Ivam Jefremov: Hadie srdce

Svietiaca bodka na obrazovke zhasla, zapálila sa znova a znova zamihotala v zrýchľujúcich sa intervaloch, po dva až štyri zákmity za sebou. Toto pravidelné striedanie signálov mohlo byť len výplodom jedinej vesmírnej sily — výplodom ľudského myslenia.

Nebolo viacej pochybností. Oproti nim letela kozmická loď.

Tu, v nesmiernej diaľke, ktorú prvý raz dosiahol pozemský koráb, mohla to byť len výprava z iného sveta, z planéty inej, ďalekej hviezdy…

Lúč hlavného radaru Telluru bol teraz tiež prerušovaný. Kari Ram odvysielal niekoľko signálov podľa ustáleného svetelného kľúča. No bolo priam neuveriteľné, že tieto jednoduché stláčania gombíka vyvolávajú tam, v diaľke, na obrazovke neznámeho korábu pravidelné záblesky.

Mut Angov hlas v reproduktoroch korábu prezrádzal jeho vzrušenie:

— Všetci pozor! Oproti nám letí cudzia loď! Odchýlime sa od kurzu a začneme mimoriadne brzdenie. Zastaviť všetky práce! Mimoriadne brzdenie! Všetci na svoje miesta!

Každá sekunda bola vzácna. Ak druhý koráb letel približne takou rýchlosťou ako Tellur, tak rýchlosť, ktorou sa približovali k sebe, bola blízka svetelnej rýchlosti, dosahovala dvestodeväťdesiatpäťtisíc kilometrov za sekundu. Radar dával ľuďom k dispozícii niekoľko sekúnd. Kým Mut Ang hovoril do mikrofónu, Tey Eron pošepol čosi Karimu. Mládenec, bledý od napätia, ho pochopil z pol vety a začal manipulovať na radarovom pulte.

— Skvele! — zvolal veliteľ, keď videl, ako na kontrolnej obrazovke prebehla svetelná smerovka zatočená doľava, potom sa zase vrátila späť, až sa napokon skrútila do špirály.

Neuplynulo viacej ako desať sekúnd. Na obrazovke sa zamihotala svetelná smerovka, zahla doprava k čiernemu kruhu a potom sa špirálovite stočila. Všetkým v riadiacom centre sa vyrval z úst vzdych úľavy, takmer ston. Neznáme bytosti, čo im leteli oproti z tajomných hlbín kozmického priestoru, pochopili! Je najvyšší čas!..

Zacengali poplašné zvončeky. Teraz sa na hlavnej obrazovke neodrážal už lúč cudzieho radaru, ale pevné obrysy korábu. Tey Eron bleskovým pohybom vypojil robot, ktorý riadil koráb, a sám udal Telluru maličkú odchýlku doľava. Cenganie zmĺklo, čierne jazero obrazovky zmizlo. Ľudia ledva zachytili svetelnú čiaru, čo sa mihla na radare pravej paluby. Koráby sa vzdialili od seba fantastickou rýchlosťou a odleteli do nesmiernej diaľavy.

Kým sa znova stretnú, uplynie niekoľko dní. Neprepásli chvíľu, obidve lode pribrzdia, otočia sa a rýchlosťou, vypočítanou presnými prístrojmi, priblížia sa znovu k miestu stretnutia.

— Všetci pozor! Začíname mimoriadne brzdenie! Dajte signály sekciám! — povedal do mikrofónu Mut Ang.

Rad zelených svetiel, čo vzplanuli nad zahasenými indikátormi počítačov, bol znamením, že sekcie sú pripravené. Motory zmĺkli. Celá hviezdna loď strpia v očakávaní. Veliteľ prebehol očami po riadiacom centre a mlčky ukázal hlavou na kreslá, zapojac zároveň robot, ktorý mal riadiť brzdenie. Mut Angovi spolupracovníci videli, ako sa zachmúril nad programovou škálou a otočil hlavnú páčku na cifru „8“.

Prehltnúť pilulu na zníženie srdcovej činnosti, vrhnúť sa do kresla a stlačiť spúšť robota — to bolo dielo niekoľkých sekúnd.

Hviezdna loď citeľne narazila na prázdny priestor — takto sa voľakedy v dávnoveku zarážali jazdecké kone, a jazdci leteli potom strmhlav, vydaní na milosť a nemilosť osudu. Aj gigantický koráb akoby sa bol teraz spätil. Jeho „jazdci“ leteli do hĺbky hydraulických kresiel a do ľahkého bezvedomia.

