Ivam Jefremov - Hadie srdce

Ale nebeskí kou ešte nikdy neopustili svoje sídla v oblakoch a nezostúpili k dvojnohým.

Starý Chc hovoril, že sa to nikdy nestalo.

No keby sa to rozhodli urobiť, vyzeralo by to asi tak ako to, čo videl teraz Loo.

Loo až podskočil na mieste, tak ho ohúrila táto myšlienka. Ó, nie nadarmo pokladajú Loa za jedného z najmúdrejších v kmeni.

A Loo sa rozbehol, aby čím skôr mohol zvestovať, čo objavil.

Ngarroba v belasom skafandri bežal, kladúc nohy naširoko, aby nespadol do riedkeho blata, no vzdialenosť medzi ním a tautolonom sa zmenšovala.

Keby to bolo v inej situácii, neohrabané zviera, ťapkajúce na zadných nohách ako kačka, vyzeralo by smiešne.

Rozmermi a obrysmi pripomínalo trochu žeriav na montovanie dvoj-trojposchodovej budovy, keby si zrazu zmyslel skákať. Zavalitý trup sa opieral o mocné laby a chvost, hrubý ako poriadne stromisko. Smerom hore sa trup stále zužoval a skoro bez pliec prechádzal v dlhý tenký krk. Krk sa končil smiešnou malou hlávkou, podobnou hadej. Z hornej časti trupu odvísali slabé predné laby, ktoré sa bezvládne hompáľali do taktu so skokmi.

Karbyšev prudko odtiahol pneumatickú klapku vrecka. Bola to naozaj neodpustiteľná ľahkomyseľnosť zobrať len jednu pištoľ pre štyroch. Ale ako je známe, predchádzajúca výprava na Venušu sa predsa zaobišla celkom bez zbrane. A Karbyšev sa teraz preľakol, či sa mu podarí vytiahnuť pištoľ skôr, než tautolon dohoní viceprezidenta Africkej akadémie vied, a čo sa stane, ak sa oneskorí.

Ngarroba spadol práve vo chvíli, keď Karbyšev spustil kohútik. Preskočil belasý blesk a dotkol sa ryšavého trupu s kožou hladkou ako guma. Tautolon padol: zadok aj s opornými nohami a chvostom ostal ako ochromený na mieste, a časť trupu s krkom a hlavou zrútila sa na zem.

Teraz zasiahli Gargi a Sun Lin. Gargi, štíhly a elegantný aj vo svojom žltom skafandri, chytro pribehol k Ngarrobovi. S pomocou Sun Lina zodvihli Afričanovi hlavu. Cez priezračnú kuklu bolo vidieť Ngarrobovu zblednutú tvár. Ševelil perami, ale nedalo sa rozumieť, čo hovorí. Napokon sa ktosi dovtípil vyrovnať pokrivenú anténu na Ngarrobovej kukle.

Prchkému Afričanovi sa vrátil dar jazyka.

— Čo sa stalo s tou obludou? — zvolal, obzerajúc sa okolo. — Spochabila sa, či čo sa jej porobilo?

— A čo to vlastne bolo? — spýtal sa Sun Lin. — Vy ste sa tak znenazdajky vynorili z húštiny! A zrazu vyskočil tento zázrak a vnohy za vami. Podráždili ste ho niečím?

— By sa mi chcelo dráždiť také sprosté stvorenie, — zahundral Ngarroba. Rukou v rukavici otočil kohútik na spodku kukly, zachytil perami rúrku, čo sa vysunula, a glgol si koňaku.

— Veď viete, že toto monštrum má mozog ako omrvinka. A na druhej strane, celý svet vie — a stojí to v prácach všetkých siedmich predchádzajúcich expedícií na Venušu — že tautolony nikdy nenapádajú človeka.

— Možno tento tautolon nečítal vedecké práce zemských expedícií, — poznamenal Gargi. — Proste mu neprišli pod ruku.

— Ako to teda bolo? — mierne, ale naliehavo pripomenul Sun Lin.

Ngarroba vstal a urobil mechanický pohyb rukou, ani čo by si chcel utrieť pot z čela. Zaškúlil na nehybné telo ležiacej ozruty.

— Prídem k jazeru, — začal. — Celkom obyčajné jazero. A vidím krajinu typickú pre túto planétu — rozhodne aspoň pre jej prebádanú časť. Pri brehu, aj ďalej, trčia z vody puky slávnych obrovských ľalii Venuše a medzi nimi dve-tri hlavy týchto kreatúr (Afričanovi zrejme nešiel cez ústa biologický názov tautolona). Viete predsa, že tieto kráčajúce rýpadlá sa spokojne premávajú po močiaroch a ich obrúbenou zábavou je sedieť na dne jazera, so sprostou kotrbou vystrčenou nad hladinu. Takíto, povedal by som, obri, a živia sa kadejakými šepletami — mušličkami, červíkmi a iným svinstvom.

