Ivam Jefremov - Hadie srdce

Loo pribehol bližšie a zahľadel sa do oka kulu, takého obrovského ako vchod do Jaskyne ohňa.

A to, čo uvidel, ho ohromilo. Vo vnútri oka boli dvojnohí! Áno, áno, dvojnohí! Chc vždy vravel, že bytosti, čo nechodia štvornožky a neskáču ako nazlostené kulu — to sú kou, dvojnohí. Iba kou chodia vzpriamení. Kou, ktorých zočil Loo, neponášali sa na dvojnohých z jeho kmeňa ani na dvojnohých z kmeňa Cho. Ale — Loo si mal oči vyočiť — chodili na dvoch nohách a rukami rozhadzovali skoro tak, ako to robia kou z Loovho kmeňa, keď hovoria! Kožu mali so záhybmi, bez srsti, nohy príliš dlhé a vôbec boli špatní. Ale Loo cítil: tieto bytosti sú kou.

Chc ho napajedene volal. Po neúspešnom prepade guľatohlavých sa už všetci stiahli do húštiny. Jedine Loo ostal pri veľkej kulu. Raz mu nedalo odísť. Kde sa podeli guľatohlaví? Kulu ich prehltla papuľou, ktorú má na bruchu. No kou v oku kulu sa neponášali na guľatohlavých.

Vtom Loo zazrel pod nohami ligotavú kosť, len-len že na ňu nestupil. Zodvihol ju a začal ohmatávať. Úder do hlavy ho zrazil z nôh.

Keď otvoril oči, veľká kulu tancovala pred ním na nohách. Prizrel sa lepšie — a kulu sa utíšila. Loa zrazu zachvátil strach. Taký strach ako vtedy. Vyskočil a dal sa do behu. Ale strach hneď prešiel. A Loo pokojne vykročil, len sa obzeral — kulu hľadela naňho svojím okom, v ktorom sa opäť čosi mihalo.

Chc rozkázal všetkým, aby sa skryli v húštine a nevystrčili ani nos. Náčelník si myslel, že guľatohlaví znova vyjdú von. Vtedy ich poľovníci chytia. Vodca nevedel, čo sú to za stvorenia — takých nebolo nikde na okolí.

Prastarý nejasný inštinkt mu šepkal, že sa treba mať na pozore. Keby vedel vyjadriť svoje pocity slovami, povedal by, že neznámo takmer vždy prináša so sebou nejaké nebezpečenstvo. Chc roztiahol previsnuté nozdry a dychtivo vťahoval vzduch.

Loo z úkrytu sledoval veľkú kulu. Ťažko bolo zistiť, či stojí alebo sedí. Len oko jej občas ožilo a zasvietilo ako v noci niektorým zvieratám.

Takto prešlo veľa času. Nič sa nestalo.

Zrazu znútra kulu vyrazil jasný lúč a skĺzol sa dolu po brehu.

Loovi sa podlomili nohy.

Kulu tak nahlas zarevala, že Loo už nepochyboval — je to nebeská kulu. Jedine nebeské bytosti hrmia na celý svet, keď sa spolu zhovárajú. Kulu niečo kričala komusi do neba.

Potom začala dvíhať hlavu dohora a nohy jej zmizli — skrčila ich alebo vtiahla pod seba ako plazy v barinách.

Kulu revala a stála teraz už rovno, ako kmeň stromu, kopca sa už ani nedotýkala. Dvíhala sa. No pravdaže, už-už sa vznesie na nebo, veď je to nebeská kulu. A kou, ktorých videl v oku kulu, to sú nebeskí kou. Kulu sa pomaly, celkom pomaličky dvíhala k nebesám. Vôkol sa rozliehal taký rachot, že nič nebolo počuť. Kulu zrazu prudko vzlietla a zmizla v hustých oblakoch. Iba lúč, ako priezračný chvost, ostal ešte chvíľu, ale aj ten slabol a slabol, až sa stratil.

Loo stál s vyvrátenou hlavou a díval sa do neba.

Nevedel, že tam, na nebi Venuše, kam odleteli nebeskí kou, na ďalekej planéte, skrytej za hustou vrstvou oblakov, rozhodne sa o jeho osude a osude všetkých jeho druhov. Loo, ani pokolenia, čo prídu po ňom, nikdy nespoznajú nevôľu, vojnu a útlak v nijakej podobe. Nebeský kou podá ruku svojmu divému bratovi a povedie ho do sveta rozumu a slobody, obíduc všetky prekážky, cez ktoré prešiel on sám.

Loo o tom nič nevedel. Díval sa na oblohu, až kým nezhasol posledný lúč nebeskej kulu.

Roku 1952, keď na svet doliehal najabsurdnejší výmysel XX. storočia, nazývaný „studenou vojnou“, profesor Bern pred širokým poslucháčstvom povedal nie práve najveselší vtip veľkého Einsteina: „Ak si v svetovej vojne číslo tri zmyslia ľudia bojovať atómovými bombami, v svetovej vojne číslo štyri budú bojovať kyjakmi…“

Z úst profesora Berna, ktorého nazývali „najuniverzálnejším vedcom XX. storočia“, znelo to trochu silnejšie ako obyčajný vtip. Zahrnuli ho listami, ale Bern nemohol odpovedať. Na jeseň v ten istý rok 1952 vedec zahynul na svojej druhej geofyzikálnej výprave do Strednej Ázie.

