Ivam Jefremov - Hadie srdce

Afre sa zazdalo, že cudzinci majú na rukách len po štyri prsty. Proporcionálne boli také ako ľudské, lenže prsty ľudí z fluórovej planéty akoby nemali kĺby: zohýnali sa plavne, bez hranatých zhybov.

Nohy nebolo rozoznať: podošvy sa im zabárali do mäkkej podlahy. Vo svetle prirodzenom pre zemské oči zdali sa ich obleky tmavočervenými, skoro tehlovými.

Čím dlhšie sa dívali astronauti na prišelcov z fluórovej planéty, tým menej čudným sa im zdal ich výzor. Ba čo viac — ľudia Zeme každou chvíľou hlbšie chápali svojráznu exotickú krásu cudzincov. Ich hlavné čaro bolo vo velikánskych očiach, čo sústredene a láskavo hľadeli na ľudí a vyžarovali múdre, priateľské teplo.

— Aké oči! — nezdržala sa Afra. — S takými sa ľahšie staneš človekom ako s našimi, hoci aj naše sú výborné!

— Prečo? — šepol Tey.

— Čím väčšie sú oči, tým väčšia je sietnica, tým viacej detailov z okolitého sveta môže oko pojať.

Tey prikývol, že rozumie.

Jeden z cudzincov vystúpil dopredu a urobil gesto, akoby ich pozýval. Zemské osvetlenie na druhej strane chodby okamžite zhaslo.

— Och! — zvolal zarmútene Mut Ang. — Na to som nepamätal!

— Zariadil som to! — ohlásil sa pokojne Kari, ktorý vypol obyčajné svetlo a zapálil dve silné lampy s filtrami štyristotridsať.

— Vyzeráme ako mŕtvoly, — povedala sklamane Tajna. — Ľudstvo v takomto osvetlení nemá najvábnejší vzhľad!

— Máte zbytočné obavy, — povedal Mut Ang. — Ich spektrum najlepšej viditeľnosti ďaleko presahuje fialové, možno aj ultrafialové tóny. To znamená omnoho viacej tepla a odtienkov, ako vidíme my, len si to neviem predstaviť.

— Možno sa im budeme vidieť oveľa žltší ako v skutočnosti, — povedal Tey po chvíľke rozmýšľania.

— Aj to je lepšie ako siná, mŕtvolná farba. Len sa poobzerajte okolo seba! — nedala sa Tajna.

Pozemšťania urobili niekoľko snímkov a vysunuli cez malú príklopku ultrazvukový reproduktor na kryštály osmia. Cudzinci ho zachytili a postavili na trojnožku. Kari zameral na kruhovitú anténu úzky prúd rádiových vĺn. Vo fluórovej atmosfére cudzieho korábu zaznela reč a hudba Zeme. Tou istou cestou vysunuli prístroj na rozbor vzduchu, ktorým zistili teplotu, tlak a zloženie atmosféry neznámej planéty. Ako sa dalo očakávať, vnútorná teplota bieleho korábu bola nižšia než zemská a neprevyšovala sedem stupňov. Atmosférický tlak bol vyšší ako na Zemi a príťažlivosť skoro rovnaká.

— Oni sú asi teplejší, — povedala Afra, — ako sme aj my teplejší od našej obvyklej dvadsaťstupňovej teploty. Myslím, že teplotu tela môžu mať okolo štrnásť našich stupňov.

Prístroje, ktoré vyslali cudzinci, boli uzavreté v dvoch sieťkovitých kazetách, a ich určenie sa nedalo zistiť.

Z jednej kazety sa ozvali vysoké prerývané čisté zvuky, akoby rozplývajúce sa v diaľke. Pozemšťania pochopili, že cudzinci počujú vyššie tóny ako oni. Ak mali približne také rozpätie sluchu, ako je zemské, časť hlbokých tónov ľudskej reči a hudby obyvateľom fluórovej planéty unikala.

Cudzinci znova zapálili zemské osvetlenie, a pozemšťania vypli modré svetlo. K priezračnej stene pristúpili muž a žena. Pokojne zhodili tmavočervené šaty, chytili sa za ruky a chvíľu tak stáli, potom sa začali pomaly otáčať, aby si pozemšťania mohli dobre prezrieť ich telá, ktoré boli omnoho podobnejšie zemským ako ich tváre. Harmonické a súmerné postavy z fluórovej planéty úplne zodpovedali pojmom krásy na Zemi. Trochu ostrejšie prechody všetkých línií, prehĺbenín a oblín vyvolávali dojem určitej hranatosti, správnejšie, vyhranenejšej tvárnosti tela cudzincov. Dojem zvyšovala asi aj sivá farba pleti, ktorá bola omnoho tmavšia v záhyboch a preliačinách.

