Ivam Jefremov - Hadie srdce

— Prvý raz sa stretávam s mysliacimi bytosťami na inej planéte, — nedal sa vykoľajiť Karbyšev. — Možno teda vari uznať aj trochu rozčúlenia. Slovom, kto hodí najmenej, ostane v rakete. Ja začnem.

Vytiahol ožltnutú kocku, hraciu kocku z čias starého Ríma — muzeálny kúsok, čo mu dala na pamiatku dcéra.

— Štyri, — hlásil Sun Lin, nespúšťajúc oči z kocky, ktorá sa dokotúľala k nemu.

Ngarroba dlho triasol kocku v hrsti, kým ju napokon hodil na hladký stôl.

— Päť! — vykríkol. — Päť!

Potom hodil Číňan. Vyšla trojka.

— Nuž čo, — vystrel ruku Gargi, — predsa len mám dve šance z troch. Tak aspoň hovorí teória pravdepodobnosti. Ech!..

— Dvojka! — konštatoval pokojne Sun Lin. — Teória pravdepodobnosti platí len pri veľkom počte hodov.

— Inštrukcie? — pokorne sa spýtal Gargi.

— Neodchádzajte od rakety ďalej ako na desať krokov.

— Hádam ju len neukradnú!

— Ju nie. Ale vás môžu. Pri najmenšom podozrení sa skryjete v rakete a budete pozorovať. Radar je vyradený, takže musíte používať svetlomet. Ak máme byť úprimní, nepristali sme veľmi bravúrne. Hliadka bude pracovať dvadsaťštyri hodín. Ak sa nevrátime, neopusťte raketu. Čakajte ešte dvanásť hodín. Pritom buďte mimoriadne ostražitý. O ďalších dvanásť hodín odštartujete na Zem.

Niekoľko hodín pripravovali účastníci výpravy raketu na štart. Ngarroba zapájal a vypínal zdviháky „nôh“, kým raketa nestála v naklonenej polohe. Gargi pracoval s výpočtovým strojom, Sun Lin určoval program riadiacemu zariadeniu.

— Gombík stisnite podľa týchto hodín, — povedal. — Zapnite päť minút pred odštartovaním. Štart bude automatický. To je spoľahlivejšie. Ničoho sa nedotknite, kým nezachytíte signály zo Zeme. To bude len na tretí deň. Potom začnite vysielať údaje na Zem. Skôr aj tak nenadviažete rádiové spojenie: prekáža Slnko a…

— Viem…

— Musím vás inštruovať. Keď stisnete tento gombík, všetko, čo som povedal, zopakuje sa, koľkokrát chcete.

— Aj to viem.

— Výborne! Prajem vám teda pokojnú službu!

— Hliadka vyrazí o pol hodiny, — upozornil Karbyšev a pozrel na hodiny v stene. — Obliecť skafandre!

Účastníci expedície vstupovali po jednom do prípravne, obliekli si skafandre a cez okrúhly otvor sa vyškriabali po visutých schodíkoch von.

— Porovnajme si čas, — navrhol Karbyšev, — podľa štartových hodín.

— Ideme!

Krátky stisk ruky a tri postavy v skafandroch už čliapkali po blate. Štvrtá ostala pri rakete, vztýčenej dohora.

— Nebeskí kou, nebeskí kou, — kričal Loo, keď dobiehal k Veľkým Jaskyniam. — Pri Veľkej vode zostúpili nebeskí kou.

No vtom zbadal, že všetci mlčia a so strachom hľadia na starého Chc. Celý kmeň bol zhromaždený. Len dvaja-traja obrátili hlavy ku kričiacemu Loovi, ale hneď zase počúvali náčelníka. Chc rozhadzoval rukami a hovoril:

— Boli to dvojnohí! S okrúhlymi hlavami a kožou hladkou ako má kulu. Nízky, slabý národ, len jeden bol takej postavy, ako sa patrí, ale aj tak bol menší ako mnohí z nášho kmeňa.

Chc ukázal, akí veľkí boli guľatohlaví. Zodvihol zo zeme okrúhly zelený plod tágu a vysvetľoval, že čudné bytosti mali také hlavy. Sotva môžu dobre plávať. Nohy majú s malými, celkom malými stupajami, rovné a tenké ako papek.

Chc dal na vedomie zhromaždeným, že bytosti, ktoré videl, stoja na veľmi nízkom vývinovom stupni, omnoho nižšie ako dvojnohí z kmeňa Cho, ktorí nevedia robiť „lietajúce žihadlá“, nemôžu preto poľovať na kulu a živia sa len tým, čo nazbierajú v lese.

— Zle chodia, — povedal Chc.