Druhý účastník tejto malej výpravy, inžinier Niemayer, ktorý ostal nažive, potom rozprával:

— Vrtuľníkom sme premiesťovali základňu hlboko do púšte Gobi. Prvý vzlietol profesor s nákladom prístrojov a výbušnín pre seizmografické výskumy. Ja som ostal strážiť ostatný výstroj. Keď sa vrtuľník odpútal od zeme, v motore sa čosi pokazilo a začal vynechávať. Potom načisto zhasol. Vrtuľník nenabral ešte výšku, a preto začal rýchlo vertikálne klesať zo stometrovej výšky. Keď sa stroj dotkol zeme, zaduneli dva ohlušujúce výbuchy. Stroj klesal asi tak rýchlo, že od prudkého nárazu detonoval dynamit. Vrtuľník s celým obsahom, aj s profesorom Bernom, roznieslo doslova na prach…

Profesor Niemayer reprodukoval tento prípad od slova do slova všetkým korešpondentom, čo ho obliehali, nepovedal o nič viac ani o nič menej. Odborníci to pokladali za presvedčivé. Skutočne, v zohriatom a zriedenom vzduchu vysokohorskej púšte musel naložený vrtuľník klesnúť nenormálne rýchle. Náraz pri pristátí mohol mať také tragické následky. Komisia, ktorá priletela na miesto katastrofy, potvrdila tieto dohady.

Nik okrem Niemayera nevedel, že v skutočnosti bolo všetko celkom ináč. Lenže ani pred smrťou neprezradil tajomstvo profesora Berna.

Miesto v púšti Gobi, kam došla Bernova výprava, nelíšilo sa ničím od okolia. Také isté stuhnuté duny, svedčiace o smere posledného vetra; taký istý sivožltý piesok, sucho škrípajúci pod nohami a medzi zubami, také isté vo dne oslepujúcobiele a navečer purpurové slnce, ktoré opísalo za deň skoro vertikálny oblúk. Nikde ani stromčeka, ani vtáčika, ani obláčka, ba ani len kamienka v piesku.

Lístok z bloku, na ktorom boli zaznačené koordináty tohto miesta, profesor Bern spálil, len čo sa ta dostali a našli šachtu, ktorú vykopali počas minulej expedície. A tak sa toto miesto odlišovalo teraz od ostatnej púšte iba tým, že tu boli dvaja ľudia — profesor Bern a Niemayer. Sedeli pred stanom na rozkladacích plátenných stoličkách. Neďaleko sa ligotal striebristý trup a vrtule helikoptéry, pripomínajúcej obrovskú vážku, čo zosadla oddýchnuť si na piesok púšte. Slnce zosielalo posledné lúče skoro horizontálne a stan s vrtuľníkom vrhali na duny dlhé, fantastické tiene.

Bern hovoril Niemayerovi:

— Voľakedy istý stredoveký medikus navrhol jednoduchý spôsob na nekonečné predĺženie života. Treba sa zmraziť a v takomto stave sa uchovať niekde v pivnici povedzme deväťdesiat rokov. Potom sa zohriať a oživiť sa. Zo desať rokov by ste si mohli požiť ešte v tom istom storočí a potom sa znovu zmraziť na lepšie časy… Pravda, sám lekár z akejsi príčiny nezatúžil prežiť tisíc rokov a umrel prirodzenou smrťou okolo šesťdesiatky. — Bern veselo prižmúril oči, vyčistil si špičku a vložil do nej novú cigaretu. — Hej, stredovek… Naše fantastické dvadsiate storočie realizuje najbláznivejšie nápady stredoveku. Rádium sa stalo tým kameňom mudrcov, čo môže ortuť alebo olovo premeniť na zlato. Nevynašli sme perpetuum mobile — odporuje to zákonom prírody, ale objavili sme večné a samo sebou sa obnovujúce zdroje jadrovej energie. A ešte jedna idea: roku 1666 skoro celá Európa očakávala koniec sveta. Ale kým vtedy bol tomu na príčine len kabalistický zmysel čísla „666“ a slepá viera v apokalypsu, teraz má idea o „konci sveta“ solídny podklad v podobe atómových a vodíkových bômb… Vlastne, chcel som hovoriť o tom zmrazovaní… Tento naivný nápad stredovekého medikusa nadobudol teraz aj vedecký význam. Viete o anabióze, Niemayer? Objavil ju Levenhook roku 1701. Je to brzdenie životných procesov ochladením alebo aj vysušovaním. Veď zima a nedostatok vlahy veľmi spomaľujú všetky chemické a biologické reakcie. Vedci už dávno robili anabiózu u rýb a netopierov: zima ich nezabíja, lež udržiava. Prirodzene, regulovaná zima… Existuje aj iný stav — klinická smrť. Zviera alebo človek totiž ani zďaleka neumiera hneď po tom, ako sa mu zastaví srdce. Minulá vojna umožnila lekárom hlboko preskúmať klinickú smrť. Niektorých ťažko ranených sa podarilo oživiť aj niekoľko minút po tom, ako im prestalo biť srdce, pričom upozorňujem, že to boli smrteľne ranení! Vy ste fyzik a možno neviete…