Ivam Jefremov - Hadie srdce

Druhé stretnutie v spojovacej chodbe začalo sa premietnutím hviezdnych máp. Aj obyvateľom Zeme aj obyvateľom fluórovej planéty boli celkom neznáme obrazce súhvezdí, okolo ktorých viedla cesta korábov. (Len na Zemi sa podarilo astronómom stanoviť presnú polohu modrého slnca: leží v neveľkom hviezdnom oblaku Mliečnej cesty pri Tau Hadonosa.) Cesta cudzej výpravy viedla k zhluku hviezd na severnom okraji Hadonosa a križovala sa s dráhou Telluru, keď dosiahol južné hranice súhvezdia Herkules.

V chodbe cudzincov sa objavili akési mreže z červených kovových platní asi vo výške človeka. Za ňou sa čosi pohybovalo. Zrazu sa mreže stiahli, otočili hranou a zmizli. Na ich mieste vznikol obrovský prázdny priestor a v úzadí lietali oslepujúcobelasé gule obežníc fluórovej planéty. Pomaly sa blížila aj sama planéta. Široký belasý pás nepreniknuteľnej hmloviny obklopoval jej rovník. Na póloch a v oblastiach okolo pólov planéta modravo a červene svetielkovala a cez prostriedok šli pásy, bieloskvúce ako vonkajší obal cudzieho korábu. Tu cez atmosféru, slabo nasýtenú parami, bolo nejasne tušiť kontúry morí, pevnín a vrchov, striedajúcich sa v nepravidelných vertikálnych pásoch. Planéta bola väčšia ako Zem. Rýchle otáčanie vyvolávalo okolo nej silné elektromagnetické pole. Dlhé jazyky fialkastej žiary šľahali z rovníka do čierneho okolitého priestranstva.

So zatajeným dychom sedeli ľudia hodiny pred priezračnou stenou, za ktorou neznáme zariadenie rozvíjalo ďalej ohromujúco reálne obrazy života fluórovej planéty. Zemskí ľudia videli fialové vlny oceánu z kyseliny fluorovodíkovej, omývajúce brehy čiernych piesočín, červené útesy a svahy rozoklaných hôr, žiariacich belasým mesačným svitom. Čím bližšie k pólom planéty, tým modrejší bol okolitý vzduch, tým sýtejšie a čistejšie žiarila tmavofialová hviezda, okolo ktorej rýchlo letela fluórová planéta.

Hory boli tu ako okrúhle kupoly, ako vlny, ako ploché vypukliny s jasným opálovým leskom. V hlbokých dolinách, čo zbiehali od polárnych hôr k zubatým brehom južných morí, vznášal sa belasý súmrak. Nad veľkými zálivmi sa prevaľovali ťažké belasé oblaky, ktoré podchvíľou menili farbu. Morské pobrežia lemovali obrovské stavby z červeného kovu a akýchsi zelenkavých kameňov, ktoré sa ťahali v nekonečných dlhých reťaziach po dolinách k pólom. Tieto obrovské zhluky budov, viditeľné z nesmiernej výšky, boli rozdelené širokými pásmi hustého rastlinstva so zelenkavomodrým lístím alebo plochými kupolami vrchov, svietiacimi znútra ako opály či mesačné kamene Zeme. Okrúhle čiapky ľadovcov zo zamrznutej kyseliny fluorovodíkovej na póloch vyzerali ako drahocenné zafíry.

Všade prevládali modré, azúrové a fialové farby. Aj sám vzduch akoby bol preniknutý modravým žiarením ako slabá zmes v plynovej rúrke. Svet cudzej planéty zdal sa studeným a ľahostajným ako vidina v krištáli — čistá, ďaleká a prízračná. Svet, z ktorého nedýchalo teplo a láskajúca rozmanitosť červených, oranžových a žltých farieb Zeme.

Reťaze miest bolo vidieť na obidvoch pologuliach planéty, v zónach zodpovedajúcich polárnej a miernej zóne Zeme. Čím bližšie k rovníku, tým ostrejšie a tmavšie vystupovali hory. Zubaté skaliská vyčnievali z morskej hladiny, mútnej od pár, pohoria sa ťahali do šírky, obklopujúc tropické oblasti fluórovej planéty.

Prevaľovali sa tam ťažké kúdoly pary: kyselina fluorovodíková, zohrievaná belasou hviezdou, sa ľahko vyparovala a nasycovala atmosféru, obrovské múry oblakov sa približovali až k miernym zónam, hustli a kaskádovite sa valili späť do teplej rovníkovej oblasti. Priehrady, hodné obrov, skrotili tieto strmé prúdy, uväznené v oblúkoch a rúrach a slúžiace ako zdroj energetických staníc planéty.

Oslepujúco sa ligotali polia obrovských kryštálov kremeňa: kremík hral zrejme úlohu našej soli vo vodách fluorovodíkového mora.

