Ivam Jefremov - Hadie srdce

Cudzinci sa strhli. Veliteľ vystúpil dopredu, priblížil tvár celkom k priezračnej stene a zadíval sa velikánskymi očami do Afriných neobratných náčrtov. A zrazu zopäl ruky nad čelom a hlboko sa sklonil pred ženou Zeme.

Porozumeli tomu, čo sa len úchytkom v poslednej chvíli rozlúčky zrodilo v Afrinom mozgu a čo sa odvážila vyjadriť, hnaná jedine smútkom rozlúčky. Afra myslela na vystriedanie, odvážnu zámenu chemických procesov, ktoré uvádzajú do činnosti celý vrcholne zložitý organizmus človeka. Ovplyvniť mechanizmus dedičnosti a nahradiť fluórovú látku kyslíkovou. Zachovať všetky zvláštnosti, celú dedičnosť fluórových ľudí, ale dať ich telám inú energetickú základňu. Možnosť uskutočniť túto obrovskú úlohu bola ešte tak ďaleko, že aj tých sedem storočí, na ktoré sa Tellur rozlúčil so Zemou, storočí nepretržitých úspechov vedy, sotva podstatne priblíži jej riešenie.

Ale ako nesmierne mnoho môže vykonať spoločné úsilie obidvoch planét! A keď sa k nim pridajú ešte aj ďalší mysliaci spolubratia… Fluórové ľudstvo nezapadne bez stopy ako tieň, stratený v hlbinách vesmíru.

Keď sa ľudia rozličných planét z nespočetných hviezd a galaxií spoja vo vesmíre, sivokoží obyvatelia fluórovej planéty možno nebudú vydedencami len preto, že ich telá sú výnimočnou náhodou tak zvláštne konštruované.

A možno bol zármutok nad nevyhnutnou rozlúčkou a stratou zveličený? Fluóroví ľudia a pozemšťania, neprístupne vzdialení zložením svojich planét a tiel, ponášajú sa v živote, a rozumom i vedomosťami sú si už celkom blízki. Afra sa dívala do obrovských šikmých očí veliteľa bieleho korábu. Zdalo sa jej, že v nich číta práve toto. Alebo to bol len odraz jej vlastných myšlienok?

Ale cudzinci zrejme tiež tak isto pevne verili v silu ľudského rozumu ako pozemšťania. A hoci len plachá iskra nádeje, ktorú vyjadrila biologička, znamenala pre nich tak veľa, že ich mávanie na rozlúčku nevyznievalo už ako známka rozlúčky, ale ako jasný prísľub budúcich stretnutí.

Obidve hviezdne lode sa rozchádzali pomaly a veľmi opatrne, aby sa navzájom nepoškodili silou pomocných motorov. Biely koráb sa o chvíľu skôr zahalil do oblaku oslepujúceho plameňa, a keď oblak zhasol, neostalo po ňom nič, iba vesmírna tma.

Tu sa aj Tellur opatrne rozohnal a vstúpil do pulzácie, ktorá bola akýmsi mostom, skracujúcim predtým nepreniknuteľnú diaľku medzihviezdnych ciest. Ľudia, spoľahlivo skrytí v ochranných obaloch, už nevideli, ako sa skracovali protismerné svetelné kvantá a ďaleké hviezdy pred nimi belaseli a boli čoraz fialovejšie. Potom sa hviezdna loď pohrúžila do nepreniknuteľnej tmy nulového priestranstva, za ktorým prekvital a čakal kypiaci a utešený život Zeme…

Pokladali nás za mŕtvych. Pred rokom, keď ešte fungoval prijímací blok našej vysielačky, počul som to na vlastné uši. Zo Zeme vysielali, že medziplanetárna loď Strela narazila na silný prúd meteorov a podľa všetkého stroskotala. Povedali o nás mnoho pekných slov, no sotva sme si ich zaslúžili, pretože, ako správne poznamenal inžinier Šatov, správy o našej záhube boli hodne zveličené.

Ostatne, sám Šatov vynaložil všetko úsilie, aby tieto správy zveličené neboli. A nemohol za to, že Strela — doráňaná, stratiac spojenie so Zemou a takmer aj smer — predsa len vyviazla.

Téma Šatovovej vedeckej práce znela na prvý pohľad celkom nevinne, ba až akademicky: „Voľba niektorých koeficientov pri projektovaní medziplanetárnych letúnov“. Prakticky to však znamenalo toto: Strela odletela na dva roky, aby takrečeno na vlastnej koži vyskúšala, čo vydrží medziplanetárny letún. Bol to, prirodzene, skúšobný let. Ale aký! Šatov vyhľadával nebezpečenstvá, a musím povedať, že v tom smere mal neobyčajné šťastie.

