Ivam Jefremov - Hadie srdce

Profesor sa vrátil do zvona a skontroloval zásoby: konzervy s potravou a vodou, kompas, pištoľ. Zapálil si cigaretu. „Dosiaľ mám teda pravdu,“ triumfoval v duchu. „Púšť pokryli lesy. Treba si overiť, či rádioaktívne hodiny neklamú. Lenže ako?“

Stromy stáli riedko, pomedzi ne presvitali hviezdy, čo sa zapaľovali na nebi. Bern pozrel na nebo a zrazu mu preblesklo mysľou: „Veď teraz musí byť,polárkou‘ Véga!“

Vzal si kompas, vyhľadal v tme strom s nízkymi konármi a nešikovne sa naň vyškriabal. Haluze ho škriabali po tvári. Ich šum vyplašil akéhosi vtáka; prenikavo zaškriekal a tak prudko vzlietol z konára, že Berna bolestne zasiahol po líci. Jeho čudný škrek sa dlho rozliehal po lese. Zadychčaný profesor sa usídlil na hornej vetve a pozeral sa hore.

Už sa celkom zmrklo. Nad ním sa klenula hviezdna obloha, jasná, ale celkom neznáma. Profesor hľadal očami známe súhvezdia: Kdeže je Veľký voz, Kasiopeia? Nevidel ich, ani ich nemohol vidieť; za tisícročia sa hviezdy premiestili a pomiešali všetky hviezdne mapy. Iba Mliečna cesta naďalej pretínala nebo ako rozmazaný pás ligotavých zrniek prachu. Bern zodvihol kompas pred oči a pozrel na slabo svetielkujúcu ručičku, ktorá ukazovala sever. Nízko nad obzorom, tam, kde sa končilo hviezdne nebo, skvela sa Véga! Okolo nej svietili menšie hviezdičky — zdeformované súhvezdie Lýry.

Nebolo pochybností: on, Bern, nachádzal sa na začiatku nového cyklu precesie — v XX. tisícročí…

Noc strávil v rozmýšľaní. Nijako nemohol zaspať a ledva čakal, kedy svitne. Konečne hviezdy zbledli a stratili sa, medzi stromami vystupovala sivá priezračná hmla. Profesor si všimol hustú a vysokú trávu pod nohami — veď je to mach, ale aký obrovský! To znamená, že tak, ako predpokladal, po ľadovej dobe začali sa vyvíjať papradinové rastliny — najprimitívnejšie a najodolnejšie.

Bern zamyslený kráčal lesom. Nohy sa mu zapletali do dlhých a hybkých stebiel machu, topánky chytro premokli od rosy. Zrejme bola už jeseň. Listy na stromoch hrali všetkými farbami: zelené sa miešali s červenými, oranžové so žltými. Bernovu pozornosť upútali štíhle stromy s medenočervenou kôrou. Ich lístie vynikalo spomedzi ostatných sýtym tmavozeleným sfarbením. Bern pristúpil bližšie: stromy pripomínali borovicu, len namiesto ihličia trčali na nich tvrdé lístky ako ostrica, voňajúce čečinou.

Les pomaly ožíval. Zašelestil vetrík a rozohnal zvyšky hmly. Nad stromami vystúpilo slnce; obvyklé slnce, ktoré nič neostarlo vo svojom oslepujúcom jase. Ani za mak sa nezmenilo za stoosemdesiat storočí.

Profesor sa potkýnal o korene a každú chvíľu si naprával okuliare, čo mu skĺzali z nosa. Zrazu zaprašťali konáre a ozvali sa zvuky pripomínajúce krochkanie. Spoza stromu sa vytrčilo hnedé zvieracie telo s kužeľovitou hlavou. „Diviak,“ konštatoval Bern. „Ale nie taký ako predtým, nad papuľou má ostrý roh.“ Diviak zbadal Berna, na chvíľu zdúpnel a potom sa s kvičaním vrhol za stromy. „Ohó! Naľakal sa človeka,“ hľadel za ním začudovane profesor. A zrazu sa mu rozbúšilo srdce; po machu, striebristom od rosy, viedli krížom cez čistinu zreteľné, vlhké, tmavé stopy. Boli to stupaje bosej ľudskej nohy!

Profesor si kľukol nad stopu. Stopa bola plochá, odtlačok palca oddelený od ostatných prstov. Či naozaj natoľko presne predvídal? Tadiaľto nedávno prešiel človek! Bern zabudol na všetko a zohnutý, aby lepšie videl, pustil sa po tejto stope. „Žijú tu ľudia a súdiac podľa toho, ako sa ich boja diviaky, sú to mocní a obratní ľudia.“

…Stretnutie bolo neočakávané. Stopy viedli na čistinu, z ktorej Bern najprv počul hrdelné, ostré hlasy a potom zazrel niekoľko bytostí, zarastených sivožltou srsťou. Tvorovia stáli zhrbení pri stromoch a držali sa rukami o konáre. Hľadeli na profesora, ktorý sa k nim blížil. Bern zastal a zabudnúc na ostražitosť, začal si dychtivo obzerať týchto dvojnohých tvorov. Nesporne to boli opoľudia: päťprsté ruky, nízke, šikmé čelá nad lomenými očnými oblúkmi, čeľuste vyčnievajúce pod malým nosom. Dvom zbadal na pleciach akési pláštenky z koží.

