Ivam Jefremov - Hadie srdce

— Vidí sa mi, že sa zberajú preč, — poznamenal Gargi, ktorý sa díval cez oblôčik.

— Skôr sa skrývajú znova do húštiny, — odporoval Sun Lin. — Myslím, že nás neprestanú obliehať.

Venušania jeden za druhým opúšťali čistinku okolo rakety. Poniektorí zbierali oštepy, čo sa povaľovali na zemi.

— Odnášajú posledné vecné dôkazy! — zvolal Gargi. — Nemáme v rukách nič okrem filmu. Nezistili sme ani len to, z akej horniny robia hroty.

— Pár kusov sa tam ešte váľa.

— Ale ten bohatier ich stráži.

Naozaj, Venušan, ktorý nazízal do rakety, nezberal sa zrejme preč. Stále sa ponevieral po čistinke.

— A nech si stráži! — vyhlásil zrazu rezolútne Ngarroba. — Nám to nevadí!

— Chcete sa vybrať von? Po oštepy?

— Po oštepy? — Ngarroba vstal. Vystrel atletické ruky a napäl svaly. — Hja… Tento šuhaj, — Ngarroba kývol hlavou na oblôčik, — je, prirodzene, mocnejší ako ja. Ale sotva ovláda všetky hmaty zápasenia vo voľnom štýle, ktorému som holdoval v jeho veku.

— Myslíte, že je to mladík?

— Pravdaže. Medzi tými, čo nás napadli, bol jeden celkom zvráskavený, zrejme vodca. Stál bokom a len rozhadzoval dlhými ručiskami. Oproti nemu je tento mládenec hotové mláďa.

— Prosím vás, čo vám to prišlo na um? Chcete ho…

— A vy nie?

— Hej, doviezť takú vedeckú trofej… — zasnene povedal Gargi.

Karbyšev zodvihol ruku, akoby chcel niečo povedať, ale výraz Sun Linovej tváre ho zadržal.

— Neporadíte si s ním, — poznamenal pokojne čínsky učenec.

— Spoľahnite sa na mňa. — Ngarroba sa vystrel v celej výške.

— Je prinajmenšom trikrát silnejší ako vy, — odhováral Sun Lin. — Všimnite si jeho svalstvo. Má svaly, ktoré vy jednoducho nemáte.

Chlpatý človek chodil so sklonenou hlavou po brehu, posiatom stopami, a kedy-tedy zagánil na raketu spod vlasov, padajúcich do očí. Na širokom, zohnutom chrbte mu ihrali gundže svalov, ktoré pri každom pohybe výrazne vystupovali.

— Neodhovárajte ma, — povedal Afričan. — Napokon, sme štyria. Máme dovedna osem rúk, a to tiež niečo znamená. Keby sme nerešpektovali športové pravidlá — a tie sú tu zbytočné — a vrhli sa naňho štyria, premôžeme ho.

Sun Lin pozrel na Ngarrobu s úsmevom ako na decko.

— Príležitosť viac ako lákavá, — pristával už aj Gargi. — Čo tam robí?

— Má v rukách našu pištoľ!

— Nepamätáte sa, ostal v nej ešte náboj?

Karbyšev nestačil odpovedať.

Z hlavne pištole vyrazil krátky belasý blesk. Zarastený človek sa zrútil na zem. Obrovská, klenutá hruď sa skoro nehýbala.

— Dobrá príležitosť overiť si odolnosť organizmu Venušana, — pokojne povedal Sun Lin. — Som zvedavý, o koľko minút sa preberie.

— Von sa! — zvolal Ngarroba a hrnul sa k dverám.

— Stojte! — okríkol ho ostro Karbyšev a namáhavo si sadol. Zbledol od vzrušenia.

— Treba ho vniesť sem, kým sa nepreberie, — netrpezlivo pokrčil plecami Afričan.

— A čo bude, keď precitne? — veľavýznamne sa spýtal Karbyšev.

— Všetko tu rozmláti, — povedal Gargi.

— Bude ho treba… uspať!

Ngarroba zrazu skrotol, sadol si do kresla a nervózne začal bubnovať prstami po bočnom operadle. Potom prebehol pohľadom po vnútrajšku rakety. Cestovateľov obklopovali najcitlivejšie prístroje, výplod najvyššej techniky. Nepokojné ručičky, ciferníky, svietiace žiarovky, automatické perá, ťahajúce po papierových pásoch nekonečnú niť, analyzátory vzduchu v nepretržitej prevádzke, riadiace prístroje… Raketa tvorila zložitý umelý organizmus, ktorý žil akýmsi vlastným životom.

Ngarroba hlboko vzdychol a pristúpil k oblôčiku. Mladík z Venuše — divá bytosť, čo nepoznala ani rúcho — ležal na tmavej mäkkej pôde rodnej planéty.

