohyby, a vrhli sa na spodný nátrubok. Železným prstom nestačilo ani to, rozobrali, prečistili a zmontovali všetko, čo sa len dalo odkrútiť. Stroj robil tisíce zaisťovacích, možno aj celkom zbytočných úkonov, a čas sa míňal…

Igor cítil, že sa mu začínajú pliesť myšlienky. Čo robiť? Zrazu mu svitlo: „Zapchala sa spojovacia hadica!“ Krátka hadica, čo spája obidve čerpadlá: hlavné a rezervné. Prišlo mu to na rozum jedine preto, lebo raz, keď sa hrali s kamarátom na „logickú predstavivosť“ a používali schému leteckých motorov, on sám vymyslel túto poruchu a partner ju musel hľadať podľa vedľajších príznakov. Pravdaže, týmto partnerom bol Alexej! Igor vtedy vyhral jeden bod. Ľoška, ktorý vedel tak bystro usudzovať, nevedel sa dovtípiť! Veď aj vtedy prefúkal celé chladiace zariadenie a potom zapojil rezervné čerpadlo. Ale spojovacia hadica, kratučký, len niekoľkocentimetrový výbežok, ostala neprefúkaná.

Stroj takýto prípad, prirodzene, nepoznal! Robil všetko okrem jedinej jednoduchej a teraz nevyhnutnej veci. Napokon, keď stroj vyskúšal všetko, čo bolo v jeho moci, vzdal sa. Žiarovka zasvietila červeným poplašným svetlom.

Teraz! Igor sa naklonil dopredu… Motory už-už mohli vybuchnúť! A tu mu zadunel v ušiach hromový príkaz.

„Nič nerobiť!“

Skoro naľakane sa poobzeral okolo.

„Nezasahujte,“ ozval sa znova hlas.

Vzápätí začul jemné, celkom slabé ťukanie v debničke z plastickej látky, ktorú zavesili v kabíne pred odletom.

Gombíky na riadiacom pulte sa začali samy od seba vtláčať, akoby sa ich dotýkal rukami neviditeľný človek. Znova zasvietila obrazovka. Ktosi pomaly, po ľudsky hľadal poruchu.

Ale ten niekto nevie predsa o spojovacej hadici! To vie len Alexej. Igor sa zodvihol z kresla, ale znova sa zháčil na príkaz:

„Ani hnúť!“

Neznámy vedel o spojovacej hadici. Prefúkol ju a ako Igor predpokladal, chladiace zariadenie hneď začalo fungovať.

Najvyšší čas! Igor si utrel spotené čelo. Ešte pár sekúnd a bolo by po motoroch.

Nuž, dnes toho prežil veru ozaj dosť!..

Ešte chvíľu sedel, aby sa upokojil. Všetko fungovalo normálne. Potom vyšiel z kabíny. Cestujúci boli zaujatí každý svojím spôsobom a nemali ani tušenia o tom, čo sa pred chvíľou odohrávalo v kabíne lietadla. Trvalo to dovedna len sedem minút!

— Nuž, robíme teraz taký experiment, — vravel pracovník Plánovacieho byra, blýskajúc živými očami a pokukujúc na svojho spoločníka. — Prirodzene, s úplným súhlasom Bezpečnostnej kontroly. Ale už vari pristávame.

Lietadlo sa spúšťalo. Igor prešiel znova do kabíny a sedel tam v kráľovskej nečinnosti, až kým kolesá nezastali na čiare, nakreslenej na letisku, a všetky dvere sa automaticky neotvorili.

Igor vystúpil posledný.

Vibroplán bol starej konštrukcie a Igor mohol stískať riadiace gombíky, mohol sa baviť, koľko chcel. Ale čudná vec! — teraz ho to akosi netešilo. Ba nielen to: ťažilo sa mu držať prsty na klávesoch. Dnes ráno sa mu lietalo lepšie. Ruky mal voľné, myseľ tiež, krídla sa podrobovali skoro neuvedomelým želaniam. Bolo to ako let vo sne. Let? Áno, vtedy ráno mal pocit, že letí. Ale teraz sa jednoducho len pohyboval v priestore z miesta na miesto. Obyčajná dopravná operácia, bežná skoro u všetkých ľudí Zeme asi práve tak ako predtým — ak máme veriť starým filmom — keď ľudia chodili do práce na bicykloch.