Ivam Jefremov - Hadie srdce

— Uf! — odfúkol si ktosi.

Gargi vyskočil.

Cez oblôčik zazrel hlavu, zväčšenú šošovkou, strapatú, s výraznými nadočnými oblúkmi a nízkym čelom. Rovno na neho hľadeli bystro malé očká takmer bez viečok, aké mávajú zvieratá.

— Kamera! — vykríkol Ind skoro mechanicky.

Filmovací aparát, namontovaný oproti oblôčiku, hneď začal natáčať. Bežal úplne nehlučne, ako všetky moderné stroje, a len krúženie kotúča so smerovkou prezrádzalo, že filmuje.

Dvere sa otvorili už na tretinu, ale nič sa neukazovalo. Z prípravne sa ozývalo len zúfalé fuňanie.

Gargi urobil dva kroky ku dverám a slová, ktoré začul, zneli mu v ušiach ako hudba:

— Doparoma, aký stisk!

Samozrejme, bol to Ngarroba!

Gargi priskočil ku dverám. Pred očami mal spleť lietajúcich rúk a nôh. Nebolo hneď jasné, či sú tu všetci prieskumníci. Prvý sa vymotal zo spleti Ngarroba a vrútil sa do salónu. Padol Gargimu rovno do náručia.

— Uf! — uľavil si Ngarroba. — Ešte chvíľku, a bolo by po mne. Ako sa nám len podarilo vyzliecť skafandre! Teraz si viem predstaviť, ako sa cítia figy zlisované v balíčku.

— A to vraví človek, ktorý zaberal tri štvrtiny prípravne, — povedal Sun Lin, ktorý sa zjavil druhý. — Viete, — obrátil sa ku Gargimu, — Karbyšev musel predsa len použiť svoju pištoľ. Kryl nás pri nastupovaní. Strieľal síce do vzduchu… Preboha, čo je to s ním?

Teraz, keď Ngarroba a Sun Lin uvoľnili prípravňu, cez otvorené dvere bolo vidieť postavu roztiahnutú na dlážke. Jedna Karbyševova ruka sa vystierala do salónu a zaťaté prsty stískali gundžu ryšavých vlasov, druhú mal položenú pod driekom. Bledá, až sinavá tvár vyzerala ako bez života.

— Skorej! — vykríkol Sun Lin.

Čínsky vedec prvý raz stratil chladnokrvnosť.

Ngarroba schytil Karbyševa na ruky a uložil ho do rozloženého kresla, odkiaľ vysielal Gargi signály. Gargi roztrasenými rukami vyberal striekačku.

Sun Lin chytro vyzliekol Karbyševa.

Veliteľovo telo bolo pokryté obrovskými sinkami a podliatinami. Najviac červených škvŕn mal na rukách a nohách. Na ľavej ruke, vo svale, odtlačila sa fialová stopa štyroch obrovských prstov. Pod hrdlom mal tmavú škvrnu.

— To je najnebezpečnejšie, — vytisol Sun Lin cez zaťaté zuby. — Injekciu!

Gargi už stláčal piest striekačky.

— Elektrický kúpeľ!

Ngarroba pritiahol z nástennej skrinky ligotavý reflektor aj s káblom. Založil Karbyševovi helmu na hlavu a zapol prúd.

— Elektrické dýchanie!.. Elektrické srdce!.. — ozývalo sa v úplnom tichu.

Karbyšev, omotaný drôtmi a prístrojmi, ležal ako mŕtvy.

— No, toto im teda neodpustím! — zašomral Ngarroba zúfalo aj zlostne a priložil rezervný kyslíkový balón k aparátu na umelé dýchanie.

Až o šestnásť minút sa Karbyševovi akomak zachveli viečka.

— Je zachránený, — povedal s uľahčením Sun Lin. — Len keď je v ňom kvapka života… Teraz veľmi opatrne!

Vypol elektrický kúpeľ. Gargi prepojil dýchanie a srdce na pomalšie tempo.

Ešte štvrťhodinu ležal Karbyšev nehybne. Potom otvoril oči.

— Všetci v poriadku? — spýtal sa a prebehol očami po tvárach priateľov.

Viečka mu zružoveli. Zodvihol hlavu.

— Ale vás doriadili, — povedal šťastný Gargi.

— To Ngarroba, — žartoval Karbyšev, namáhavo pohybujúc bledými perami. — Tak ma sprešoval, že som teraz o polovicu menší ako normálne. Ale zato som sa zmestil do prípravne. Ďakujem, Ngarroba!

— Nie, to nie je moja robota, — namietol Ngarroba, natierajúc podliatiny na Karbyševovom tele bielou voňavou masou, ktorú vytláčal z veľkej tuby.