Mestá na obrazovke sa blížili. Ich kontúry sa ostro črtali v studenom belasom svetle. Všade, kde len oko dovidelo, všetky obývateľné plochy planéty — okrem tajomnej rovníkovej oblasti, pohrúženej do belasých mliečnych pár — boli usporiadané, zmenené, zmeliorované rukami a tvorivou mysľou človeka. Zmenené omnoho väčšmi ako naša Zem, ktorá si zachovala ešte nedotknuté obrovské rezervácie, starodávne zrúcaniny alebo opustené bane.

Práca nespočetných pokolení miliárd ľudí prerástla hory a ovíjala celý povrch fluórovej planéty. Život panoval nad živlami búrlivých vôd a hustého vzduchu, presýteného vražedne silnými lúčmi belasej hviezdy a elektrickými nábojmi neuveriteľnej kapacity.

Pozemšťania nespúšťali oči z obrazovky a ich vedomie akoby sa rozpolťovalo: v pamäti sa im zároveň vynárala vidina svojej rodnej planéty. Nie tak, ako si predstavovali vlasť starí predkovia, podľa miesta, kde sa narodili a žili: šíre polia a vlhké lesy, alebo skalnaté pošmúrne vrchy, alebo pobrežia priezračných morí, jasajúce v teplom slnci. Celá Zem so svojimi rozmanitými klimatickými zónami — so studenými, miernymi aj horúcimi krajinami — prechádzala pred duševným zrakom každého astronauta. Nádherné boli aj striebristé stepi — oblasti voľného vetra — aj mohutné lesy z tmavých jedlí a cédrov, z bielych briez, širokolistých paliem a ozrutných modravých eukalyptov. Hmlisté brehy severných krajín v machovitých skalných stenách a biele korálové útesy v belasom trblete tropických morí. Panovačne studený, oslepujúci lesk snehových pohorí a priezračný, mihotavý opar nad púšťami. Rieky — majestátne, pomalé a široké, alebo šialene sa ženúce ako stáda bielych koni po veľkých skalách hlbokých korýt. Bohatstvo farieb, rozmanité kvety, belasé zemské nebo s oblakmi ako biele vtáky, slnečná páľava i pochmúrny, daždivý čas, večné striedanie ročných období. A uprostred celej tejto bohatej prírody ešte rozmanitejší ľudia, ich krása, snahy, diela, rojčenie a rozprávky, žiale a radosti, pesničky a tance, slzy a clivosť…

A všade — v budovách, v závodoch, v strojoch, v lodiach — tá istá sila cieľavedomej práce, prekvapujúcej vynaliezavosťou, umením, fantáziou a krásou formy.

Cudzinci možno tiež vidia svojimi velikánskymi šikmými očami omnoho viacej ako pozemšťania v studených belasých farbách svojej planéty. A možno sú v premene jej jednotvárnejšej prírody ďalej ako my, deti Zeme? V obyvateľoch Telluru dozrievalo tušenie: my, výplod kyslíkovej atmosféry, stotisíckrát obyčajnejšej vo vesmíre, našli sme a nájdeme ešte obrovské množstvo podmienok vhodných pre život, nájdeme, stretneme a spojíme sa s bratmi — ľuďmi z iných planét.

Ale oni? Výplod vzácneho fluóru, so svojimi neobyčajnými fluoristými bielkovinami a kosťami, s modrými krvinkami, vstrebávajúcimi fluór ako naše červené kyslík?

Títo ľudia sú uzavretí v obmedzenom priestore svojej planéty. Akiste už dávno putujú po vesmíre a hľadajú sebe podobných ľudí alebo aspoň planéty s fluórovou atmosférou, ktorá by im vyhovovala. Ale ako nájsť v nekonečnom vesmíre také vzácne perly, ako sa prebiť k nim cez tisíce svetelných rokov? Aké blízke a pochopiteľné je ich veľké sklamanie pri stretnutí s kyslíkovými ľuďmi — iste to nebolo prvý raz!

Krajinu vystriedal pohľad na obrovské stavby cudzincov. Uťaté, do vnútra naklonené steny pripomínali stavby tibetskej architektúry. Nikde neboli priame uhly alebo horizontálne plochy — formy sa plavne vlnili, prechádzajúc od vertikály k horizontále skrutkovitými alebo špirálovitými prechodmi. V diaľke sa vynoril tmavý otvor, pripomínajúci tvarom sploštený ovál. Keď sa priblížil, bolo vidno, že spodná časť oválu tvorí širokú točitú stúpajúcu cestu, ktorá ústi do tmavého obrovitého vchodu. A za vchodom je sála, veľká ako celé mesto. Nad ním veľké belasé znaky v červenom ráme, pripomínajúce z diaľky sčerenú hladinu. Vchod sa blížil. Už vidieť slabo osvetlenú obrovskú sieň so stenami, svetielkujúcimi ako kremičitan fluoristý.