Ivam Jefremov - Hadie srdce

A obor sa knísal zboka nabok k vode, čo sa matne zrkadlila obďaleč pod hustou klenbou oblakov.

— Teraz chápem, prečo sa tautolon hnal za vami, — povedal Ind, ktorý stúpil po koleno do mláky a podával Afričanovi ruku. — Vy ste ho prvý napadli, chudáčiska! Veďže sa oprite o tú palicu, kde ste ju vzali? Tak! Ja vás nevládzem vytiahnuť.

— Utrite mu kuklu, — povedal Karbyšev.

Keď poutieral zablatenú priezračnú guľu, ktorou sa končil skafander, najprv sa zablysli pod ňou biele zuby a potom sa vynorila celá tvár viceprezidenta Africkej akadémie vied. Žiaril na nej taký široký a triumfálny úsmev, aký jeho priatelia ešte ani raz nevideli.

Zamazaný od hlavy po päty, nevypustil z rúk „palicu“ — tenký, meter alebo pol druha metra dlhý prút, ktorý vyzeral ako šašina alebo trstina.

— Keby som v poslednej chvíli nebol vytiahol túto vec mojej priateľke z chrbta, bola by ju odvliekla so sebou. To ju teda dohnalo k úteku z húštiny!

— Vyzerá to ako ihla, — povedal Gargi. — Videli ste voľakedy také veľké šípy?

— Nie, — odvetil Sun Lin, — nič podobné nenájdete ani v jednom opise flóry na Venuši.

— Slovom, ďalší objav?

— A ešte aký! — zvolal zrazu Karbyšev. Vyzeral strašne rozrušený. — Len sa lepšie prizrite!

— Nerozumiem, — pokrčil plecami Gargi.

— Chyťte to do ruky!

Gargi vzal „palicu“, ktorú mu podal Ngarroba, a prešiel dvoma prstami po celej jej dĺžke. Na konci narazili prsty na malý výčnelok. Potom sa „palica“ zužovala a končila sa veľmi tvrdým hrotom.

— To je… to je… — bľabotal rozčúlene.

— Oštep, — povedal Sun Lin. Oči sa mu horúčkovité ligotali pod priezračným zvonom kukly.

— To je už objav! — zvolal Ngarroba a len-len že sa neroztancoval na mieste. — Nie nadarmo som dva razy capol do blata… Aké šťastie, že som prišiel tej oblude do cesty!

— Áno, priatelia, — povedal slávnostne Karbyšev, — naša expedícia pravdepodobne našla prvý dôkaz o existencii mysliacich obyvateľov Venuše.

— Ktorí sú na takom vývojovom stupni, že si vedia už zhotoviť najjednoduchšiu zbraň, — doplnil Gargi.

— Dúfame, že na poľovačku. — Sun Lin vzal Gargimu z rúk oštep a pozorne si prezeral hrot.

Cestovatelia pozerali na seba.

— Nabite už konečne tú pištoľ! — povedal Gargi.

— Elektrická pištoľ, ako viete, — poznamenal Karbyšev, — je prostriedok na sebaobranu, a preto pôsobí len na krátku vzdialenosť.

Zato však vybral malý šúľok a vložil ho do pištole, Ngarroba vystrel ruku za oštepom.

— Nože ho dajte sem!

Vyvažoval oštep v ruke, akoby ho chcel hodiť.

— Myslím, priatelia, že touto hračkou by sa nikomu z nás nepodarilo preraziť taký pancier, ako je koža tautolona.

— Ale náš skafander prebodne hravo, — dosvedčil Sun Lin.

— Toto ľahké tkanivo chráni síce pred uštipnutím každej chamrade najmenej tak dobre ako tautolona jeho hrubá koža. Výborne sme krytí pred hlavným nepriateľom — baktériami. Ale pred oštepom…

Ngarroba mykol plecami, akoby ho medzi lopatkami niečo bodlo.

Karbyševa čosi nutkalo, aby sa obzrel. Za chrbtom nebolo nikoho. Len asi na päťdesiat krokov v húštine zaševelili dva-tri tenké stromčeky.

Gargi pristúpil k stromu, ktorý pripomínal obrovitú slnečnicu. Nebolo na ňom lístia, kmeň pokrývalo husté krátke ihličie.

— Nedajbože privyknúť na tunajšiu flóru, — povedal Ind, — aj keď chápem, že rastlinstvo sa rozvíja tak prudko pre nadbytok kysličníka uhličitého v atmosfére. Rád by som vedieť, z čoho si robia tie oštepy? Z tohto stromu sotva. Hoci, keby sa z vrchovca odrezali prúty…

— Z čoho je drevo, na to prídem, — namietol Sun Lin. — Dôležitejšie je zistiť, aký kameň používajú na hroty. Hornina mi je neznáma.

