Ivam Jefremov: Hadie srdce

Zástupca veliteľa pokrčil plecami.

— Som zvedavý, akú cestu vyznačili prístroje. Môžem vás vystriedať.

A astrofyzik bez ďalších slov stisol gombík naprostred pultu. Prehnutý lesklý vrchnák sa nehlučne odsunul a znútra prístroja sa vymrštila stuha špirálovite stočeného striebristého kovu. Cez ňu prechádzala tenká čierna os, ktorá ukazovala smer korábu. Na špirále ako drahokamy horeli drobné svetielka — hviezdy rozličných spektrálnych tried, okolo ktorých viedla cesta Telluru. Rúčky nespočetných ciferníkov začali tanec, ktorý vyzeral skoro ako pohyb živých bytostí. To počítacie stroje vyvažovali priamku nasledujúcej pulzácie tak, aby viedla čo možno najďalej od hviezd, tmavých oblakov a hmlovín svetelného plynu, ktoré mohli skrývať ešte neznáme nebeské telesá.

Tey Eron sa tak zahrúžil do práce, že ani nezbadal, ako ubehlo niekoľko mlčanlivých hodín. Obrovská loď letela ďalej do čiernej prázdnoty. Astrofyzikovi priatelia ticho sedeli na polkruhovitej pohovke, poblíž masívnych trojitých dverí, čo izolovali riadiace centrum od ostatných miestností korábu.

Veselý cvengot malých zvončekov oznamoval, že výpočty sa skončili. Veliteľ vesmírnej lode pomaly pristúpil k pultom.

— Výborne! Druhá pulzácia môže byť takmer tri razy taká dlhá ako prvá.

— Nie, tu je tridsaťpercentná nepresnosť. — Tey ukázal na konček čiernej osi, ktorá skoro nebadateľné vibrovala do taktu so záchvevmi ručičiek, čo boli na ňu napojené.

— Áno, celkom presne je to päťdesiatsedem parsekov. Päť odpočítame pre prípad možných chýb, čiže ostane päťdesiatdva. Pripravte pulzáciu.

Znova prekontrolovali všetky nesčíselné mechanizmy a spoje korábu. Mut Ang sa spojil s kajutami, kde bolo ďalších päť členov posádky Telluru, pohrúžených do spánku.

Automaty na fyziologické pozorovania zaznamenali, že organizmy spiacich sú v normálnom stave. Tu veliteľ zapojil ochranné pole okolo obytných miestností korábu. Po matných paneloch ľavej steny prebehli červené pásy — prúdy plynu v rúrkach, čo boli skryté za nimi.

— Už? — spýtal sa veliteľa trochu zachmúrene Tey Eron.

Veliteľ prikývol. Traja mužovia, ktorí mali službu, usadili sa do hlbokých kresiel a upevnili sa v nich vzduchovými poduškami. Keď už zapli posledný háčik, každý vybral z debničky pod ľavým lakťom vstrekovací prístroj, už pripravený na použitie.

— Teda, na ďalších stopäťdesiat rokov pozemského života! — povedal Kari Ram a priložil si prístroj k obnaženej ruke.

Mut Ang pozorne pozrel na neho. Šuhajove oči svietili trošku ironicky, ako to býva u zdravých a celkom vyrovnaných ľudí. Veliteľ počkal, kým sa jeho druhovia usalašili v kreslách a zavreli oči, pohrúžiac sa do bezvedomia. Tu zapojil páčky na malej skrinke, čo mal pri kolene. Nehlučne a neodvratne, ako sám osud, spustili sa z povaly masívne ochranné zvony. Chvíľočku predtým zapojil Mut Ang mechanické roboty, ktoré riadili pulzáciu a ochranné pole. Pod zvonom v slabom svetle modravej nočnej lampy prečítal veliteľ údaje kontrolných prístrojov a iba potom sa uspal aj on.

Hviezdna loď mala za sebou štvrtú pulzáciu. Tajomné nebeské teleso — cieľ letu — vyrástlo na obrazovkách pravej, „severnej“ strany na veľkosť Slnka videného z Merkúru.

Teraz detailne skúmali obrovskú hviezdu zo vzácnej triedy „tmavých“, uhlíkových hviezd. Tellur letel nadsvetelnou rýchlosťou vo vzdialenosti necelých štyroch parsekov od gigantickej matnej hviezdy KNT8 008, sotva viditeľnej zo Zeme aj najsilnejšími ďalekohľadmi. Podobné hviezdy — ich priemer sa rovná stopäťdesiatim až stosedemdesiatim diametrom nášho Slnka, vyznačovali sa hojnosťou uhlíka v atmosfére. Pri teplote dva-tritisíc stupňov sa atómy uhlíka spájali do zvláštnych reťazovitých molekúl, každá z troch atómov. Atmosféra hviezdy s takýmito molekulami zachytávala vyžarovanie fialovej časti spektra a svetlo gigantu bolo oproti jeho rozmerom pomerne slabé.

