Ivam Jefremov - Hadie srdce

— Vojnoví podpaľači sú blázni — prosím. A vy? Vaše rozhodnutie? Chcete sa zamraziť na osemnásťtisíc rokov!

— Ale prečo tak vulgárne: „zamraziť“, — pokojne sa ohradil Bern. — Tu je predsa celý komplex prostriedkov, čo spôsobia zdanlivú smrť: schladenie, uspanie, antibiotiká…

— Ale to je samovražda! — vykríkol Niemayaer. — Nepresvedčíte ma. Ešte nie je neskoro…

— Nie. Riziko nie je väčšie ako pri hocijakom zložitom experimente. Iste viete, že pred štyridsiatimi rokmi v sibírskej tundre vytiahli z večne zmrznutej pôdy mamuta. Jeho mäso sa natoľko zachovalo, že ho psi žrali s veľkou chuťou. Ak sa mŕtvola mamuta v prirodzených podmienkach udržala čerstvá desaťtisíce rokov, prečo by som sa vo vedecky vypočítaných a overených podmienkach nemohol uchovať ja? A vaše polovodičové termočlánky najnovšieho typu umožnia spoľahlivo pretvárať teplo na elektrický prúd a zároveň ešte aj schladzujú. Dúfam, že mi za tých osemnásťtisíc rokov nezlyhajú, hm? Niemayer pokrčil plecami.

— Termočlánky nezlyhajú, to sa rozumie. Sú to nanajvýš jednoduché zariadenia a okrem toho majú v šachte aj veľmi priaznivé podmienky: malé tepelné výkyvy, sucho… Možno sa zaručiť, že vydržia túto dobu aspoň tak dobre ako mamut. No čo ostatné prístroje? Ak sa za osemnásťtisíc rokov pokazí čo len jeden…

Bern vstal a povystieral si údy.

— Ostatné prístroje nebudú zaťažené celý ten strašne dlhý čas. Budú fungovať len dva razy: zajtra ráno a o stoosemdesiat storočí, na začiatku nasledujúceho cyklu života našej planéty. Inak budú zakonzervované spolu so mnou v komore.

— Povedzte, profesor, vy… ešte stále pevne veríte v koniec nášho ľudstva?

— Chytá ma pritom hrôza, — zamyslene povedal Bern. — Ale okrem toho, že som vedec, som aj človek. Preto to chcem vidieť na vlastné oči… No poďme spať. Zajtra nás čaká ešte poriadny kus roboty.

Niemayer tej noci zle spal, hoci bol unavený. Či od horúčosti, či pod dojmom profesorových slov bol jeho mozog vzrušený a spánok neprichádzal. Len čo prvé lúče slnka padli na stan, s úľavou vstal. Bern, ktorý ležal pri ňom, naskutku otvoril oči:

— Začneme?

Z chladnej a hlbokej šachty bolo vidieť kúsok neobyčajne belasého neba. Dolu sa úzka chodba šírila. Tu, vo výklenku, stálo zariadenie, ktoré Niemayer spolu s Bernom montovali posledné dni. Z piesočnatých stien šachty viedli k nemu hrubé kabely od termočlánkov.

Bern naposledy prekontroloval činnosť všetkých zariadení v komore. Niemayer podľa jeho inštrukcií vydlabal navrchu v šachte malú priehlbeň, uložil do nej náboj a zaviedol drôty do komory. Všetky prípravy boli hotové a obidvaja vyšli von. Profesor si zapálil cigaretu a poobzeral sa.

— Aká krásna je dnes púšť, však? Nuž tak, môj milý pomocník, myslím, že by sme mali všetko. O pár hodín sa zastaví môj život — stane sa to, čo ste nie práve najvtipnejšie nazvali samovraždou. Dívajte sa na veci jednoducho. Život — tento záhadný fígeľ, po zmysle ktorého ustavične pátrame — je len krátka čiara na nekonečnej stuhe času. Nech sa teda môj život skladá z dvoch „čiar“… Nože povedzte niečo naposledy — veď my sme sa zriedka zhovárali „len tak“.

Niemayer si zahryzol do pery, mlčal.

— Ozaj neviem… Ešte vždy mi nejde do hlavy, že sa na to dávate. Bojím sa uveriť.

— Hm! Ale ste ma uspokojili, — usmial sa Bern. — Keď sa niekto o teba trápi, nie ti je tak strašne. Nebudeme sa mučiť dlhým lúčením. Keď sa vrátite, inscenujte katastrofu vrtuľníka, ako sme sa dohovorili. Viete dobre, že tajomstvo je nevyhnutnou podmienkou tohto experimentu. O pol mesiaca sa strhnú jesenné fujavice… Zbohom… A nedívajte sa tak na mňa: všetkých vás prežijem! — profesor podal Niemayerovi ruku.

— Komora je vyrátaná na jedného? — spýtal sa zrazu Niemayer.

