Ivam Jefremov - Hadie srdce

Pokojná, vľúdna žiara dvojitej hviezdy mala v sebe čosi neobyčajné. Len som nemohol pochopiť, čo. Dívam sa, dívam, a nedajbože na to prísť. No čím ďalej som sa prizeral, tým trýznivejšie som si lámal hlavu, v čom je tá zvláštnosť. Zabudol som na uragán, nepočul som vietor, nevidel som kotúč kyslíkového indikátora…

V dvojitej zelenkavej hviezde, čo visela nad čiernou krivkou obzoru, bolo čosi mimoriadne. A zrazu mi svitlo. Hviezda sa mihotala! Skoro neznateľne, veľmi slabo, ale sa mihotala. No v zriedenej atmosfére Marsu nemohla sa mihotať. Zem, ďaleká, rodná Zem pomohla mi pochopiť, že Mars má teraz hustú atmosféru. Nevedel som, kde sa tá atmosféra vzala. Ani som na to nemyslel. Cez priepasť vesmíru mi vlasť ukázala cestu k záchrane. A ja som sa chytil tejto cesty zaraz, bez váhania a pochybností.

Otvoril som ventil na kukle.

Do tváre mi zavial teplý vietor. Zhlboka, z plných pľúc som vdychoval povetrie Marsu. Bolo veľmi teplé, vlhké, nasýtené pižmovou vôňou aresity. Krútila sa mi hlava od tohto vzduchu, od tej vône, od šťastia…

Nepamätám sa, koľko času uplynulo. Zem vystupovala nad obzor a tam, kde vychádzala, nebo bledlo. Pre Mars bola naša Zem zorničkou. Zvestovala ráno, svitanie.

To svitanie vyzeralo pochmúrne. Sivé tiene sa ťahali po hrboľatej rovine, nad obzorom sa prevaľovali tmavé, riedke mračná. Ale vietor prestával. Cítil som to.

A tu vstúpila do mňa zlosť. Zadrapil som sa do nízkeho, popínavého krovia, vyliezol som z jamy a pobral som sa preč. Kráčal som a vykrikoval na vietor voľajaké slová, voľajaké urážlivé slová. Vietor sa pajedil, púšťal sa do mňa, odstrkoval ma, ale už bol bezmocný.

Šiel som.

Nevedel som, kadiaľ ísť. Nuž kráčal som naverímboha, ta, kde svietila dvojitá ranná zornička. Nevládal som sa k nej obrátiť chrbtom.

Prešiel som sto-stopäťdesiat metrov. Spoza kopca napravo predo mnou vzlietla k nebu raketa, sršiaca červenými iskrami. Potom ešte jedna. A ešte a ešte…

Tu som sa rozbehol. Vietor sa utíšil, prestal. Preskakoval som aresitové kry — na Marse váhu skafandra skoro necítiť.

Z kopca som zočil Strelu. Bola celkom blízko, asi na päťdesiat metrov. Jej tmavá pretiahnutá silueta sa výrazne črtala na pozadí blednúceho neba. Naša Strela sa mi pozdala mimoriadne krásnou: plavné, ušľachtilé a prísne línie, hrdo zodvihnuté krátke krídla, aerodynamický trup.

Šatov vystreľoval raketu za raketou. Bol bez skafandra, v rozopnutej kombinéze. Vedľa Strely stála zmontovaná helikoptéra — malá, nízka. Nik okrem Šatova by ju nebol zmontoval — osamote, potme.

Ako ma zazrel, odhodil raketovú pištoľ, strhol koženú čiapku, zamával ňou vysoko nad hlavou a čosi zakričal.

Letel som k nemu a idúcky som si rozopínal skafander.

— Nože, no, navigátor, upokojte sa, — povedal Šatov dutým hlasom. — Ak sa nemýlim, starý Omar… Ach, čo…

A odvrátil sa.

Len teraz som zbadal desiatky raketových nábojníc, čo sa povaľovali na zemi. To ma vrátilo k myšlienkam na Mars.

— Mars? — opakoval Šatov ešte vždy dutým hlasom a zaodŕhal. — Mars? To je krása, navigátor. Za ten rok sa veľa zmenilo. Ľudia vytvárajú na Marse atmosféru. Červená škvrna, čo sme videli na radarovej obrazovke, je termojadrový kráter. Takéto krátery sú na Marse dva. Štvrtý mesiac prebieha v nich riadená reťazová reakcia. Ťažké atómy sa štiepia na ľahké čriepky — kyslík, dusík, hélium, vodík. A čo je hlavné — v týchto kráteroch sa od fantastickej teploty rozkladajú minerály, ktoré obsahujú kyslík, vodu, kysličník uhličitý… Ľudia teraz opustili Mars, len na Phoebe ostala hliadka. Vlastne sme mali šťastie, navigátor, boli tu ešte aj tuhšie víchrice ako včerajšia. Aj rádioaktivita bola vysoká, teraz to už nie je nebezpečné. Okrem toho atmosféra neprepúšťa kozmické žiarenie. Slovom, mali sme šťastie… Ale už dosť, navigátor! Nič viacej neviem. Z Phoebu ma obšťastnili celou lekciou — cifry, vzorce, ba aj citáty — lenže ja som sa mordoval s týmto vtáčkom… Prepáčte!