— Tu vôbec nevidieť vrchy alebo skaly, vyčnievajúce na povrch. Pozrite!

Vôkol sa rozprestierala šíra rovina s jazerami, ktorých hladina splývala s ploskými brehmi. Od západu rámoval krajinu hustý les, z diaľky podobný spletenému ostnatému drôtu. Nad hustou belasou húštinou vypínali sa ojedinelí obrí s konármi, rozkrídlenými ako roztiahnuté prsty. Každý „prst“ sa končil ďalšími výhonkami.

Na východe presvitalo niekoľko nevysokých vrchov s oblými, rozmazanými kontúrami.

Cestovatelia si všetko odfotografovali a pobrali sa k rakete.

Rozhovor sa krútil okolo oštepu a okolo možného stretnutia s Venušanmi. Ako to dopadne?

— Keď sa to tak vezme, — povedal Ngarroba, — my tiež máme zbraň, — stisol v ruke oštep, — takú istú ako oni.

— Po prvé, len v jednotnom čísle, — ohlásil sa Gargi.

— A po druhé, nepoužijete ju, — poznamenal Sun Lin.

— Máte pravdu, — súhlasil viceprezident Africkej akadémie vied. — Hádam iba v najkrajnejšom prípade.

Karbyšev vytiahol nabitú pištoľ a presúval páčku.

— Zmierňujete náboj?

— Nechcem ich predsa zabiť, — pokrčil plecami Karbyšev. — Čo myslíte, stačí dvadsatina dávky, ktorú dostal tautolon?

— To je porcia pre vola.

— Nedá sa vedieť, Venušan je možno silnejší.

— Túto časť planéty treba čím skôr prebádať. Veď dosiaľ expedície zosadali hlavne v rovníkovej oblasti a pri póloch. A stredné šírky navštívili len dva razy. Aj to šiesta expedícia bola neúspešná. Thompson ochorel — a všetci sa museli vrátiť.

— Oddýchneme si na základni, a na cestu!

— Jeden z nás, — vyhlásil Karbyšev, — musí byť ustavične v rakete.

— Len nie ja, — ozval sa chytro Ngarroba.

— Kto bude mať šťastie. Môžeme aj losovať.

— Veru naozaj, kto bude mať šťastie? — zasmial sa Sun Lin. — Ten, kto pôjde na hliadku, a či ten, kto možno ponesie na Zem správu, že hliadka zahynula?

— Raketu treba pripraviť na štart. Tak, aby s ňou mohol odletieť jeden človek, — poznamenal Karbyšev.

— Doparoma, táto ôsma expedícia predsa len stojí za to, — Ngarrobovi žiarila tvár. — Viete, bezmála som sa dostal do siedmej. Ale zdržal som sa na Marse, nuž mi nechali miesto v ôsmej. A aký som bol vtedy nazlostený! Mali sme poruchu na rakete. Kým prišla rezervná, výprava na Venušu už odišla. Predsa sme ešte len veľmi závislí od astronómov s ich výpočtami.

— Hej, pravidelné spojenie s planétami zatiaľ nejestvuje.

— No, napríklad na Mesiac existuje raketový most.

— Čože Mesiac…

Zahovorení kráčali po klzkej pôde, podávajúcej sa pod nohami, obchádzali jazerá, jazierka a nespočetné jazyky zálivov. V malých kalužiach sa len tak hemžilo tvormi, čo pripomínali raz živé špendlíky, raz plávajúce broky, raz zase zelené vločky.

Asi o šesť hodín došli na úpätie vrchu, kde stála kolmo raketa, opretá o vysunuté nohy.

— Oddych, — vydal povel Karbyšev.

V rakete bolo sucho a útulne. Cestovatelia si s rozkošou vyzliekli skafandre a uvelebili sa v mäkkých kreslách, ktoré sa poľahky premenili na postele.

„Ráno“ — podľa zemských hodín, ktoré merali čas v rakete — po raňajkách bolo treba rozhodnúť, kto má ísť na hliadku.

Ngarroba bol taký rozčúlený, že bolo žiaľ naňho pozrieť.

— Váš temperament, — povedal Gargi, — je akýsi prežitok minulosti.

— Ja si zas myslím, — vynašiel sa chytro africký vedec, — že aj o tisíc rokov sa budú ľudia vzrušovať. Inak nehodno žiť. Neverím v ľahostajných ľudí.

— Vy ste tiež nervózny, Gargi, — poznamenal Karbyšev.

— No a kľud Sun Lina je obyčajná rutina, — bránil sa Ind. — Kto nie je rozrušený? Vy?