Ivam Jefremov - Hadie srdce

Zľava, z vysokého mostíka nad bazénom, mu kývala biologička Afra Devi. Špeciálnym krémom si starostlivo natierala pred cvičením ruky a nohy. K Afre sa odzadu po pružnej umelej látke opatrne priblížil Tey Eron a vystrel svalnatú, silnú ruku. Afra sa rozhúpala na pohyblivej doske a oprela sa o túto spoľahlivú oporu. Na okamih obidvaja znehybneli — opálení, s pleťou podobnou ligotavému kovu, akú dáva človeku len zdravý život na vzduchu a slnci. Mladá žena sa nepostihnuteľným pohybom ešte väčšmi prehla, otočila sa okolo ramena veliteľovho zástupcu a obidvaja začali krúžiť v povetrí, prepletajúc sa v najzložitejších akrobatických figúrach.

— Všetko zabudol! — smiala sa Tajna Dan a zakrývala mechanikovi oči končekmi horúcich prstov.

— Nie je to krásne? — odvetil mechanik otázkou, a ako pritiahol k sebe dievča v prvom tanečnom pohybe, vstúpili do fonického pásma.

Kari a Tajna boli najlepšími tanečníkmi na korábe. Iba oni sa vedeli úplne oddávať melódii a rytmu, vypnúť pritom všetky ostatné myšlienky a city. A Kari sa preniesol do sveta tanca, necítil nič okrem pôžitku z harmonických ľahkých pohybov. Ruka dievčaťa, čo mu spočívala na pleci, bola silná a nežná. Zelené oči jej stemneli.

— Vy a vaše meno ste jedno, — šepkal Kari. — Zapamätal som si, že Tajna znamená v starobylom jazyku čosi neznáme, neodhalené.

— Som rada, — odvetila dievčina bez úsmevu. — Vždy som si myslela, že tajomstvá ostali len vo vesmíre a na našej Zemi ich už nieto. Ľudia ich nemajú — všetci sme prostí, úprimní a čistí.

— A vy to ľutujete?

— Niekedy. Chcela by som sa stretnúť s človekom dávnej minulosti. S človekom, ktorý musí skrývať svoje sny a city pred okolitou zlobou, zoceľovať ich a vypestovať ich na neotrasiteľné, neuveriteľne silné.

— Och, chápem. Ale ja som nemyslel na ľudí, ľutoval som len to, že nieto už nerozlúštených tajomstiev… Ako v starých románoch: všade tajomné zrúcaniny, neznáme hlbiny, nedobyté výšiny, a ešte predtým — zakliate a začarované háje, plné záhadných síl, studní, tajomných chodníčkov a domov.

— Predstavte si, Kari, ako dobre by bolo aj tu, na lodi, nájsť tajné kútiky a zakázané cestičky.

— A tie by viedli do neznámych komnát, kde sa skrýva…

— Čo sa tam skrýva?

— Neviem, — priznal sa mechanik po chvíľke a zastal. Ale Tajna sa už vžila do hry, pokrčila trochu čelo a ťahala ho za rukáv. Kari nasledoval dievča z telocvične na matne osvetlenú vedľajšiu chodbu. Ukazovatele vibrácie jednotvárne a bledo blikotali, akoby steny korábu zápasili so spánkom. Dievča rýchlo a nehlučne prešlo pár krokov, potom zastalo. Na tvári sa jej mihol akýsi smutný tieň, ale tak rýchlo, že by Kari nemohol odprisahať, či to skutočne zbadal u nej príznak duševnej slabosti. A prenikol ho bolestný neznámy cit. Mechanik znovu chytil Tajnu za ruku.

— Poďme do knižnice, máme do smeny ešte dve hodiny času.

Poslušne ho nasledovala do centra korábu.

Knižnica alebo spoločenská sála bola priamo za riadiacim centrom ako vo všetkých hviezdnych lodiach. Kari a Tajna otvorili hermetické dvere na tretej priečnej chodbe a dostali sa k elipsovitému hlavnému priechodu s dvoma stĺpmi. Len čo Kari stúpil na bronzovú platničku a ťažké krídla dvier sa nehlučne roztvorili, začuli mladí ľudia mohutný vibrujúci zvuk. Tajna radostne stisla Karimu prsty.

— Mut Ang!

Obidvaja sa šuchli do knižnice. Pod matnou povalou sa rozptyľovalo neurčité, akoby zahmlené svetlo. Vo výklenkoch, medzi hŕbami filmoték, sedeli zaborení v hlbokých kreslách dvaja ľudia. Tajna zazrela lekára Svet Sima a hranatú postavu Jas Tina, inžiniera pulzačných strojov, ktorý so zažmúrenými očami o niečom rojčil. Vľavo pod hladkými mušľami akustických zariadení skláňal sa nad striebristou skrinkou elektromagnetického husľo-klavíra sám veliteľ Telluru.

