Ivam Jefremov - Hadie srdce

Mut Ang chytil páčky radaru a špirálovite krúžil od okraja k centru obrovského kruhu, ktorý opisoval lúč v oblasti približujúcej sa hviezdnej lode.

Cudzinci zrejme opakovali manéver. Po dlhých pokusoch sa svetelný bod ustálil v oblasti tretieho kruhu čierneho zrkadla. Mihotal sa len od vibrácie obidvoch korábov. Zvonček cengal teraz nepretržite a museli ho stlmiť. Nebolo pochybností, že aj cudzinci zachytili svojimi prístrojmi lúč Telluru a koráby si plávajú naproti, približujú sa k sebe za hodinu najmenej o štyristotisíc kilometrov.

Tey Eron vytiahol zo stroja výsledky výpočtov, ktoré doň vložili, a zistil, že koráby delia asi tri milióny kilometrov. Do ich stretnutia ostávalo sedem hodín. O hodinu môžu začať s integrálnym brzdením, ktoré oddiali stretnutie ešte o niekoľko hodín, ak cudzia hviezdna loď urobí to isté a ak brzdí podľa takých istých výpočtov. Možno, že cudzincom sa podarí zastať rýchlejšie alebo že sa znova minú, a to opäť oddiali stretnutie. A očakávanie je už skoro neznesiteľné…

Lenže cudzia výprava ich zbytočne netrápila. Začala, brzdiť silnejšie ako Tellur a potom, keď zistila tempo spomaľovania zemského korábu, spomalila práve tak aj ona. Koráby boli čoraz bližšie a bližšie. Posádka Telluru sa znova zhromaždila v riadiacom centre. Astronauti sledovali, ako svetelná bodka v čiernom zrkadle radaru vzrastá na jasnú škvrnu.

To sa vrátil na Tellur jeho vlastný lúč, odrazený od cudzej hviezdnej lode. Škvrna sa podobala drobnému cylindru, opásanému valčekom (forma, ktorá ani zďaleka nepripomínala Tellur). Ešte chvíľa — a na koncoch cylindra sa zjavili kupolovité vyduté časti.

Svietiace kontúry sa zväčšovali a rozplývali, kým nedosiahli okraj čierneho kruhu.

— Všetci pozor! Na miesta! Konečné brzdenie pri ôsmich „Ž“!

Hydraulické kreslá sa dlho vtláčali do podstavcov, ľuďom sa robili pred očami čierne a červené kruhy, na tvárach im vystúpil lipkavý pot… Tellur sa zastavil a odvisol v prázdnom priestore, kde nebolo nič nad nimi ani pod nimi, naľavo ani napravo, kde nebolo vrcholu ani dna — v ľadovej kozmickej tme, stodva parsekov od rodnej hviezdy, od žltého Slnka.

Len čo sa astronauti po brzdení spamätali, zapojili priame obrazovky a obrovský svetlomet, ale okrem jasnej svetelnej hmly pred sebou a naľavo od korábu nevideli nič. Svetlomet zhasol, a tu udrelo všetkým, čo sa dívali na obrazovku, do očí belasé oslepujúce svetlo.

— Polarizačnú sieťku, tridsaťpäť stupňov a filter na svetelné vlny! — prikázal Mut Ang.

— Na dĺžku vlny 620? — pýtal sa Tey Eron.

— To bude asi najlepšie.

Polarizátor pohltil belasú žiaru. Tu sa mohutný oranžový kruh svetla z Telluru vrezal do čiernej tmy, obrátil sa, zavadil o okraj čohosi a napokon osvietil celú cudziu hviezdnu loď.

Neznámy koráb bol vzdialený len na niekoľko kilometrov. Takéto priblíženie slúžilo ku cti aj zemským aj cudzím astronautom. Na takú vzdialenosť bolo ťažko presne stanoviť rozmery hviezdnej lode. Z cudzieho korábu zrazu neočakávane vyšľahol do výšky hrubý lúč oranžového svetla na zhodnej dĺžke vlny, ako vyžaroval Tellur. Lúč sa zjavil, potom zmizol, vyšľahol znova a zastavil sa, vertikálne stúpajúc k neznámym súhvezdiam na kraji Mliečnej cesty.

Mut Ang si prešiel rukou po čele, ako vždy vo chvíľach, keď napäto uvažoval.

— Pravdepodobne signál, — povedal ostražito Tey Eron.

— Bezpochyby. Ja by som si ho vysvetľoval takto: nehybný stĺp nášho svetla znamená: „Stojte na mieste, ja sa priblížim.“ Pokúsime sa odpovedať.

Zemský koráb zahasil reflektor, prepojil filter na vlnu 430 a namieril belasý lúč nabok. Stĺp oranžového svetla na cudzom korábe okamžite zhasol.