— Veď je to človek, — vyslovil Sun Lin to, na čo všetci mysleli.

— Bodaj že vás, Ngarroba! — vzdychol rozpačito Gargi. — So svojím temperamentom ste schopný hocikoho strhnúť.

— Zmužilý, chrabrý človek, — doložil čínsky učenec. — Celé jeho správanie o tom svedčí.

— Tento človek, ešte taký podobný zvieraťu, nepoznal v živote okovy, — povedal po chvíli Karbyšev. — V tunajšom teplom podnebí, kde sa takmer nestriedajú ročné obdobia, možno už tisícročia chodí nahý, zarastený srsťou, ktorá mu akiste slúži aj za matrac. Ale vynašiel oštep, priatelia moji, má rozum. Je pánom, áno, áno, on je pánom Venuše. Aj keď si to azda neuvedomuje a nepozná poriadne svet, v ktorom žije.

— A tu priletia ľudia z inej planéty, — zakončil s dojatým úsmevom Sun Lin, — ľudia stojaci na omnoho vyššom stupni vývinu, a prvé, čo urobia, je, že chytia slobodného, svojím spôsobom slobodného človeka Venuše a ako zajatca ho odvlečú na Zem.

— Čo teda navrhujete? — spýtal sa Ngarroba. Bolo mu teraz náramne trápne pre ten športový elán.

Filmovacia kamera krátko zabzučala.

— Kazetu! — zvolal Ngarroba. — Hneď sa preberie.

Jeho hlas bol ešte podfarbený ľútosťou.

Gargi vymenil kazetu.

Všetci sa zhŕkli pri oblôčiku.

Venušanovi sa začala dvíhať hruď.

— Čo navrhujete? — zopakoval Ngarroba.

— My, pozemšťania, — povedal Karbyšev, — sme v postavení bohov, od rozumu a vôle ktorých závisí odteraz osud obyvateľov Venuše. Neviem, či majú mytológiu. Ale my sme viac ako ich bohovia. Sme všemohúcejší. Záleží na nás, aby sme správne ovplyvnili vývin Venušanov a urýchlili ho, nakoľko sa len dá. A na určitom stupni, keď bude už jestvovať dlhodobý kontakt a podarí sa nám vnuknúť Venušanom nejaké predstavy o Zemi, pozveme ich, aby navštívili našu planétu.

— My — to ako ľudstvo?

— Áno.

— Musíme dať tento plán na posúdenie obyvateľstvu Zeme, — povedal Sun Lin.

— A to bez meškania, — doložil Karbyšev.

— Raketa je vlastne už pripravená a môže presne podľa výpočtov vzlietnuť, — pripomenul Gargi. — Stačí počkať ešte chvíľku a stisnúť gombík.

— Ale vravte si, čo chcete, — povedal Ngarroba, — predsa je len škoda rozlúčiť sa s planétou tak hneď. Veď ja som na Venuši prvý raz… Tak som sa tešil na túto výpravu! Pozrite, vstáva…

Ryšavému mládencovi prebehla po tele triaška. Otvoril okrúhle, bystré oči a chvíľočku napäto pozeral do oblôčika. Videl ľudí? Zrazu vyskočil a hybaj vnohy! Ale potom sa zháčil a kráčal ďalej nenáhlivo, kníšuc sa celým telom, pričom sa každú chvíľu obzeral. Ešte okamih — a zmizol v húštine…

— Sympatický mládenec! — zasmial sa Ngarroba. — A okrem toho má, zdá sa, aj charakter.

Loo pribehol k zvláštnej kulu, čo sedela na množstve nôh, sám nevediac, prečo to robí. Čosi ho ťahalo k tej ozrute na kopci. Strach, čo ho zachvátil, keď zazrel lúč z oblakov, voľakde zmizol. Loo nemohol s istotou povedať, že predmet, ktorý sa zjavil z oblakov a nastrašil ho, a tento útvar, nachýlený ako ku skoku, je jedno a to isté. Ale zmocnilo sa ho vzrušenie ako vtedy, keď chcel pred očami celého kmeňa porozprávať o nebeských kou.

Loo nemal vyjsť z húštiny. Podľa náčelníkovho plánu mal spolu s dvadsiatimi inými ľuďmi čušať v úkryte.

Ale on vybehol, akoby ho bol niekto do chrbta sotil. Zazrel na šikmo stojacej kulu velikánske oko a v tom oku sa čosi mihlo. Všetky tvory, ktoré Loo v živote stretol, mali oči vypuklé a celkom bezvýrazné, nikdy sa v nich nemihol ani len náznak tieňa. Iba dvojnohí mali oči, ktoré vedeli hľadieť všelijako.