Elektromagnetický husľo-klavír už dávno vystriedal temperovaný klavír, ktorý mal tvrdý tón, no zachoval si jeho bohatú škálu a pridal k nej ešte aj bohatstvo husľových odtienkov. Zosilňovače dodávali tomuto nástroju v príslušnej chvíli otriasajúcu silu.

Mut Ang nezbadal, že niekto vošiel. Sedel trochu naklonený dopredu, tvár vyvrátená k rombickým panelom povaly. Aj keď sa zvuk nevyludzoval pomocou kladivka a struny, ale pomocou najjemnejších elektrónových impulzov, takmer takých, ako sú mozgové, hudobník hral prstami ako na starodávnom klavíri.

Harmonicky zladené témy, v ktorých sa zlieval vesmír so Zemou, začali sa rozplývať a vzďaľovať. Teraz narastali kontrastné tóny pokojného smútku i ukrutného ďalekého hrmenia, mohutneli, prerážané zunivými zvukmi, ktoré zneli ako zúfalý výkrik. Potom sa začal rozvíjať plavný a melodický motív, no zrazu sa pretrhol. Bolo to ako strašná zrážka, pri ktorej sa všetko rozsypalo v lavíne disonancií, rozletelo sa do tmavého jazera nesúrodých žalôb nad nenávratnou stratou.

A potom sa Mut Angovi znenazdajky zrodili pod prstami jasné a čisté zvuky priezračnej radosti. Splývali s tichučkou a clivou sprievodnou hudbou.

Do knižnice nehlučne vstúpila Afra Devi v bielom plášti. Svet Sim, lekár korábu, začal dávať veliteľovi akési znamenia. Mut Ang sa zodvihol a tíšina zahnala moc zvukov, ako zaháňa prudká tropická noc večerné zore.

Lekár a veliteľ vyšli, sprevádzaní znepokojenými pohľadmi poslucháčov. Druhému astronavigátorovi Čenovi, ktorý mal službu, prihodila sa zriedkavá nepríjemnosť, dostal hnisavý zápal slepého čreva. Pravdepodobne nedodržal celkom presne program lekárskej prípravy na vesmírny let. A teraz teda Svet Sim požiadal veliteľa o dovolenie, aby mohol ihneď operovať.

Mut Ang zapochyboval. Moderná medicína, ovládajúca metódy impulznej nervovej regulácie ľudského organizmu ako v elektrónových prístrojoch, vedela odstrániť mnohé onemocnenia bez operácie.

Ale lekár trval na svojom. Dokázal, že pacientovi ostane v tele zahojené ložisko a že toto pri obrovskom fyziologickom zaťažení, ktorému sú vystavení astronauti, môže znova vzbĺknuť.

Čen Gir si ľahol na široké lôžko, omotaný prenosnými impulznými drôtmi. Tridsaťšesť prístrojov sledovalo stav organizmu. V zatemnenej miestnosti pravidelne zamihal a slabo zabzučal hypnotický prístroj. Svet Sim prebehol očami po aparátoch a kývol Afre Devi, ktorá lekárovi asistovala. Každý člen posádky ovládal niekoľko povolaní.

Afra mu podala priezračnú kocku. V modravej tekutine ležal členitý kovový aparát, ktorý pripomínal veľkú stonožku. Afra vytiahla z tekutiny aparát a z druhej nádoby vybrala kónické puzdro, na ktoré boli pripojené tenučké drôty a hadice. Tíško cvakla spúšť a kovová stonožka sa začala pohybovať, vydávajúc takmer nečujné bzučanie.

Svet Sim kývol a aparát zmizol v otvorených ústach astronavigátora, ktorý stále pravidelne dýchal. Zažiarila polopriezračná obrazovka, naklonená šikmo nad pacientovým bruchom. Mut Ang pristúpil bližšie. V zelenkavom svite bolo celkom zreteľne vidieť, ako po sivých kontúrach vnútorností pomaly postupuje členitý prístroj. Mihla sa slabá iskra, keď prístroj dal impulz sfinkteru žalúdka, potom prenikol do dvanástorníka a plazil sa po komplikovaných záhyboch tenkého čreva. Ešte kúsok — a tupý koniec stonožky sa zaboril do základu červíkovitého prívesku.

Tu, v hnisavej oblasti, boli bolesti prudšie a od tlaku prístroja sa automatické pohyby čriev tak zosilnili, že bolo treba použiť utišujúce lieky. Ešte niekoľko minút, a analytický stroj zistil príčinu onemocnenia — náhodné znečistenie slepého čreva, stanovil povahu hnisania a odporúčal najvhodnejšiu zmes antibiotík a dezinfekčných prípravkov. Členitý aparát vypustil dlhé pružné fúziky, ktoré sa hlboko pohrúžili do apendixu. Odsali hnis, odstránili zrnká piesku, čo sa náhodne dostali do slepého čreva. Potom nasledovalo dôkladné prepláknutie biologickými roztokmi, ktoré rýchlo zahojili zahlienený povrch slepého čreva.