— Buďte radi, že nejedia cestovateľov, — poznamenal Karbyšev. — A vôbec, celkom dobre, že sa tu nevyskytujú ani obrovské krokodíly, ani tigre so šabľovitými zubami, ani iné veľké dravce.

— To je pravda. Lenže, ako vysvitá, aj mušľožrúti môžu byť nebezpeční. Tak isto ako napríklad zošalený traktor.

— Ďalej, — trpezlivo poznamenal Sun Lin.

— Spokojne sa teda dívam na tento obraz. A naraz len vidím, ako sa nado mnou vynára hlava tohto milého drobizgu a krovie sa rozhŕňa pod váhou jeho trupu. Čítal som práce všetkých siedmich expedícií na Venušu a veľmi dobre som vedel, že tautolony, — vedec prvý raz vyslovil toto slovo, — sú najneškodnejšie bytosti na svete. Preto som bez rozmýšľania odstúpil o dákych dvadsať krokov — bola tam práve čistinka — a pozoroval som ďalej. Ale vtom krásavica, — Ngarroba sa už celkom upokojil, — ráčila vzhliadnuť dolu zo svojej trojposchodovej výšky a vrhla sa na mňa, akoby som bol červík alebo slimák.

— Táto papuľa, — pokrútil hlavou Karbyšev, — nemôže zhltnúť chlapa ako vy, ani keby vás tautolon bol hneď pokladal za najvábnejšiu lahôdku.

— Ktovie, čo mu vhuplo do hlavy. Mohol ma celkom jednoducho zagniaviť, ani by to nebol zbadal. Kto to kedy slýchal, aby tautolony tak chytro behali? Viete, že som slušný bežec na stredné trate. A dnes som dosiahol rekord — pravda, tu je príťažlivosť trochu menšia ako zemská, takže by mi ho nezapočítali. Ale tento leňochod, — drgol tautolona do boka, — ten vám behá vari ešte rýchlejšie.

— Čo sa s ním porobilo, to vie jedine on sám, — povedal zamyslene Gargi. — Kedy sa preberie?

Karbyšev pozrel na hodinky, zamontované do rukáva oranžového skafandra.

— Vpálil som doň celú dávku. Stačilo by to aj na tri takéto beštie. Ale myslím, že o takých desať minút šok prejde a môžete s nim robiť interview.

— Nebolo by azda lepšie vzdať sa toho a pobrať sa ďalej? — navrhol Gargi. — Jedno dobrodružstvo na dnešok stačí. Veď naša expedícia sa len začína… Ale bol to zato smiešny obraz, — zasmial sa zrazu. — Obrovský zver sa ženie ozlomkrky, napína krk a prevaľuje sa, ani čo by prášil pred palicou. A náš priateľ Ngarroba pred ním.

— Prášil? — zopakoval pomaly Sun Lin. — A viete, že je to nápad? Možno mu vlastne ani na um neprišlo niekoho napádať.

— Ale vrhol sa v tú stranu, kde som bol ja! — rozhorčoval sa Afričan. — Hoci som mu nestál v ceste.

— Povedali ste, že ste odstúpili na čistinu? A ta sa vrhol aj tautolon. Utekal pred niečím, čo sa skrývalo v húštine. Aha, preberá sa.

Zvieraťu, roztiahnutému v bahne, prebehla celým telom triaška. Potom sa malá hlávka zodvihla a trocha pokrútila zboka nabok. Krk sa dva-tri razy kŕčovite šklbol a zrazu sa napäl, akoby doň boli napumpovali vzduch. Telo, pripomínajúce spľasnutý balón, ožívalo a nadobúdalo stratenú pružnosť. Štyria muži v skafandroch pozorne sledovali zviera.

— Kto ho nastrašil? — zadumane sa ozval Karbyšev. — Veď, ako tvrdia predchádzajúce expedície, dravce na Venuši nie sú. Čo mohlo teda nahnať strach takej opache?

Gargi pokrčil plecami.

— Sme na celkom neprebádanej pevnine. Ale čo to stvára? Ngarroba!

— Kde sa ženiete? Počkajte! — vykríkol aj Karbyšev. Lenže Afričan už ako bez duše letel k tautolonovi. Zviera sa hojdalo na zadných labách, mocných a pružných ako perá stotonového vagóna. Už-už skočí!

— No, toľký elán je vari už zbytočný! — Gargi zbledol. Karbyšev rýchlo strčil ruku do vrecka a hľadal rezervný náboj. Zahovoril sa a zabudol, že pištoľ je celkom vybitá.

Ale nikto nestačil nič urobiť.

Postava v modrom skafandri skočila oživenej opache rovno na chvost, celkom pri koreni, kde bol hrubý ako sud. Ngarrobova ruka sa vymrštila dohora, akoby chcel potľapkať alebo udrieť zviera po chrbte. V nasledujúcej chvíli tautolon tak vyhodil zadkom, že Ngarroba odletel na dobrých pätnásť krokov a čľapol horeznačky do hlbokej kaluže.