Ivam Jefremov - Hadie srdce

Motory začali pracovať. Budova letišťa, ktorú bolo vidieť v okne naľavo, pohla sa z miesta. Stromy na kraji letiska splynuli v súvislý pás. Krátky, veľmi krátky rozbeh, mocné trhnutie — a už sa dolu rýchlo stráca bielo-ružové mesto medzi vŕškami, kus cesty, rovnej ako poludník, a zase mesto, ale už omnoho ďalej, už ledva tušiť jeho kontúry. Otáčka — a letún sa vznáša vozvýš, k slncu, k hviezdam, prerážajúc vrstvu ľahkých oblakov, ktoré sa len pred chvíľou zdali zo zeme také vzdialené.

Pravidelne a tíško hučia motory.

Cestujúci si vytiahli univerzálne bloky a čítali knihy, prezerali časopisy, dívali sa na filmy. Mnoho sa zmenilo na svete odvtedy, čo Ústredná knižnica, Hlavná expedícia časopisov a Generálny film zorganizovali individuálne vysielanie pre majiteľov univerzálnych blokov. Ešte pred piatimi rokmi stáli na policiach lietadla skutočné knihy a časopisy, neveľká knižnica o sto-dvesto zväzkoch. Teraz nosí každý vo vrecku knižnicu s desaťmiliónmi zväzkov, s oddelením unikátov a vzácnych rukopisov — keď zadáte objednávku, netrvá to ani tri minúty, a môžete si prezrieť hocijakú knihu. Náklady časopisov, ktoré nedávno dosahovali astronomické čísla, v poslednom čase veľmi poklesli a už sa celkom vážne uvažuje o tom, či ich vôbec treba tlačiť a rozosielať. Stačilo by vlastne niekoľko exemplárov na automatické zobrazovanie podľa želania majiteľov univerzálov. Len jednotlivci, čo majú záľubu v starých zvyklostiach, radšej držia časopis v rukách a prstami preberajú stránky.

O kine a divadle škoda aj hovoriť. Premiéru vidí spravidla niekoľko miliónov ľudí, nech by boli kdekoľvek. Môžete povedať svoj názor všetkým, ktorých to zaujíma, a naopak, vypočuť si akúkoľvek mienku bez toho, že by ste sa pohli z kresla v lietadle. A suseda pritom nevyrušujete: stačí len stisnúť gombík „nemý rozhovor“ a hlas speváka, ktorého sledujete na obrazovke univerzálneho bloku, budete počuť len vy (a ani to nebolo tak dávno, čo sa zakladali nemotorné slúchadlá!).

Áno, technika sa vyvíja neuveriteľne rýchlo. Čo bude o desať, dvadsať rokov?

…Igor mal dosť času rozmýšľať o bársčom a bárskoľko. Mohol si sadnúť do voľného kresla, vytiahnuť svoj univerzálny blok ako všetci cestujúci a dívať sa na Labutie jazero alebo na novú hru. Treba len zistiť, v ktorom divadle na zemeguli ju dávajú. Najlepšie inscenácie sú vraj newyorské, cambridgeské a tambovské.

Keď sa mu náhodou zachcelo, mohol stisnúť gombík „repetícia“ v univerzálnom bloku a vypočuť si ranné pozorovania, zaznamenané na tenulinkom vlásku, alebo nadiktovať svoje myšlienky — automat potom všetko presne prepíše. Mohol si vypočuť hocijakú prednášku, aj takú, čo odznela pred týždňom alebo rokom, mohol robiť ešte tisíce vecí.

Len gombíkov na riadiacom pulte sa nemohol dotýkať.

Ó, tieto gombíky, z ktorých sa toľko vysmievajú humoristické časopisy, gombíky, obklopujúce človeka od útleho detstva do hlbokej staroby. „Preč s gombíkmi!“ je správne, pokrokové hnutie, ktoré určite má budúcnosť. Igor sa dnes mohol presvedčiť, ako dobre a príjemne je lietať, keď nemusí myslieť na nijaké gombíky. Ale zrazu náramne zatúžil položiť prsty na riadiace klávesy a cítiť, že stačí len zľahka stisnúť, a obrovský letún ho poslúcha. Žiaľbohu, gombíkov sa smie dotknúť len počas tréningových letov, ktoré sa robia na to, aby piloti nezabudli zaobchádzať s lietadlom. A Igor tak rád riadil stroje, preto si vlastne aj vybral povolanie pilota. Ale ak sa má poctivo priznať, toto zamestnanie sa stalo nudným, neprináša mu už to potešenie ako predtým.

Igor sa prechádzal hore-dolu a zastal pri vchode do jedného salónu. V kúte sedel vysoký človek, ktorý zamyslene hľadel do univerzálneho bloku a takmer nebadane ševelil perami. Zhováral sa s niekým, alebo možno pracoval. Poblíž dverí besedovalo niekoľko cestujúcich o najnovších vymoženostiach: o vykurovaní Kamčatky zemským teplom, o jakutskej automatickej bani.