Modré a červené škvrny hneď začali blednúť. Karbyšev si povystieral všetky údy. Skúsil si sadnúť.

— Kosti mám celé — ešte šťastie! No, takú silu som jakživ nevidel…

— A kde máte pištoľ?

— Hm…

Pištoľ nebola ani v prípravni ani v skafandri.

— Nepamätám sa… Bolo to ako vo sne! Obstúpili ma strašné bytosti, voľajaké zvieracie papule s previsnutými nozdrami, ruky štvorprsté, s blanou pri koreni prstov, prsty dlhé… Načahujú sa zo všetkých strán, šklbú ma. A tu ma Ngarroba vytiahol po schodíkoch! Odtrhli tuším rebrík… Na nič sa viac nepamätám.

— To je krása, — krútil hlavou Gargi. — Zdá sa, že sme vyzbrojili našich nepriateľov.

— Nerád by som ich pokladať za nepriateľov, — unavene vyriekol Karbyšev. Zvalil sa znova na posteľ.

— Skúste im to vysvetliť, — Ngarroba kývol na oblôčik. Tam bolo ešte stále vidieť strapatú hlavu s okrúhlymi očami.

Obďaleč sa ponevieralo niekoľko ďalších Venušanov. Lovci tautolonov zrejme pochopili, že raketa nemôže vyskočiť ani sa vôbec pohnúť z miesta, hoci stojí na množstve nôh. A možno ich priviedlo na nejaké myšlienky to, že trojčlenná hliadka, ktorú prenasledovali až k vchodu, zmizla v útrobách rakety. Slovom, osmelili sa.

— Nenalákajte ho, — vystríhal Sun Lin.

Ale zvedavec pred čímsi odskočil.

Filmovací aparát krátko zabzučal.

Gargi bleskove vymenil kazetu.

— Škoda prepásť taký objekt!

Venušan stál teraz desať krokov od oblôčika a bolo ho vidieť v celej výške. Vysoký, s nápadne vyklenutým hrudným košom, s velikánskymi stupajami a dlhými rukami, zarastený ryšavou srsťou, pôsobil dojmom primitívnej sily.

— Nie je práve najkrajší, — poznamenal Gargi. — Aspoň podľa našich predstáv… Ale zrejme je poriadne mocný.

— Všimnite si lebku, — povedal Sun Lin. — Akási zmes neandertálca a… na môj dušu, zdá sa mi, že takúto alebo skoro takúto lebku som videl v múzeách na Zemi. Mozog má pravdepodobne rozvinutejší, ako by sa zdalo podľa celkového výzoru. A mohutný hrudný kôš je tu proste nevyhnutný. Veď on nemá skafander a musí prečerpať cez pľúca mnoho vzduchu, chudobného na kyslík. Pozrite, zaberá mu skoro polovicu trupu.

— Rozhodne dávno zabudli na časy, keď chodili štvornožky, — zamiešal sa do rozhovoru Ngarroba. — Chôdzu majú síce nemotornú, ale to vyplýva z telesnej konštrukcie. No zato ako isto stúpajú!

Zrazu sa zasmial.

— Čo vám je smiešne? — spýtal sa Gargi.

— Ozaj je to komické. Celých štyriadvadsať hodín sme sliedili po týchto bytostiach a ani jedného z nich sme nevideli na vlastné oči. A vy, nešťastník, ktorému pripadlo strážiť raketu, boli ste prvý, čo sa s nimi stretol.

— Nikoho ste teda nenašli?

— Videli sme tautolona dobodaného oštepmi ako vankúšik na špendlíky. Potom nám odpadla chuť zhovárať sa s majiteľmi týchto oštepov bez tlmočníka.

— Zrejme náhle prerušili poľovačku, — doložil Sun Lin.

— Prišli sme na to, že objavili raketu. Čo iné by ich bolo mohlo natoľko prekvapiť alebo nastrašiť? Nuž sme sa rozhodli, že sa vrátime. A aby sme im nepadli do rúk, urobili sme určité bezpečnostné opatrenia. Preto sme sa vlastne aj oneskorili.

— A kde máte svoj oštep? — spýtal sa Gargi.

— Zahodil som ho, — vyhlásil Ngarroba. — Pri nasadaní som mal iné starosti… Okolo rakety sa ich povaľovalo hrúza, nuž som si pomyslel, že ste už urobili dostatočnú zásobu.

— Nestihol som, — ľutoval Gargi. — Zjavili sa neočakávane. Chytro som vybehol po schodíkoch do rakety. A potom sa už sypali oštepy. Mňa možno ani nezbadali. Útočili na raketu.

— Mám dojem, že nás chceli dostať živých, — vyhlásil Ngarroba. — Veď my sme pre nich ešte záhadnejšie bytosti ako oni pre nás. Možno si zaumienili preskúmať nás zblízka?