Astronauti čakali so zatajeným dychom. Cudzí koráb pripomínal najskôr cievku: dva kužele spojené vrchnákmi. Základ jedného kužeľa — zrejme predného — bol prikrytý kupolou, na zadnom bol pripevnený široký, otvorený a priestranný lievik. Prostriedok korábu vystupoval v podobe hrubej, slabo svetielkujúcej obruče neurčitých obrysov. Cez obruč presvitali kontúry cylindra, spájajúceho kužele. Zrazu však obruč otmavela, bola nepriesvitná a začala sa točiť okolo stredu ako koleso turbíny. Cudzí koráb sa zväčšoval; za tri-štyri sekundy zaplnil celú obrazovku. Ľudia Zeme pochopili, že majú pred sebou väčšiu hviezdnu loď než Tellur.

— Afra, Jas a Kari, so mnou do výstupovej komory, k východu z korábu! Tey bude mať službu. Vypnúť planetárny svetlomet. Zapálime pristávacie svetlá na ľavej palube! — vydával veliteľ krátke príkazy.

Astronauti, ktorých určil veliteľ, obliekali si v horúčkovitom chvate ľahké skafandre, určené na planetárne výskumy a na vystúpenie z korábu do kozmického priestoru, ďaleko od smrtonosného vyžarovania hviezd.

Mut Ang si všetkých kriticky prezrel, prekontroloval činnosť svojho skafandra a zapojil čerpadlá. Okamžite vyčerpali vzduch z komory do vnútra korábu. Len čo ukazovateľ zriedenia dosiahol zelenú čiaru, veliteľ otočil jednu za druhou tri páčky. Nehlučne ako všetko, čo sa dialo vo vesmíre, roztiahli sa nabok bronzové platne, izolačná vrstva a obal vzdušnej bunky. Odskočil okrúhly vrchnák, uzatvárajúci východ, a v tom okamihu hydraulické tyče vymrštili dohora podlahu pristávacej komory. Štyria astronauti sa dostali štyri metre nad prednú časť Telluru, na okrúhlu ohradenú plošinku, takzvanú nadhľadovú.

Cudzia hviezdna loď vyzerala v páse belasých svetiel celkom biela. Nemala zrkadlovohladký kovový povrch a neodrážala všetky žiarenia vesmíru ako pancier Telluru, ale bola matná a žiarila jasnejšie ako biely sneh na horách. Len z obruče naďalej vyžarovalo slabé belasé žiarenie.

Obrovský koráb sa badateľne približoval k Telluru. Vo vesmírnom priestranstve, ďaleko od akýchkoľvek polí príťažlivosti sa obidva stroje citeľne priťahovali, a to bolo zárukou, že koráb cudzieho sveta nebol vyrobený z antilátky. Tellur vysunul na ľavej strane obrovské pristávacie podpery v podobe teleskopických pružinových rúr.

Konce týchto podpier boli vybavené poduškami z pružnej umelej hmoty s ochrannou vrstvou: pre prípad, že by to, čoho sa mali dotknúť vo vesmíre, bolo z antilátky. Kupolovitý predok cudzej hviezdnej lode pretínal navrchu prerezaný čierny otvor, pripomínajúci ústa roztiahnuté vo vyzývavom úsmeve. Odtiaľ sa vysunul balkón, ohradený hustými, tenkými stĺpikmi. V čiernej papuli sa pohlo čosi biele. Afrini traja druhovia začuli v telefónoch jej ťažký vzdych. Na vysunutej plošinke sa zjavilo päť mŕtvolné bielych, neúmerne širokých postáv. Boli asi také vysoké ako zemskí ľudia, ale omnoho zavalitejšie, chrbty mali zhrbené pod hrebeňovitými výčnelkami. Namiesto okrúhlych priezračných kukiel pozemšťanov mali cudzinci na pleciach, na oporných náplecných valčekoch, čosi v podobe veľkej vápenitej mušle, obrátenej vypuklinou dozadu. Spredu sa im vejárovite rozchádzali od hlavy ochranné clony, pod ktorými sa slabučko ligotalo čierne sklo. Inak nebolo nič rozoznať.

Prvá biela postava urobila prudké gesto, z ktorého sa dalo usúdiť, že cudzí majú dve ruky a dve nohy. Biely koráb sa otočil k palube zemskej hviezdnej lode a vysunul na viac než dvadsať metrov harmoniku z červených kovových platní.

Mäkký, pružný náraz — a obidva koráby sa spojili. Ale na nárazníkoch sa nezablysol oslepujúci blesk ako pri úplnom atómovom rozpade, podnietenom silným magnetickým polom. Obidva koráby boli z tej istej hmoty.

Ľudia na nadhľadovej plošinke Telluru začuli vo svojich telefónoch veliteľov tichý, spokojný smiech a začudovane pozreli na seba.