— Áno, na jedného… — na Bernovej tvári sa zračilo dojatie. — Začínam už ľutovať, že som vás nepresvedčil skôr. — Profesor stál jednou nohou na schodíku. — O päť minút odíďte od šachty! — Jeho šedivá hlava zmizla v hlbokej chodbe.

Bern zatiahol za sebou skrutky na dverách, preobliekol sa do špeciálneho skafandra s množstvom rúrok a ľahol si na plastikové lôžko v dlážke komory, vylisované presne do formy jeho tela… Pohýbal sa — nikde ho neomínalo. Pred ním na pulte pokojne svietili signalizačné žiarovky, svedčiace o tom, že prístroje sú pripravené.

Profesor nahmatal gombík rozbušky, chvíľočku otáľal a potom ho stisol. Slabý otras — zvuk do komory neprenikol. Šachta je zasypaná. Posledným pohybom zapojil Bern chladiace a narkotizačné čerpadlá, uložil ruku do príslušnej vyhĺbeniny v lôžku, zahľadel sa na lesklú guľku na povale komory a začal rátať sekundy…

Niemayer videl, ako zároveň so silným výbuchom vyletel zo šachty neveľký stĺp piesku a prachu. Bernova komora bola teraz pochovaná pod pätnásťmetrovou vrstvou zeme… Niemayer sa poobzeral a zrazu naňho ťažko doľahla náhla cudzia tíšina púšte. Chvíľku postál, potom sa chytro pobral k vrtuľníku.

Po piatich dňoch, keď statočne vyhodil vrtuľník do povetria, dostal sa do malého mongolského mestečka.

A o ďalší týždeň sa strhli jesenné fujaky. Preháňali piesočnaté duny z miesta na miesto, zahladili všetky stopy a jamky. Piesok, nespočetný ako čas, zarovnal miesto, kde naposledy táborila Bernova expedícia…

Z tmy sa pomaly blížil mihotavý a rozmazaný zelený plamienok. Keď sa prestal mihotať, Bern pochopil, že je to signalizačná žiarovka rádioaktívneho relé. Zafungovalo.

Pomaly sa mu vyjasňovalo vedomie. Naľavo zazrel Bern spadnuté lístky elektroskopu na hodinách storočí — stáli medzi číslami „19“ a „20“. „Polovica dvadsiateho tisícročia“, myslenie bolo v najlepšom poriadku a Bern už ledva potláčal vzrušenie.

„Preskúmať telo.“ Opatrne pohýbal rukami, nohami, krkom, zavrel a otvoril ústa. Telo poslúchalo, len pravá noha mu ešte tŕpla. Asi ju mal priľahnutú alebo teplota sa príliš rýchlo zvyšovala… Bern urobil ešte niekoľko energických pohybov, aby sa prebral, potom vstal. Prezrel prístroje. Ručičky voltmetrov poklesli: akumulátory sa zrejme pri rozmrazovaní trochu vybili. Bern prepojil všetky tepelné batérie na nabíjanie — ručičky sa hneď zachveli a vyskočili vyššie. A vtom mu prišiel na um Niemayer: termočlánky nesklamali. Táto spomienka vyvolala v ňom zvláštnu, bolestnú rozpoltenosť: „Niemayer už dávno nežije, nikto nežije…“

Pohľad mu padol na kovovú guľku na povale; bola tmavá a vôbec sa neleskla. Pomaly sa Berna zmocňovala netrpezlivosť. Znova si prezrel voltmetre: akumulátory sa nabili slabo, ale keby ich zapojil naraz s tepelnými batériami, energia by mala stačiť na to, aby sa dostal na povrch. Bern sa preobliekol a cez dvere v povale vystúpil do zvona, ktorý sa samočinne odkrúcal.

Zapol nožový spínač — elektromotory krátko zahučali, nadobúdajúc obrátky. Skrutka zvona sa začala zarývať do pôdy. Dlážka v kabíne sa zľahka zachvela; Bernovi sa uľavilo, keď cítil, že zvon pomaly preniká na povrch…

Napokon stíchlo suché vŕzganie kamienkov o kov: zvon bol na povrchu. Bern začal kľúčom odkrúcať matice na dverách, ťažko sa poddávali, poškriabal si prsty. A tu sa v škáre ukázal modravý súmrak. Ešte trochu námahy — a profesor vystúpil zo zvona.

V sviežom večernom súmraku stál vôkol tmavý, mlčanlivý les. Kužeľovitý zvon prevŕtal pôdu práve neďaleko koreňov jedného stromu; na mohutnom kmeni sa vypínala vysoko k večernému nebu hustá listnatá koruna. Bern sa striasol pri myšlienke: „Čo keby si ten strom bol zmyslel vyrásť o pol metra vľavo!“ Pristúpil k stromu a ohmatal ho — prsty mu zvlhli na pórovitej kôre. „Aký je to druh? Treba dočkať do rána.“