Ivam Jefremov - Hadie srdce

— Alebo Venušania možno už naďabili na hliadku a prišli sem po zrážke s ňou? — uvažoval Gargi.

Povedal to nahlas. Posledné hodiny hovoril všetko nahlas, komentoval každý svoj krok, vyslovil každú myšlienku — všetko sa prenášalo zo zvukozáznamu do denníka.

Gargi sa zachvel. Na obzore sa zjavila tmavá postava. Gargi zaostril šošovku na obloku, ale postavu aj tak nemohol rozoznať. Mihala sa v diaľke zo desať minút a potom zrazu zmizla. Čo sa stalo s tým človekom? Prepadol sa do nejakej trhliny? Alebo sa skotúľal po klzkom svahu do priepasti? Čakal, ale človek sa neukázal.

Zato na obzore sa vynorila ďalšia silueta. Belasý skafander! Ngarroba? Prvý bol teda Sun Lin? Ten bol v čiernom. Ale kde je Karbyšev?

Ngarroba osamelo blúdil po nízkej pahorkatine. Gargi videl, ako obchádza malé jazierka. Rozoznal dokonca aj oštep, čo si Afričan vzal so sebou. A zrazu Ngarroba zmizol.

Kde sa podievajú? Gargi napínal zrak, čo to môže byť na ceste, po ktorej sa vracia hliadka. Ale tu mu do zorného poľa znova padol prvý človek. Zjavil sa na tom istom mieste, kde nedávno zmizol, a teraz ďalej smeroval k rakete.

Indický vedec sa ešte väčšmi znepokojil, keď čierny skafander Sun Lina znova zmizol a kraj za oblokom ostal zas celkom pustý.

Uplynula minúta, druhá, tretia… Ľudská postava sa znova zjavila, lenže nebol to Sun Lin, lež Ngarroba — na tom istom mieste, kde zmizol. Teraz kráčal k rakete sám Ngarroba.

Gargiho už neprekvapilo, keď Ngarroba asi po pol kilometri zmizol. Čakal, že sa teraz vynorí Sun Lin. Aj sa vynoril.

Ind všetko pochopil. Hliadka sa vracala roztrúsene, po jednom, aby náhodou nenatrafili na skrytú nástrahu.

Ale kde je tretí? Kde sa podel veliteľ výpravy?

A čo treba podniknúť? Hliadka pred Gargiho očami kráčala rovno do pazúrov nebezpečenstva, ktorému sa chcela vyhnúť!

A tu Gargi pochopil, že netreba podnikať nič. Venušania sú na druhej strane kopca, na ktorom stojí raketa, a nevidia to, čo vidí cez oblôčik on. Treba len, aby sa prieskumníci zhromaždili pri úpätí vrchu alebo ešte bližšie, tesne pri rakete, a potom chytro skočili dnu cez vonkajší otvor za krátky okamih, na ktorý ho bez nebezpečenstva možno otvoriť. Dobre by bolo na ten čas dáko odviesť pozornosť útočníkov.

Ale v prvom rade treba ihneď o všetkom upovedomiť hliadku, ktorá sa vracia. Musí otvoriť vonkajšie dvere, nedá sa nič robiť.

Gargi šiel k východu, zložil ochranný obal a stisol gombíky. Zámky sa nehlučne pohli, ťažké dvere sa odtrhli od hermetických závor a pomaličky otvárali papuľu.

Dverové mechanizmy neboli vyrátané na veľkú rýchlosť. Gargi ledva vyčkal, kým sa dvere otvorili natoľko, že sa mohol pretisnúť do prípravne. Teraz treba čakať, kým sa dvere zavrú. Len potom môže vybrať skafander z hermetickej skrine.

Kým si Gargi obliekal skafander, obzeral si prípravňu. Bola vypočítaná na jedného človeka, prinajlepšom sa mohli v nej zmestiť dvaja. Ale traja? Predstavil si Ngarrobovu mohutnú postavu a pokrútil hlavou. Len či budú traja? Zatiaľ videl iba dvoch!

Skafander je oblečený. Teraz posledné — vonkajšie dvere. Tie sa otvárajú naraz.

Záklopka sa ešte chvela na masívnom pánte, a Gargi už vystrčil hlavu. Otvor je v spodnej časti rakety, vidieť ho z obidvoch svahov.

Gargi rýchlo vychrlil vopred pripravené vety, hľadiac pritom viac v tú stranu, odkiaľ prilietajú oštepy, ako na holý svah. No aj tak zbadal, že Sun Lin došiel už skoro k úpätiu vrchu.

Sun Lin sa pri slove „pozor“ hodil na zem a načúval poležiačky. Ngarroba, prirodzene, tiež počúval. Možno aj Karbyšev, ak len…

Záklopka, o ktorú sa držal Gargi, sa zatriasla a vedľa padol na tmavú zem oštep so zlomeným hrotom.