Videl, ako padali na rovnej zemi. Ba dokonca (v hlase starého Chc znelo najhlbšie pohŕdanie) lezú aj štvornožky, akoby ani neboli dvojnohí. Videl to na vlastné oči. No predsa to vari budú dvojnohí, lenže veľmi divokí. Odniesli si „lietajúce žihadlo“, vytrhli ho z chrbta kulu. A tak krútili hlavami (Chc napodobnil čudné bytosti), že aj keď Chc nevedel, o čom sa zhovárajú, pochopil, že sú hrozne prekvapení. To znamená, že oni nevedia robiť „lietajúce žihadlá“.

— Cha! — ozval sa zo zástupu pohrdlivý výkrik.

— Viete, že náš ľud je najmocnejší, — pokračoval posmelený Chc, — najudatnejší a najšikovnejší.

Gestikuloval, bil sa v prsia a staval sa do všelijakých póz, aby ukázal silu, udatnosť a šikovnosť svojho ľudu.

— Nikto nevie, kde sa tu vzali títo guľatohlaví divosi.

Tu Loa ani čo by bola vymrštila akási sila, tak vybehol dopredu. Kým starý Chc rozprával o čudných cudzincoch, Loo prestupoval z nohy na nohu. Toľko udalostí odrazu! Keď náčelník pobúrene povedal, že guľatohlaví sa plazia štvornožky, Loo sa stiahol za chrbty svojich súkmeňovcov: spomenul si, že porušil zákaz. Ale chytro na to pozabudol. Keď náčelník povedal, že nevie, kde sa tu vzali cudzinci, Loo vybehol dopredu.

— Nebeskí kou, — mrmlal. — Nebeskí kou.

On, Loo, videl, ako sa čosi spúšťalo z oblakov.

Loo slabo hovoril — nie ako starý Chc, ktorý poznal mnoho slov, a čo nevedel vypovedať slovami, vedel vyjadriť posunkom.

Loovi šla hlava prasknúť od myšlienok. Ešte nikdy toľko nerozmýšľal. Chcel povedať… Čo chcel povedať? Sám nevie, čo chcel povedať.

Rozhadzoval rukami a hundral:

— Nebeskí kou.

Prešľapoval na mieste, blúdiac po svojich bratoch horúčkovitými a prosebnými očami.

Najprv všetci mlčky čakali, čo povie. Ale potom náčelník zodvihol ruku a začal sa biť do pŕs.

— Chc vie, čo treba robiť! — kričal. — Chc vie! Počúvajte Chc!

V naklonenej rakete sa nepohodlne pohybovalo, aj keď nábytok a časť dlážky automaticky prešli do horizontálnej polohy. Bolo treba preliezať prekážky, čo vznikli v miestnosti.

Na obzore — slabo zvlnenej krivke s neveľkými hrbolcami kopcov — Gargi nikoho nezbadal. Najmrzutejšie bolo, že hliadku, ktorá odišla, nemohol upozorniť rádiom. Steny rakety neprepúšťali rádiové vlny a anténa, vytiahnutá von, bola už pripravená na prijímanie signálov zo Zeme. Inštrukcie zakazovali siahnuť na tieto prístroje a čokoľvek preladiť na rakete, pripravenej na štart. Prirodzene, inštrukcie predpokladali, že posádka je o tomto čase už v rakete a neopúšťa ju. Ale zrejme už niečo zastaralo v inštrukciách alebo v konštrukcii rakety.

Gargi sa díval asi desať minút na známy, už zunovaný obzor a potom sa vrátil na svoju hlavnú pozorovateľňu. Sadol si do kresla a cez okrúhly oblok videl tmavý svah, posiaty dvadsiatimi alebo tridsiatimi oštepmi. Keby si Gargi mohol dovoliť vyjsť von, zozbieral by slušnú kolekciu pre múzeum. Obliehanie trvalo už dobré dve hodiny.

Bytosti, skryté v húštine okolo čistinky, na ktorej pristála výprava, pokladali raketu akiste za dajakého tautolona nevídanej odrody. Venušanov rozmermi veľmi nenastrašíš — sú navyknutí mať do činenia s obrami rastlinného aj živočíšneho sveta. A s tautolonmi si vedeli poradiť tak, že ich zahádzali mračnami oštepov.

Raketu, prirodzene, neprebodneš kamenným hrotom. Oštepy od nej odskakujú a poľovníci si to iste nevedia vysvetliť. Lenže… Gargi pozrel na hodiny. Hliadka sa mala vrátiť už pred hodinou. Gargi znova prešiel k obloku na náprotivnej stene. Akékoľvek dôležité boli pre vedu pozorovania z jeho pracovného kresla, nemohol zabúdať na hlavné — na svoje strážne postavenie.

Svah bol z tejto strany celkom holý a práve taký otvorený bol celý kraj až po obzor. Tadeto sa veru k rakete nebadane nepriblížiš!