Jeden zo spoločníkov, ružový šuhaj, vyhlásil, že ťažba prírodných rúd už zastarala. Dávno je načase vytvárať nálezištia umelé.

— Nestačia vám zmeny na povrchu planéty, — usmial sa starší cestujúci, — chcete premeniť aj útroby Zeme?

— A prečo nie? — čudoval sa chlapec. Jeho spoločník neodvetil hneď.

— Predvčerom som sa zhováral s istým… hm, tiež dosť mladým mužom, — cestujúci sa akomak usmial, — a ten mi vysvetľoval, že človek môže z hocičoho získať, čo len chce. Napríklad z obyčajného kameňa železo, zlato alebo salámu. Treba na to iba — povedal to presne tak, „iba“ — rozštiepiť atómy na častice a zložiť z týchto častíc nové atómy.

— Báječná vec! — usmial sa nadšene šuhaj.

— Koľko ich je, týchto báječných vecí, — usmial sa znovu starší cestujúci. — Teraz je len otázka, ktorú z nich uskutočniť?

— Tú, ktorá je najúčelnejšia, — zamiešal sa zrazu do reči cestujúci, čo sedel v kúte.

— Ale čo pokladať za najúčelnejšie? — zaskočil ho hneď šuhaj. — Aké kritérium uplatňovať?

— Nuž, napríklad vynaloženú ľudskú prácu. To je, prirodzene, prvoradé. Potom vynaloženú energiu. A samozrejme, nie všeobecne, ale podľa výskytu v určitom čase, podľa zásob danej suroviny. Ďalej je rozhodujúca obťažnosť a vzdialenosť dopravy. A ešte všeličo iné…

— Ó… — vyletelo mládencovi z úst trochu sklamane. — Ako vidím, vy ste z tých ľudí, čo všetko na svete rátajú.

— Pracovník Plánovacieho byra, — uklonil sa s figliarskym úsmevom cestujúci a po chvíľočke dodal:

— Viete predsa, že nie sme skúpi na nijaké experimenty — čo aké smelé a čo v akom veľkom meradle. Ale… — prebehol pohľadom po všetkých, čo sa zúčastnili na rozhovore, akoby sa chcel presvedčiť, či ich táto téma zaujíma, a pokračoval: — Keď ide o normálne využitie, tu sa ujíma slova matematika. Vezmite si napríklad hrádzu cez Behringovu úžinu s čerpadlami, čo prečerpávajú vody Tichého oceánu do Arktídy. Z dnešného hľadiska toto zariadenie ani nie je také dokonalé. Len sa nad tým dobre zamyslite: na to, aby sme mohli udržiavať teplé podnebie na severnej pologuli, treba vyťažiť uránovú rudu, získať z nej štiepne materiály, dopraviť ich k priehrade a nabiť reaktory. Pravda, skoro všetko toto sa robí automaticky, ale len skoro, a nie všetko. Po tejto stránke stojí jakutský banský automat na vyššom stupni. Keď ho raz spustia, bude pracovať päťdesiatjeden rokov bez zásahu človeka. Aj naše lietadlo, — povedal znenazdajky, — v mnohom zastaralo.

Dievčina s plavými vrkočmi, v ľahkých šatách, ktorá pozorne načúvala, prebehla očami po vnútrajšku salónu.

— Nemyslím na pohodlie pre cestujúcich alebo na technické kvality lietadla, — pousmial sa pracovník Plánovacieho byra. — Ale všimli ste si dakedy pilota?

Igor sa mimovoľne zachvel. Utiahol sa do úzadia chodby.

— Pilota? — opakovalo dievča. Jeho hlas znel prekvapene. — Veď ten sedí voľakde vo svojej kabíne. Je neviditeľný.

— Nielenže neviditeľný, ale ani nič nerobí. A viete, to je jeden z najzaujímavejších problémov nášho dneška. Pokiaľ sa v povetrí odohrávajú veci, ktoré sa už dakedy dakde stali, môžete sa spokojne spoľahnúť na stroj. Ale ak sa stane čosi nepredvídané, prípad, ktorý nemá v „pamäti“ stroja analógiu, je stroj bezmocný. A práve preto letí kvalifikovaný pilot. Stovky pilotov takto nečinne lieta v povetrí, vykonávajú obyčajný dozor, miesto toho, aby sa zapodievali tvorivou prácou, dôstojnou človeka. Pritom každý zásah do činnosti stroja pokladá sa za mimoriadnu udalosť. A vo všetkých strojoch urobia hneď príslušné zmeny, aby sa podobný prípad už nemohol opakovať. Takto sa teda po každej závade zmenšuje pravdepodobnosť nepredvídaných udalostí. A pilot má čoraz menej práce. Tak je to aj s naším pilotom. On síce čestne slúži spoločnosti, ale my ho olupujeme o prirodzenú radosť z práce. A to je predsa kruté.