Gargi mimovoľne zrýchľuje reč, no dbá o to, aby predsa len hovoril zreteľne. Teraz sa mu veľmi zíde, že na všetkých školách Zeme učia dikciu.

Druhý oštep zasiahol Gargimu plece. Trhlina v látke sa ihneď samočinne scelí, ale Gargi by bol zvedavý, či kamenné bodlo prerazilo obidva obaly skafandra alebo len vrchný. Gargi celkom zjavne cíti, ako sa cez trhlinu za kratučký okamih nahrnuli celé voje mikróbov, nebezpečnejších pre obyvateľov Zeme než ľudia hádžuci oštepy. Vtiahol hlavu medzi plecia a nechal vonku len anténu.

Tretí oštep mu prefrkol tesne popod nos; pritom nevedel, či tí, čo ho hodili, vyšli z húštiny, alebo sa naďalej držia v úkryte.

Hotovo! Gargi odskočil späť. Odpoveď dostal len od Sun Lina. Stisnutie páčky — a záklopka sa zaplesla. Tridsaťdva automatických skrutiek vykonáva svoje dielo. Keď sa otvor automaticky uzavrel, Gargi zapojil rozprašovacie zariadenia. Teraz sa bude celých desať minúť sprchovať a ovievať sústavou striedavých prúdov a rozličných spŕch. Čas netreba sledovať: všetko sa vypne samo, keď sa procedúra skončí. Urýchliť operáciu, žiaľbohu, tiež nemožno. Kým kontrolné prístroje nezistia, že je všetko v poriadku, dvere z prípravne do vnútra rakety sa neotvoria.

Napokon všetko stíchlo. Gargi si vyzliekol skafander a odložil ho do skrine. Dvere z prípravne sa pomaly otvárajú a konečne je v salóne.

Do roboty! Treba rozsvietiť červené signalizačné svetlo na hornom konci rakety. Ale najprv musí rozložiť kreslo, ľahnúť si doň, pripnúť sa hrubými remeňmi s nafukovacími poduškami — len vtedy začne fungovať gombík, ktorý zapája svetlo. Je to štartovací signál: znamená, že posádka je pripravená vzlietnuť. Na jednej strane je, prirodzene, dobre, že pre výpravu na Venušu vybrali vyskúšaný, zalietaný model, ale inak je tento staromódny signalizačný a bezpečnostný systém dosť smiešny. Gargi leží v kresle ako pokladník, ktorého prepadli banditi — ak máme veriť starým filmom, ktoré vysiela občas televízia. Pod pravým ukazováčikom má gombík.

Gargi ho stisne. Raz, dva, tri! Nech rubínové svetielko navrchu rakety, jasné a viditeľné aj v rozptýlenom svetle dlhého dňa Venuše, mihoce. Takto skôr upúta pozornosť Venušanov. Veď z úkrytu v húštine vidia celú raketu. Nech zodvihnú pohľad od „zeme“ vyššie, k nebu.

Gargi vypol zámky na záklopke. Teraz stačí stisnúť na nej gombík, aby sa otvorila. To je riskantné: veď ku gombíku sa môžu dostať aj Venušania.

Z lôžka, na ktorom leží, nevidí obloky. Má pred sebou len veľké hodiny. Na štvorcovom ciferníku svietia číslice: červené ukazujú hodiny, zelené minúty a žlté sekundy. Ak všetko ide po poriadku, Ngarroba a Sun Lin dobiehajú práve k vchodu.

Gargi klepká po gombíku. Snaží sa nemyslieť na to, ako sa traja (dobre by bolo, keby traja!) ľudia vtisnú do prípravne. Prvý vlezie ľahko. Vtiahne druhého za ruku. Tretí… Kto bude tretí? Na chvíľku si Gargi jasne predstavil, ako sa tretiemu hompáľajú z otvoru nohy v „čižmách“, najhrubšej a najpevnejšej časti skafandra. K mykajúcim sa čižmám pribehnú holé, zarastené stvorenia, zdrapia ich ručiskami, mocnými ako kliešte, a ťahajú, pchajú sa do otvoru…

Čísla na veľkom ciferníku jasne a ľahostajne svietia. Gombík už vlastne ani netreba stískať, ale Gargi ďalej leží a signalizuje. Ktovie, možno mihotavé svetielko bude mať magický vplyv na obyvateľov Venuše.

Čas plynul. Zelené cifry sa nemilosrdne a nebadane striedajú. Ďalšia minúta. Ďalšia, ďalšia a ďalšia…

Gargi cítil, že mu na čelo vystupuje studený pot.

Dvere sa pohli. Ind si ohromujúco jasne predstavoval, ako sa teraz cez škáru vsunie srstnatá ruka.

Horúčkovite začal odopínať remeň, čo ho držal v kresle.

Spoza dverí sa vystrčila tmavá holá ruka.