Ivam Jefremov - Hadie srdce

— Pravdepodobne môže byť ešte veľa „alebo“, — povedal Mut Ang. — Akokoľvek, hviezdna loď z fluórovej planéty je pred nami a čoskoro sa dozvieme všetky podrobnosti o ich živote. Najdôležitejšie je uvedomiť si teraz čosi iné: fluór je veľmi vzácny vo vesmíre. Aj keď najnovšie bádania presunuli fluór zo štyridsiateho miesta rozšírenia na osemnáste, náš kyslík je celkovým množstvom svojich atómov na treťom mieste, po vodíku a héliu, až po ňom nasleduje dusík a uhlík. Podľa iných výpočtov je kyslíka dvestotisíc ráz viacej než fluóru. To môže znamenať len jedno: planét, bohatých na fluór, je vo vesmíre mimoriadne málo, a planéty s fluórovou atmosférou, čiže také, kde dlho jestvoval rastlinný život, ktorý obohatil atmosféru o voľný fluór, sú už skutočne len výnimkou potvrdzujúcou pravidlo.

— Teraz chápem zúfalé gesto ich veliteľa, — zamyslene povedala Afra Devi. — Hľadajú podobných, nuž museli byť veľmi sklamaní.

— Keď veľmi, znamená to, že hľadajú už dávno a okrem toho sa už stretli s rozumovým životom.

— A bol obyčajný, nášho typu, kyslíkový! — zamiešala sa do reči Afra.

— Ale môžu byť aj iné typy atmosfér, — namietol Tey Eron, — napríklad chlórová, sírová alebo sírovodíková.

— Tie nie sú vhodné pre vyšší život! — zvolala víťazoslávne Afra. — Všetky dávajú pri látkovej výmene trikrát, ba aj desaťkrát menej energie ako náš kyslík, náš mocný životodarný kyslík Zeme!

— Sírová nie, — zahundral Jas Tin, — tá má rovnakú energiu ako kyslík.

— Myslíte atmosféru z anhydridu sírnatého a oceán z tekutej síry? — spýtal sa Mut Ang a inžinier prikývol.

— Lenže v tom prípade síra nenahrádza kyslík, ale vodík našej Zeme, — zachmúrila sa Afra, — čiže najobvyklejší prvok vesmíru! Síra sa zriedka vyskytuje vo vesmíre a sotva môže vo veľkom nahrádzať vodík. Prirodzene, že takáto atmosféra je ešte vzácnejší zjav ako fluór.

— A len na veľmi teplých planétach, — povedal Tey, listujúc v príručke, — oceán zo síry môže byť tekutý len pri teplote sto až štyristo stupňov.

— Afra má vari pravdu, — ozval sa veliteľ. — Všetky tieto predpokladané atmosféry sú neobyčajnou vzácnosťou oproti našej štandardnej, zloženej z najrozšírenejších prvkov vo vesmíre. To nie je náhoda.

— Nie je to náhoda, — súhlasil Jas Tin. — Ale v nekonečnom vesmíre je nemálo náhod. Vezmime si našu „štandardnú“ Zem. Na nej a na jej susedoch — Mesiaci, Marse, Venuši — je mnoho hliníka, ktorý je vo vesmíre vcelku zriedkavý.

— A predsa, nájsť obdobu týchto náhodností v nekonečnom vesmíre je vec desiatok, ak nie stoviek tisícročí, — zachmúrene povedal Mut Ang. — Dokonca aj na pulzačných hviezdnych lodiach. Ako mi je ich ľúto, keď už tak dávno hľadajú!

— Dobre, že naša atmosféra sa skladá z najobvyklejších prvkov vesmíru a že nás čaká stretnutie s množstvom podobných planét! — povedala Afra.

— Lenže prvý raz sme sa stretli s celkom odlišnou! — poznamenal Tey.

Afra sa začervenala a práve chcela odpovedať, keď vstúpila Tajna, chemička korábu, a oznámila, že priezračný štít je hotový.

— A môžeme my vstúpiť na ich koráb proste v kozmických oblekoch? — informoval sa Jas Tin.

— Práve tak ako oni na náš. Pravdepodobne si vymeníme nejednu návštevu, ale najprv príde predstavovanie, — odvetil veliteľ.

Astronauti upevnili priezračnú stenu na koniec spojovacieho potrubia a biele postavy začali robiť to isté vo svojej chodbe. Potom sa pozemšťania a cudzinci stretli v pustom priestranstve a pomáhali si navzájom upevniť oblúky a spojovací rám. Pohladeniu po rukáve skafandra alebo po pleci — prejavu nežnosti a priateľstva — rozumeli rovnako aj jedni aj druhí.