— A udrží sa táto atmosféra? — spýtal som sa.

Šatov sa pustil do smiechu.

— Aha! Zapáčil sa vám vetrík… Nebojte sa, navigátor. Mars v žeravom stave stratil atmosféru — príťažlivosť je slabá. Ale teraz si ju môže udržať prakticky večne. Môžem vás potešiť: taký istý osud očakáva aj Mesiac. Starček dostane elegantnú atmosféru. A vôbec, dosť už otázok! Dosť! Ak máte chuť, vezmite si môj skafander, vylaďte rádio a počúvajte… Ale ja… Navigátor, navigátor! Dívajte sa, slnce!

Nad Marsom vychádzalo slnce. Purpurové nebo zružovelo a na obzore sa zaleskol zlatý pás, čo oddelil jasne zem od neba. Farby sa trblietali, menili, žiarili. Zo slnečného pásu vyžarovalo svetlo. A to prehlbovalo farby neba, dodávalo im sýtosti.

Pol druha roka vo vesmíre, uragán, nočná mora — to všetko zapadlo, všetko nebolo nič oproti prvému svitaniu na Marse. Prekonal by som aj desať ráz viacej ťažkostí, len aby som videl tento prvý úsvit nad starou planétou. Úsvit, ktorý vytvorili ľudia.

Slnce vystrekovalo po oblohe hybké, jagavé lúče, čo zaháňali tmu. Hviezdy hasli, zmazané slnečným svetlom. A iba jediná hviezda — dvojitá a jasná — víťazoslávne svietila na priezračnom rannom nebi. Teraz bola belasá.

— Zem, — povedal ticho Šatov za mojím chrbtom. — Belasá planéta.

Obrátil som sa. Na Šatovovom zarastenom líci sa vlhko leskla belasá perlička.

Loo sa od strachu hodil na zem.

Dobre vedel, že trestom za to bolo vyhnanie z kmeňa. Ale keď z neba vyšľahol oslepujúco jasný lúč, predral sa cez oblaky a utkvel na vysokom kopci, Loo zabudol na všetky zákazy, kolená sa mu podlomili a padol na ruky.

Všetko vôkol len tak zadunelo od rachotu, silnejšieho než akýkoľvek hrom, čo Loo vôbec kedy počul. Keď Loo premohol zúfalý strach a nadvihol hlavu, videl, že z oblakov priamo na suchý vrch zosadlo čosi veľké, čo sa ligotalo a metalo plamene.

Nič viacej Loo nevidel. Plazil sa späť, až kým krovie nezakrylo strašný obraz. Liezol štvornožky, zabudnúc, že vie chodiť a že na dvoch nohách sa pohybuje ľahšie a rýchlejšie.

Spamätal sa, až keď sa pošmykol na svahu, mokrom od dažďa, a skotúľal sa do vody.

Fŕkajúc plával k vzdialenému mysu. Všetci príslušníci Loovho kmeňa boli vo vode práve tak doma ako na súši. Ináč by sa ťažko pohybovali v rodnom kraji, kde voda, lejúca sa zhora a čvachtajúca pod nohami, bola vlastne hlavným živlom. Neschodné, nekonečné húštiny boli takou ťažko zdolateľnou prekážkou, že keď mali ísť ďaleko a chceli tam byť rýchlo, Loo, ako aj všetci ostatní, vybrali si vodnú cestu. Loo preplával jazero, vyliezol na breh a tak sa otriasol, že mu z hustej srsti fŕkali kvapky na všetky strany. Do Veľkých Jaskýň bolo ďaleko, a kým sa Loo predieral cez húštinu, trochu sa upokojil. Ťažko povedať, čo ho najväčšmi ohromilo na úkaze, ktorý nedávno videl. Najdesivejšia na tomto divadle bola jeho záhadnosť. Hrom je síce tiež strašný, aj blesky sú strašné, ale to všetko sa dá vysvetliť. To sa zlostia nebeskí kou a hašteria sa o korisť. Hlavná vec je len nedostať sa pod ruku rozhnevaným kou. Najstarší kou obyčajne zasiahne, porobí poriadok, a ostatní si ešte trochu pomrmlú a utíšia sa. Lenže nebeskí kou sú neviditeľní, vraví starý Chc. Žijú vysoko nad oblakmi a nikdy nezostúpia na suchú zem.

Len občas hodia dolu pozostatky svojej potravy. Loo a jeho národ zbierajú tieto pozostatky a starostlivo ich opatrujú v Svätej Jaskyni. Sú to ťažké, tvrdé kúsky. To, čo nepohrýzli zuby nebeských kou, je tvrdšie ako skala. Len jediný kameň — talachu — môže tvrdosťou súperiť s ohlodkami nebeských kou. Z talachu robia najlepší poľovníci hroty do „lietajúcich žihadiel“.