„Teda som sa nemýlil,“ pomyslel si Bern. Pocítil zrazu pálčivú, smutnú osamelosť. „Cyklus sa uzavrel: to, čo bolo pred desaťtisícročiami, vrátilo sa opäť…“

Vtom sa jeden opočlovek pohol k Bernovi a čosi vykríkol: výkrik znel rozkazovačne. Profesor zbadal, že má v rukách ťažkú sukovicu. Zrejme to bol náčelník — všetci ostatní sa hrnuli za ním. Len teraz si profesor Bern uvedomil nebezpečenstvo. Ľuďom podobné bytosti sa blížili, nemotorne, ale dosť rýchlo sa zahadzovali na podkľuknutých nohách. Profesor vypálil z pištole do vzduchu celý zásobník a rozbehol sa do lesa.

A v tom bol jeho omyl. Keby sa bol rozbehol po nezarastenom mieste, opoľudia by ho sotva boli mohli dohoniť na nohách ešte zle prispôsobených k priamej chôdzi. Ale v lese boli vo výhode oni. S víťazoslávnym škrekom behali od stromu k stromu, zachytávali sa rukami o vetvy a odrážali sa od nich. Niektorí sa rozhojdali na konári a robili obrovské skoky. Na samom predku bežal „náčelník“ s palicou.

Profesor počul za chrbtom jasavé a zúrivé výkriky — ľudoopi ho doháňali. „To pripomína lynčovanie,“ preblesklo mu znenazdajky hlavou. „Nemal som bežať: kto beží, toho vždy bijú…“ Srdce mu búšilo, po tvári stekal pot, nohy mal ako z olova. Zrazu strach zmizol, vytisla ho neúprosná jasná myšlienka: „Načo utekáš? Pred čím sa chceš zachrániť? Experiment sa skončil…“ Zastal, objal rukami kmeň stromu a obrátil sa tvárou k tým, čo ho prenasledovali.

Prvý čaptal „náčelník“. Rozháňal sa nad hlavou kyjakom. Profesor videl jeho drobné dravé zuby. Na ľavom pleci mal popálenú kožu. „Oheň teda už poznajú,“ uvedomil si bleskove Bern. „Náčelník“ dobehol, vydal zo seba škrek, rozohnal sa a prásk! profesora po hlave. Strašný úder zrazil vedca na zem a krv mu zaliala tvár. Vedomie sa mu na chvíľu zahmlilo, potom zazrel Bern zbiehajúcich sa ľudoopov, „náčelníka“, ako znova dvíha palicu na posledný úder, a ešte čosi, čo sa striebristo blyslo na belasom nebi.

„A predsa sa ľudstvo obnovuje,“ bola jeho posledná myšlienka okamih predtým, ako mu úder po hlave znemožnil ďalej rozmýšľať…

O niekoľko dní sa v „Informáciách Sväzu krajín slobodnej práce“ zjavila správa:

„Pred niekoľkými dňami, 12. septembra, v ázijskej rezervácii na území bývalej púšte Gobi vytrhli z rúk veľkému stádu ľudoopov telo človeka. Na rýchlostnej iónovej rakete dopravili človeka do Domu zdravia v najbližšej obývanej oblasti. Podľa lebky, ako aj podľa zvyškov odevu, čo sa zachovali, treba tohto človeka zaradiť do prvých storočí éry Víťazstva práce.

Dnes je život záhadného človeka mimo nebezpečia. Keď precitol, otvoril oči a začal radostne vykrikovať čosi nezrozumiteľné. Pomocou univerzálneho lingvistického stroja sa podarilo rozlúštiť jeho slová. Zvolal staronemeckou rečou:,Mýlil som sa! Ako dobre, že som sa mýlil!..‘ A znova stratil vedomie.

Ako sa mohol človek takých pradávnych dôb zachovať nažive počas viac než osemnástich storočí? Pravdepodobne to bola jedna z metód, ktoré sú našej vede už známe. Špeciálne výpravy Akadémie vied venujú sa teraz usilovným výskumom a bádaniam.

Odporúča sa paleontologickej sekcii, aby v budúcnosti venovala zvýšenú pozornosť rezerváciám. Treba dbať najmä na to, aby ľudoopi nepoužívali svoje pracovné nástroje ako vražedné. Mohlo by sa to škodlivo odraziť na formovaní myslenia v období vývinu.