Celá posádka sa zhromaždila v knižnici Telluru. Len jeden mal službu pri prístrojoch, ktoré chránili spoje veľmi komplikovaných elektronických aparatúr. Tellur sa po brzdení obrátil, no aj tak sa vzdialil od miesta stretnutia na viac než desať miliárd kilometrov. Loď sa pohybovala pomaly, jednou dvadsatinou absolútnej rýchlosti, zatiaľ čo všetky počítacie stroje nepretržite kontrolovali a korigovali kurz. Znova bolo treba nájsť v nedozernom vesmíre neviditeľný bod a na ňom už celkom nepatrné zrnko prachu — cudziu kozmickú loď. Osem dní a nocí malo trvať skoro neznesiteľné očakávanie. Ak budú všetky výpočty správne a koráb sa neodchýli o viac, než je prípustné, ak sa práve tak nepomýlia ani tí druhí neznámi a ak aj oni majú také dokonalé prístroje a poslušnú loď, potom sa priblížia k sebe natoľko, aby sa mohli navzájom nájsť v nepriehľadnej tme neviditeľnými radarovými lúčmi.

A vtedy sa človek prvý raz v dejinách dostane do styku s bratmi v myšlienkach, sile a snahách. S tými, ktorých existenciu už dávno predpokladal, dokázal a potvrdil nekonečne prezieravý ľudský mozog. Fantastické časové a priestorové priepasti, ktoré delili obývané svety, boli však dosiaľ neprekonané. Ale teraz pozemšťania podajú ruku iným mysliacim bytostiam vesmíru a ich prostredníctvom aj ďalším… Reťaz myšlienok a práce sa preklenie cez priestor ako definitívne víťazstvo nad živelnými silami prírody. Miliardy rokov sa museli v tmavých, teplých kútikoch morských zálivov túliť drobné živé rôsolovité guľôčky a ďalšie milióny rokov sa z nich formovali zložitejšie bytosti, ktoré napokon vyšli na suchú zem. A v úplnej závislosti od okolitých síl, v chmúrnom zápase o život a udržanie rodu uplynuli ďalšie milióny stáročí, kým sa vyvinul veľký mozog, najlepší nástroj na hľadanie potravy, pre zápas o existenciu.

Život sa vyvíjal stále rýchlejším tempom, existenčný boj sa stále vyostroval a zrýchľoval sa prirodzený výber. Obete, obete a obete — bylinožravce, ktoré požierali dravce, dravce hynúce od hladu, zoslabnuté, choré a staré zvieratá, živočíchy, zabité v boji o samičku, o ochranu potomstva, alebo zahubené živelnými katastrofami…

Takáto slepá bola cesta evolúcie, kým v ťažkých životných podmienkach dlhej ľadovej doby vzdialený predok opice nenahradil pudové vyhľadávanie potravy rozumovou prácou. A potom sa vyvinul z neho človek, ktorý spoznal nesmiernu silu kolektívnej práce a racionálnej skúsenosti.

Ale aj odvtedy uplynulo ešte mnoho tisícročí, vyplnených vojnami a utrpením, hladom a útlakom, nevedomosťou a nádejami v lepšiu budúcnosť.

Potomkovia nesklamali svojich predkov: lepšia budúcnosť nadišla, ľudstvo, spojené v beztriednej spoločnosti, oslobodené od strachu a útlaku, dosiahlo nedozerné výšky poznania a umenia. A zvládlo aj najťažšiu vec — podmanilo si vesmír. Napokon sa celý ten ťažký rebríček v dejinách života a človeka, všetka sila zhromaždených vedomostí a nesmierneho úsilia a práce zavŕšila vynájdením diaľkovej kozmickej lode Tellur, ktorá prenikla hlboko do Galaxie. Vrchol rozvoja hmoty na Zemi a v slnečnej sústave sa v podobe Telluru skrížil teraz s vrcholným bodom cesty, pravdepodobne nemenej ťažkej, ktorá sa začala tiež pred miliardami rokov v iných končinách vesmíru.

Tieto myšlienky trápili svojím spôsobom každého člena posádky. Vedomie obrovskej zodpovednosti chvíle vyvolalo vážny výraz aj na tvári mladej Tajny. Veď kto sú oni? Nepatrná hŕstka predstaviteľov mnohých miliárd pozemského obyvateľstva. Sú oni najvhodnejšími reprezentantmi všetkých hrdinstiev, práce, fyzickej dokonalosti, rozumu a vytrvalosti ľudstva?

Ako sa pripraviť na nastávajúce stretnutie? Pamätať na celý ťažký a veľký boj ľudstva o slobodu tela a ducha!

Ale najzávažnejšia, najvzrušujúcejšia a najtajomnejšia bola otázka: akí sú tí, čo nám teraz letia oproti? Sú strašní alebo krásni podľa našich pozemských predstáv?