Čoskoro po odlete sme sa dostali do dažďa mikrometeorov. Za dvadsať minút stratila Strela plynové kormidlá, skleník, anténu pozorovacej obrazovky a obidve rozhlasové antény. Týždeň sme plátali diery. Ale Šatov bol spokojný. Víťazoslávne vyhlásil, že koeficient pevnosti vonkajšieho obalu možno pokojne znížiť o dvadsaťpäť stotín.

O pol druha mesiaca sa Strela priblížila k obežnej dráhe Merkúru a preletela mimoriadne silným prúdom gama lúčov. Na Slnku práve vypukol obrovský výbuch a intenzita gama lúčov desať ráz prevyšovala dávku prípustnú pre človeka. Vyčerpaní zrýchleným letom čupeli sme dva dni a dve noci v riadiacom centre, ktoré bolo chránené olovenými stenami. Šatov si zapisoval do denníka údaje radiačného meracieho prístroja a vyhlásil, že pri navrhovaní stien neprípustne predimenzovali koeficient bezpečnosti a že ho treba znížiť približne o tri desatiny.

Potom (prechádzali sme v blízkosti pásma asteroidov) zasypal Strelu hotový dážď meteorov. Na šťastie rýchlosť meteorov nebola veľká. Ale zo pol tucta týchto milých darov nebies (veľkých ako žabice) pokrivilo dýzy posunovacích motorov, rozdrvilo na márne kúsky jeden z palivových blokov a zničilo zásobáreň potravín. Keď si Šatov poprezeral diery, povedal, že koeficient pevnosti u vnútorného obalu možno znížiť prinajmenšom o pätnásť stotín.

O dva dni sa Strela zrazila s prachovým útvarom — so sypkým mračnom kozmického prachu, ktoré sa hnalo rýchlosťou šesťdesiat kilometrov za sekundu. Vonkajší ochranný obal letúna sa premenil na najjemnejšie sito a vnútorný obal bol taký rozžeravený, že sme sa už neodvážili otvoriť dvere: sotva by sa nám bolo podarilo pevne ich zavrieť. Chladiace zariadenie pracovalo naplno, ale vnútorná teplota aj tak vystúpila na šesťdesiat stupňov. Šatov, spotený a zadychčaný od horúčosti, vyhlásil, že koeficient pevnosti u vnútorného obalu možno znížiť vari nie o pätnásť, ale o dvadsaťpäť stotín.

Musím povedať, že u Šatova príroda teda ozaj nebola skúpa na nijaké koeficienty. Zásoby jeho životnej energie boli nevyčerpateľné. Vysoký, zavalitý, zapratal skoro celú malú spoločenskú miestnosť letúna. Hlas mu burácal, ani čo by sa na Strelu oborili všetky meteory vesmíru. Kovom pretkávaná kombinéza, ktorá vytvárala v magnetickom poli umelú príťažlivosť, nebola vyrátaná na Šatovove prudké pohyby. Preto som okrem bežných povinností navigátora mal aj slušnú lekársku prax: Šatov chodil ustavične s odreninami a podliatinami.

Za pol druha roka sme sa spriatelili. Napokon, nemali sme na výber: my dvaja sme tvorili celú posádku malej medziplanetárnej lode, stratenej vo vesmíre. Celkom objektívne môžem povedať, že Šatov mal len jediný nedostatok — veľmi rád citoval Omara Chajjáma. Samozrejme, nemám nič proti poézii. Ale pol druha roka počúvať len Omara Chajjáma — no uznajte, to nie je žart. Tým skôr, že Šatov necitoval tadžického básnika práve najpríhodnejšie. Pamätám sa, keď sa Strela dostala do dažďa mikrometeorov, Šatov hromovým hlasom prekričal hvižďanie stroja, vibrujúceho pod nárazmi meteorov, a deklamoval:

Nie veľmi potešujúce slová. Okrem toho so Šatovovým sluchom to bolo kadejaké, a preto Chajjámove melancholické verše spieval na nápev športového pochodu… Vôbec, zdalo sa, že nieto tej sily, čo by vedela Šatovovi pokaziť náladu. A len keď sme prišli o zásobáreň s potravinami, Šatov na pár dní trochu osmutnel. Od tých čias sme sa živili chlorellou. Táto búrlivo rastúca vodná riasa nám dávala kyslík a nadbytok slúžil ako potrava. Štyrikrát denne sme jedávali tú prekliatu chlorellu: vyprážanú, varenú, pečenú, marínovanú, s cukrom, so soľou…