Cudzinci so svojimi rohovitými výrastkami na mušliach usilovali sa rozoznať tváre pozemšťanov cez hmlisté kukly. No kým zemským ľuďom bolo hlavy vidieť pomerne zreteľne, slabo vypuklé predné štíty na kuklách cudzincov, skryté pod clonami mušlí, ostávali pre zemské oči nepreniknuteľnými. Len bezpečný ľudský inštinkt hovoril, že z tejto tmy napäto a dobromyseľne pozerajú bystré oči.

Na pozvanie, aby vstúpili do Telluru, biele postavy odvetili odmietavými gestami. Jeden z nich sa dotkol svojho skafandra a potom rýchlo rozhodil rukami, akoby niečo trúsil.

— Boja sa o skafander v kyslíkovej atmosfére, — dovtípil sa Tey.

— Tiež chcú začať stretnutím v spojovacej chodbe, — povedal veliteľ.

Obidve hviezdne lode — snehobiela a kovovo zrkadlová — tvorili teraz jeden celok, nehybne visiaci v nekonečnom vesmíre. Tellur zapojil silné zohrievače a jeho posádka mohla vstúpiť do spojovacej chodby v obvyklých pracovných oblekoch — v priliehavých modrých kombinézach z umelej vlny.

Na druhej strane vzplanulo belasé osvetlenie, aké býva na horských končiaroch Zeme. Priezračné steny na rozhraní dvoch rozlične osvetlených komôr vyzerali akvamarínové, ako zo stuhnutej čistej morskej vody.

Tíšinu, ktorá zavládla, prerušoval len zrýchlený dych vzrušených pozemšťanov. Tey Eron sa dotkol lakťom Afrinho pleca a cítil, že mladá žena sa celá trasie. Veliteľov zástupca pevne privinul Afru k sebe a ona mu odvetila rýchlym vďačným pohľadom.

V úzadí spojovacej chodby sa ukázala skupina ôsmich cudzincov… Ozaj cudzincov?… Ľudia neverili vlastným očiam. Na dne srdca očakával každý čosi mimoriadne, nevídané. Úplná podobnosť medzi cudzincami a ľuďmi Zeme pripadala im ako zázrak. Ale to len na prvý pohľad. Čím dlhšie sa pozemšťania prizerali, tým viacej rozdielov nachádzali v tom, čo nezakrýval oblek — krátke voľné blúzy s dlhými nohavicami, pripomínajúce starodávne šaty na Zemi.

Zhaslo belasé svetlo — zapojili zemské osvetlenie. Priezračné steny stratili zelenú farbu a boli teraz biele, skoro neviditeľné. Za touto sotva badateľnou stenou stáli ľudia. Bolo priam neuveriteľné, že dýchajú pre Zem najjedovatejší plyn a kúpu sa v moriach kyseliny fluorovodíkovej, ktorá všetko rozleptáva! Súmerné obrysy tiel, výška zodpovedajúca priemernej postave pozemšťanov. Zvláštna liatinovosivá farba pleti so striebristým nádychom a so spodným krvavočerveným leskom, ako býva na vyhladenom krveli. Sivý odtieň tohto minerálu sa nelíšil od kože obyvateľov fluórovej planéty.

Okrúhle hlavy im pokrývali husté, havranie vlasy. Ale najpozoruhodnejšie na ich obličaji boli oči. Neuveriteľne veľké a podlhovasté, šikmo vsadené, zaberali celú šírku tváre, horné kútiky im siahali až na sluchy, vyššie ako u pozemšťanov. Bielka sýtej tyrkysovej farby zdali sa neúmerne predĺžené oproti čiernej dúhovke a zreniciam.

Rovné a výrazné veľmi čierne obočie, ktoré sa klenulo v tej istej línii ako oči, splývalo vysoko na sluchách s vlasmi a takmer sa zrastalo nad úzkym nosom, tvoriac široký tupý uhol. Vlasy nad čelom rástli od prostriedku k sluchám v rovnako výrazných líniách, úplne symetricky s obrvami. Preto malo čelo obrysy horizontálne pretiahnutého kosoštvorca. Krátky a trochu vystupujúci nos mal dolu obrátené nozdry ako u pozemšťanov. Neveľké ústa s fialovými perami ukazovali pravidelný chrup práve takej čistej nebeskej farby ako očné bielka. Horná polovica tváre sa zdala veľmi rozšírenou. Poniže očí sa tvár nápadne a trochu hranato zužovala k brade. Aké majú uši, nedalo sa zistiť: všetci cudzinci mali sluchy a temeno pokryté zlatistými šnúrami.

Medzi cudzincami boli ženy aj muži. Ženy bolo rozoznať podľa vysokých štíhlych krkov, okrúhlych tvárí a veľmi bujných, nakrátko ostrihaných vlasov. Muži boli vyšší, mohutnejší, mali širšie čeľuste — vcelku sa odlišovali tými istými znakmi ako obe pohlavia pozemšťanov.