Ivam Jefremov - Hadie srdce

— Hadie srdce! — zvolala Tajna.

— Hadie srdce! A srdce literatúry obrancov starej spoločnosti, ktorá propagovala nevyhnutnosť vojny a kapitalizmu, je tiež srdcom jedovatého plaza.

— Naše obavy sú teda ozvenou hadieho srdca, ktoré sme zdedili ešte po dávnych predkoch, — vážne a smutne povedal Kari. — A ja som asi najhadovitejší človek z nás všetkých, či ako to mám pomenovať.

— Kari! — zvolala vyčítavo Tajna.

Ale on zanovito pokračoval:

— Veliteľ nám tu pekne rozprával o smrteľných krízach vysokých civilizácií. Všetci poznáme mŕtve planéty, kde ľudia vyhubili život preto, že nezvládli vojnové atómové nebezpečenstvo a nevedeli vytvoriť novú spoločnosť podľa vedeckých zákonov, nevedeli navždy vykoreniť ničivé pudy a vytrhnúť toto hadie srdce. Vieme, že aj naša planéta ledva ušla podobnému osudu. Keby v Rusku nebol vznikol prvý socialistický štát, ktorý znamenal začiatok veľkých zmien v živote planéty, bol by rozkvitol fašizmus a s ním aj vražedné jadrové vojny. A čo ak tamtí, — mladý astronavigátor ukázal tým smerom, odkiaľ očakávali cudziu hviezdnu loď, — ak ešte neprekonali tento nebezpečný štít?

— To je vylúčené, Kari! — pokojne odvetil Mut Ang. — Dá sa počítať s určitou analógiou v utváraní najvyšších foriem života a najvyšších foriem spoločnosti. Človek sa mohol vyvinúť v pomerne ustálených priaznivých podmienkach okolitej prírody. To neznamená, že sa pritom neodohrávali nijaké zmeny, naopak, boli dokonca dosť prudké, ale len pokiaľ ide o človeka, a nie o prírodu ako celok. V prípade katastrôf, veľkých otrasov a zmien by sa nebola mohla vyvinúť najvyššia mysliaca bytosť. A tak aj najvyššia forma spoločnosti, ktorá dokázala zvíťaziť nad vesmírom, stavať hviezdne lode a preniknúť do bezodných hlbín priestoru, mohla to všetko dosiahnuť len po všeobecnej stabilizácii životných podmienok ľudstva na celej planéte a, samozrejme, bez katastrofálnych vojen kapitalizmu. Nie — tí, čo letia oproti nám, prešli tiež kritickým bodom, tiež trpeli a hynuli, kým si nevybudovali pravú, múdru spoločnosť.

— Zdá sa mi, že existuje akási živelná múdrosť v dejinách civilizácií na rozličných planétach, — povedal Tey Eron s planúcimi očami. — Ľudstvo si nemôže podrobiť vesmír, kým nedosiahne vyšší stupeň života bez vojen, kde každý človek pociťuje zodpovednosť za všetkých svojich spolubratov.

— Tým, že ľudstvo vystúpilo na vrchol komunistickej spoločnosti, nadobudlo kozmickú silu, a to je jediná cesta, ako ju mohlo nadobudnúť, iná nejestvuje! — zvolal Kari. — A nejestvuje pre nijaké iné ľudstvo, ak máme takto nazývať najvyššie formy organizovaného, mysliaceho života.

— My, naše koráby, sme rukami zemského ľudstva, vystretými k hviezdam, — vážne povedal Mut Ang, — a tieto ruky sú čisté. Ale nemôže to byť len našou zvláštnosťou. Čoskoro sa dotkneme práve takej čistej a mohutnej ruky!

Mládež sa nezdržala a s nadšeným jasotom prijala veliteľov záver. A starší, ktorí sa už dopracovali mužnej citovej zdržanlivosti, obklopili Mut Anga so zjavným vzrušením.

Kdesi v diaľke, ešte vždy fantasticky ďaleko, letel im v ústrety koráb z planéty cudzej a ďalekej hviezdy. A pozemšťania sa prvý raz za miliardy rokov, čo sa vyvíjal život na ich planéte, mali stretnúť s inými… tiež ľuďmi. Nie div, že astronauti boli hlboko rozrušení, akokoľvek sa ovládali. Zdalo sa im nemožným utiahnuť sa na odpočinok a ostať každý osamote v napätom očakávaní. Ale Mut Ang, ktorý vypočítal čas, kedy sa majú hviezdne lode stretnúť, prikázal Svet Simovi, aby im dal utišujúce prostriedky.

— Musíme privítať našich spolubratov v najlepšom duševnom aj telesnom stave, — odpovedal rázne na protesty. — Ešte nás čaká obrovská práca: budeme ich musieť porozumieť a nájsť spôsob, ako im porozprávať o sebe. Prevziať ich poznatky a odovzdať im svoje! — stiahol obrvy Mut Ang. — Ešte nikdy som sa neobával tak svojich nedostatočných vedomostí, nikdy som sa necítil natoľko nekompetentný… — Obavy zmenili veliteľovu obvykle pokojnú tvár, stískal prsty, až mu obeleli.

Astronauti si vari len teraz uvedomili, aká zodpovednosť padá na každého z nich pri nastávajúcom nezvyklom stretnutí. Už sa nevzpierali, užili pilulky a rozišli sa.