Hlavy mali pôvabne a hrdo posadené na vysokých krkoch; muž mal široké plecia človeka práce a boja, a široké boky ženy — matky mysliacej bytosti — neboli v nijakom rozpore s intelektuálnou silou, ktorá žiarila z poslov neznámej planéty.

Keď cudzinci ustúpili so známym kývnutím a zahasili žlté zemské svetlo, pozemšťania už neváhali.

Na veliteľovu žiadosť zastali pred priezračnou stenou Tey Eron a Afra Devi, držiac sa za ruky. Aj pri nezemskom osvetlení, ktoré dodávalo ľudským telám chladný odtieň belasého mramoru, všetci astronauti zhíkli nadšením — taká obdivuhodná bola nahá krása ich druhov. Pochopili to aj cudzinci. Len hmlisto viditeľní v neosvetlenej chodbe, vymieňali si medzi sebou pohľady a nezrozumiteľné krátke gestá.

Afra a Tey stáli hrdo, so vztýčenými hlavami, v nervovom vypätí, aké prežíva človek vo chvíľach, keď plní ťažké a nebezpečné úlohy. Napokon boli cudzinci hotoví s fotografovaním a zapálili svoje svetlo.

— Teraz nepochybujem, že poznajú lásku, — povedala Tajna, — pravú, nádhernú a veľkú ľudskú lásku… keď sú ich mužovia a ženy takí krásni a múdri!

— Máte celkom pravdu, Tajna, a my sme tým radšej, lebo nás vo všetkom pochopia, — ozval sa Mut Ang.

— Len sa pozrite na Kariho! Kari, nezamilujte sa do dievčaťa z fluórovej planéty, bola by to pre vás katastrofa!

Astronavigátor sa spamätal z vytrženia a odpútal oči prikovane na obyvateľoch bieleho korábu.

— Mohol by som sa! — usmial sa smutne. — Mohol by som, bez ohľadu na rozdielnosť našich tiel, na fantastickú vzdialenosť medzi našimi planétami. Teraz som pochopil celú moc a silu ľudskej lásky!

A mladý muž sa zase s obdivom zahľadel na cudziu ženu, ktorá sa prívetivo usmievala. Vtom cudzinci vystreli zelenú obrazovku. Začali sa na nej pohybovať malé figúrky. Šli v sprievode, vystupovali na strmý svah a niesli na chrbtoch akési veľké predmety. Keď vystúpili na plochý vrchol, každá figúrka zhodila svoj náklad a padala tvárou dolu. Film pripomínal naše kreslené filmy a zobrazoval únavu, túžbu po odpočinku. Zemskí ľudia tiež pocítili, nakoľko ich vyčerpali dlhé hodiny napätého očakávania a prvé dojmy zo stretnutia. Obyvatelia fluórovej planéty zrejme dúfali, že sa stretnú s inými ľuďmi, a pripravili sa na to napríklad aj týmito „konverzačnými“ filmami.

Posádka Telluru nebola prichystaná na stretnutie, ale aj tak si poradila. K priezračnej stene postavili plátno na rýchle skice a výtvarník Telluru Jas Tin rýchlo načrtol sériu obrázkov. Najprv nakreslil aj on unavených ľudí, potom jednu veľkú hlavu s takým zjavne spýtavým výrazom, že cudzinci ožili, ako keď sa zjavili Tey Eron a Afra Devi. Potom znázornil maliar Zem, obiehajúcu okolo Slnka, rozdelil jej dráhu na dvadsaťštyri častí a polovicu začiernil. Cudzinci čoskoro odpovedali podobnou schémou. Z jednej aj z druhej strany zapojili metronómy, ktoré pomohli stanoviť malé časomiery a potom vypočítať aj veľké. Astronauti sa dozvedeli, že fluórová planéta sa otočí okolo osi približne za štrnásť zemských hodín a obehne svoje belasé slnko za deväťsto dní. Prestávka na odpočinok, ktorú navrhli cudzinci, rovnala sa piatim zemským hodinám.

Ľudia sa ohúrení rozchádzali zo spojovacej chodby. Zhasli svetlá, vyhaslo aj vonkajšie osvetlenie korábov. Obidva tmavé stroje viseli nehybne vedľa seba, akoby všetko živé bolo v nich odumrelo, zamrzlo v ukrutnej zime a nepreniknuteľnej tme.

Ale vo vnútri korábov plynul svojím tokom život, napätý, skúmavý a činorodý. Nekonečne vynaliezavý ľudský mozog vyhľadával nové spôsoby, ako odovzdať bratom, narodeným na planétach ďalekých hviezd, vedomosti a nádeje, vypestované tisícročiami nesmiernej roboty, nebezpečenstiev a utrpení. Vedomosti, ktoré vyslobodili človeka najprv z moci divej prírody, potom zo svojvôle barbarského spoločenského zriadenia, z chorôb a predčasnej staroby, ktoré vyniesli človeka do nekonečných výšin vesmíru.