Ivam Jefremov - Hadie srdce

Chlorella bola hotová otrava. Ale Šatov si na ňu veľmi chytro zvykol. A medzitým čo zapíjal fašírku (vyprážanú chlorellu s prídavkom chlorelly marínovanej) vitamínovým nápojom (trojpercentný lieh s vymáčanou chlorellou), veselo recitoval Omara Chajjáma:

Osemnásť mesiacov dvaja! Bol to môj prvý dlhý let. A veľmi chytro som prišiel na to, prečo za najzávažnejšiu vlastnosť v charaktere astronauta pokladajú vyrovnanosť.

Stačí len oči zažmúriť — a už vidím spoločenskú miestnosť Strely, vidím všetko do najmenších podrobností: oválny stolík z umelej látky s fantastickými žltými škvrnami, ktoré vystúpili od účinkov gama lúčov; na klenutých stienkach s mäkkými tapetami reprodukcie Levitana a Polenova. Vstavaná skrinka s tridsiatimi dvoma zväzkami kníh; televízna obrazovka, zastretá fialovou záclonkou; dve skladacie sieťované kreslá (na zadných operadlách po dvadsaťštyri štvorcov); tri matné tienidlá, z ktorých prostredné Šatov náhodou rozbil…

Rolety na oblokoch sme vyťahovali zriedka. Pohľad na nekonečné čierne nebo s nespočetnými meravými hviezdami vyvoláva prvý mesiac nadšenie, na druhý zádumčivosť a záhadný smútok a potom trudné, ubíjajúce pocity. Raz (bolo to tuším na šiesty mesiac letu) zahľadel sa Šatov do bezodnej priepasti za oknom a zarecitoval azda najchmúrnejšie Chajjámovo štvorveršie:

Od tých čias sme odtiahli rolety, len keď to bolo najnutnejšie.

Za pol druha roka sme čertovsky ustali. Nehovorím o fyzickej únave. Poruchy a horúčkovité opravovanie poškodeného letúna boli napokon len epizódy v slede veľmi napätých všedných dní. Stiesnený priestor, prudké zmeny teploty, dvanásťhodinové služby bez prestávky, chlorella — to všetko, samozrejme, nebola rekreácia. No najstrašnejší, najstrašnejší v pravom slova zmysle, bol stály pocit valiaceho sa nebezpečenstva. Tento pocit poznajú všetci astronauti. Ale my sme ho prežívali o to citeľnejšie, že gama lúče načisto pokazili vysielačku a televízor. Skoro rok sme nemali spojenie so Zemou. Možno tu hrala úlohu aj okolnosť, že na Zemi nás pokladali za mŕtvych. No či už tak alebo onak, stále sme čakali čosi neznáme, neodvratné. Pracovali sme, zhovárali sme sa, hrali šach, no len čo ostal každý sám, už aj tu bol pocit blížiaceho sa nebezpečenstva. Najčastejšie hmlistý, neurčitý, ale zavše vyšľahol tak prenikavo, že sa zdalo, akoby sa už-už, každú chvíľu malo stať čosi nenapraviteľné…

Poznám hypotézy astromedicíny vysvetľujúce tento zjav. Ale verte, teoretické úvahy v praxi málo pomôžu. Keď dieťa samo vstúpi do tmavej izby, vie, že sa nemá čoho báť, a predsa sa bojí. Keď sami riadite medziplanetárnu loď a cez úzke pozorovacie otvory riadiaceho centra vidíte nad tmavou priepasťou neba záplavu nehybných, bledých, nemíňajúcich, a preto akýchsi mŕtvych hviezd, veľmi dobre viete, že sa nemáte čoho báť, a predsa pociťujete — nie, nie je to ani strach, ale akýsi nejasný pocit veľmi blízkeho, nevyhnutného nebezpečenstva.

Jednotvárne svieti zelenkavá obrazovka meteorového zameriavača, mlčia prístroje, ticho bzučí prívod kyvadlového kompasu, rytmicky cvaká chronometer… Všetko je zvyčajne pokojné. Ale tiesnivý pocit hroziaceho nebezpečenstva vás núti znova a znova kontrolovať prístroje a čumieť cez úzke čierne pozorovacie otvory, až vás oči bolia.