Ale stred uhlíkových gigantov, rozžeravený až na sto miliónov stupňov, bol mohutným generátorom neutrónov a premieňal ľahké prvky na ťažké, prevyšujúce dokonca aj urán, až po kalifornium a rossium, ako pomenovali už pred štyristo rokmi najťažší prvok s atómovou váhou 401. Vedci predpokladali, že zdrojom ťažkých prvkov sú uhlíkové hviezdy, ktoré po periodických výbuchoch rozptyľujú tieto prvky do priestoru. Tak títo tmaví uhlíkoví obri obohacujú chemické zloženie našej Galaxie.

Pulzačná vesmírna loď konečne umožnila ľudstvu preskúmať uhlíkovú hviezdu zblízka, pochopiť podstatu procesov premeny hmoty, ktoré sa na nej odohrávajú. Na ich vysvetlenie fyzici na Zemi nenašli ešte kľúč.

Posádka sa už prebudila a každý sa zaoberal výskumami, kvôli ktorým umrel pre Zem na sedemsto rokov. Zdalo sa, že koráb sa pohybuje teraz veľmi pomaly, ale rýchlejší let nebol ani potrebný.

Tellur sa odchyľoval trošku na juh od uhlíkovej hviezdy, aby obrazovku radaru udržali mimo žiarenia. A jeho čierne zrkadlo ostávalo týždne, mesiace, ba aj roky rovnako tmavé. Tellur alebo, ako bol zaregistrovaný v zoznamoch kozmického letectva Zeme, „IF-1 (Zet-685)“, prvá loď obráteného poľa alebo šesťsto osemdesiaty piaty v zozname kozmických korábov, nebol taký veľký ako druhé svetelné diaľkové stroje. Tieto prestali konštruovať len nedávno, keď vynašli pulzačné koráby.

Obrovské nadsvetelné diaľkové lode mávali až dvestočlennú posádku, a pretože sa na nich vystriedalo mnoho pokolení, mohli preniknúť dosť hlboko do medzihviezdneho priestoru.

Pri každom návrate diaľkovej vesmírnej lode sa zjavilo na Zemi niekoľko desiatok prišelcov z inej doby — predstaviteľov ďalekej minulosti. A hoci títo ľudia boli na veľmi vysokom stupni vývinu, predsa predstavovali už vlastne prežitky minulosti. Nové časy im boli cudzie a často ich prepadávala hlboká melanchólia a akási odcudzenosť.

Teraz vynesú pulzačné lode ľudí ešte ďalej. Podľa miery astronautov uplynie krátky čas, ale v ľudskej spoločnosti sa zjavia tisícroční Metuzalemovia. Tí, ktorým pripadne vypraviť sa do iných galaxií, vrátia sa na rodnú planétu po miliónoch rokov. Taká bola druhá stránka ďalekých kozmických výprav, zákerná prekážka, čo príroda postavila do cesty svojim neúnavným synom.

Na nových kozmických lodiach boli len osemčlenné posádky. Títo cestovatelia do nesmiernych diaľav vesmíru a zároveň aj do budúcnosti, na rozdiel od predošlých, nesmeli mať deti v čase, keď sa vydajú na túto púť.

A hoci Tellur bol menší ako jeho predchodcovia, predsa to bol obrovský koráb, kde malá posádka mala dosť a dosť miesta.

Prebudenie po dlhom spánku vyvolalo ako vždy prílev životnej energie. Posádka lode — zväčša mladí ľudia — trávila voľný čas v telocvični.

Vymýšľali najťažšie cviky, fantastické tance alebo si obliekli odrazové pásy. dali si na ruky a na nohy odrazové obruče a stvárali krkolomné kúsky v bezgravitačnom kúte telocvične. Astronauti radi plávali vo veľkom bazéne s ionizovanou svetielkujúcou vodou, ktorá si uchovala utešenú modrotu kolísky národov Zeme, azúrovú modrotu Stredozemného mora.

Kari Ram zhodil pracovné šaty a poberal sa k bazénu, ale zastavil ho veselý hlas:

— Kari, pomôžte mi! Bez vás sa mi tento obrat nedarí.

Vysoká chemička Tajna Dan, v krátkej tunike zo zelenej trblietavej látky toho istého odtieňa ako jej oči, bola najveselšou a najmladšou účastníčkou expedície. Svojou prudkosťou neraz vyviedla pokojného Kariho z rovnováhy. Ale Kari práve tak rád tancoval ako Tajna, ktorá bola rodenou tanečnicou. S úsmevom pristúpil k nej.