Mut Ang si ponechal len Kariho, potom na chvíľku zaváhal, premeral pohľadom Tey Eronovu mocnú postavu a kývol aj jemu, aby šiel do riadiaceho centra. Veliteľ sa s unaveným vzdychom vystrel v kresle, sklonil hlavu a zakryl si rukami tvár.

Tey a Kari mlčali, nechceli veliteľa vyrušiť z myšlienok. Loď letela rýchlosťou v kozmických meradlách veľmi pomalou, takzvanou tangenciálnou rýchlosťou dvestotisíc kilometrov za hodinu, ktorá sa používala vtedy, keď vchádzali do Roschovej zóny nejakého nebeského telesa. Roboty, riadiace koráb, udržiavali presne vypočítaný spiatočný smer. Už sa mal pomaly zjaviť radarový lúč cudzieho korábu a Tey Eron bol každou chvíľou nekľudnejší.

Mut Ang sa vystrel s veselým a trochu smutným úsmevom, ktorý dobre poznal každý člen posádky.

„Príď, ďaleký druh môj, na náš prah…“

Tey sa zachmúrene díval do nepriehľadne čiernej prednej obrazovky. Veliteľova pesnička sa mu videla nevhodnou v takej vážnej chvíli. Ale Kari sa pripojil k ešte veselšiemu refrénu a huncútsky pokukoval na zachmúreného zástupcu.

— Skúste zamávať naším lúčom, Kari, — vytrhol sa zrazu zo zamyslenia Mut Ang. — Dva stupne na každú stranu a potom vertikálne.

Tey sa trochu zapýril: že neprišiel na takéto jednoduché opatrenie, ba v duchu robil ešte výčitky veliteľovi.

Uplynuli ďalšie dve hodiny. Kari si predstavoval, ako sa lúč ich radaru v kolosálnej vzdialenosti kĺže naľavo, napravo, hore, dolu, ako pri každom zamávaní preletí státisíce kilometrov tmavým pustým priestorom. Takéto mávanie signálovej „šatôčky“ prevyšovalo aj najbujnejšiu fantáziu starých pozemských rozprávok o obroch.

Tey Eron sa pohrúžil do akejsi meravosti. Myšlienky mu plynuli pomaly, nevyvolávali emócie. Tey sa rozpomenul, ako sa po odlete zo Zeme nemohol zbaviť pocitu divnej odcudzenosti.

Tento pocit bol akýsi príznačný pre človeka v prvobytnom živote, bol to pocit úplnej odtrhnutosti, keď prestávajú akékoľvek záväzky a starosti o budúcnosť. Podobné pocity sa prejavovali u ľudí pravdepodobne v časoch veľkých útrap, vojen a sociálnych otrasov. A pre Tey Erona minulosť a všetko, čo zanechal na Zemi, navždy a nenávratne zapadlo, neznáma budúcnosť je oddelená priepasťou storočí, za ktorou čaká všetko úplne nové. Preto nijaké plány, nijaké city a túžby v súvislosti s tým, čo majú pred sebou… Len priniesť to, čo získajú vo vesmíre, nové poznatky, vytrhnuté z jeho hlbín. A zrazu sa stalo čosi také, čo zaclonilo aj očakávanie novej Zeme aj starosti veliteľovho zástupcu.

Mut Ang sa pokúšal predstaviť si život korábu, letiaceho oproti nim. Veliteľ si predstavoval cudzí koráb a jeho obyvateľov tak ako zemský, aj ľudí ako pozemských, s pozemskými pocitmi. Presvedčil sa, že predstavovať si cudzincov celkom fantasticky, vymýšľať si najnepravdepodobnejšie formy života je omnoho ľahšie ako podriadiť svoju fantáziu prísnym medziam zákonov, o ktorých tak presvedčivo hovorila Afra Devi.

Mut Ang ešte ani nezodvihol sklonenú hlavu, ale podľa napätia, ktoré zavládlo zrazu medzi priateľmi, vycítil, že na obrazovke radaru sa zjavil signál. Ani ju nepostrehol, tú svetelnú bodku, tak rýchlo zmizla, iba sa mihla po čiernom lesklom kotúči. Signalizačný zvonček sotva zacengal. Astronauti vyskočili a naklonili sa ponad pulty, inštinktívne sa ťahali bližšie k obrazovke. Aj keď sa svetelná bodka zjavila len na okamih, znamenalo to veľmi mnoho. Cudzia loď sa obrátila a šla im oproti, nezmizla v hlbinách vesmíru. Koráb musia riadiť bytosti, ktoré majú nemenej skúseností z kozmických letov ako oni, pretože vedeli dostatočne presne a rýchlo vypočítať spiatočný smer a teraz nahmatali Tellur lúčom z nesmiernej vzdialenosti. Dve nepredstaviteľne maličké bodky, stratené v nedozernej tme, hľadajú jedna druhú… No zároveň sa to dotýkajú svetelnými vlnami dva obrovské svety, plné energie a vedomostí. Kari presunul lúč hlavného radaru z dielika „1488“ na „375“. A ešte, ešte… Svetelná bodka sa vrátila, zmizla, znova sa mihla v čiernom zrkadle, sprevádzaná zvukovým signálom, ktorý okamžite zanemel.