A potom sa skončí služba a kdesi za chrbtom sa ozve Šatovovo pokašlávanie a veselý hlas:

— Tak čo, kolega, nenadišiel ešte súdny deň?

Posledné dva mesiace nás prenasledovala smola. Zatúlaný meteor rozbil slnečnú batériu — od tých čias sme žili v pološere. Navigačné prístroje do zúfania hnevali. Niekoľko ráz denne poplašne zavýjala siréna barografu, že niekde uniká vzduch. Nečudo. Strela vydržala aj tak omnoho viac, ako predpokladali jej konštruktéri.

Boli by sme sa udržali ešte niekoľko mesiacov. Ale stala sa nenapraviteľná vec. V troch vykurovacích blokoch začala stúpať teplota. Zriedený atomárny vodík sa rýchlo zohrieval. To znamenalo, že atómy vodíka sa spájajú do molekúl a vyvíjajú tepelnú energiu. Reakcia sa zrýchľovala, menila sa na reťazovú. Šatov skúmal škálu vykurovacieho teplomera a deklamoval:

A pochmúrne doložil:

— Ba veru sú. S veľmi prozaickým názvom: exotermická rekombinácia atomárneho vodíka.

Vyskúšali sme všetko: intenzívne ochladzovanie, posilnenie stabilizátorov, ožarovanie ultrazvukom. Ale teplota paliva sa zvyšovala. Hrozil výbuch. Tu sa Šatov rozhodol pre jedinú možnosť. Zapojili sme palivové čerpadlá a vyprázdnili tri bloky z piatich, ktoré ešte ostávali. Bol najvyšší čas. Za Strelou vzbĺkol obrovský pás plynu, v ktorom fantasticky svetielkovali smaragdovo-oranžové nitky.

Na návrat na Zem nebolo ani pomyslenia. Po dlhých hodinách diskusie, keď sme načisto uštvali počítacie prístroje, našli sme najvýhodnejšiu dráhu vedúcu k Marsu, ktorý bol najbližšou planétou.

— Mars, to sú ľudia, to je normálna príťažlivosť, to je hudba, to je ozajstná zemská fašírka a ozajstné zemské pivo, — vravel Šatov a zodvihol fľašku s chlorellovým nápojom. „Na počesť Marsu pohárik, červený náš tulipán…“ Tak, či aspoň približne tak to povedal starý Omar…

Raz v noci ma Šatov zobudil (zachovávali sme tradíciu a rátali sme podľa moskovského času).

— Navigátor, chytro si oblečte kombinézu. Voľačo vám ukážem.

Šatov hovoril ticho, skoro šepkal. Okamžite sa ma zmocnil znepokojujúci pocit blízkeho nebezpečenstva.

Prešli sme do riadiaceho centra. Šatov zapol pneumatickú spúšť a kovové rolety na spodnom obloku sa pomaly začali rozťahovať.

Tento oblok bol zastretý skoro od samého štartu. Pohľad na hviezdnu priepasť pod nohami nie je najpríjemnejší. Človek si naň nemôže zvyknúť.

Roleta sa pomaly roztiahla. V obloku sa zjavilo čierne nebo a veľký kosák Marsu. Ale na tomto kosáku nebolo nič: ani obvyklá sieť kanálov, ani tmavomodré „moria“ — nížiny, porastené marťanským krovím-aresitou, ani žltočervené púšte. Ozrutný Mars, zaberajúci skoro štvrtinu výhľadu, bol zahalený hustou belasou hmlou.

— No, navigátor, čo poviete? — spýtal sa tlmene Šatov. — Nezdá sa vám, že sme objavili novú planétu?

Snažil som sa nájsť reálne vysvetlenie. Závada v optickom systéme oblôčika? Ale hviezdy bolo vidieť veľmi jasne. Pieskové víchrice na Marse? Ale tie nikdy nezachvátia celú planétu, od jedného pólu po druhý. Nejaký elektrický zjav v atmosfére Marsu, napríklad polárna žiara? Ale tá zasa nemôže byť taká intenzívna.

Ani jeden z mojich dohadov neobstál. Šatov ironicky deklamoval Omara Chajjáma: