Ivam Jefremov - Hadie srdce

Slova sa ujala Afra Devi, biologička.

Mladá žena ešte opeknela od vzrušenia a často sa obracala k obrazu nad dverami. Veľká panoráma Mesačných hôr rovníkovej Afriky, prevedená v perspektívnych farbách, s prekvapujúcimi kontrastmi medzi pochmúrnymi horskými svahmi a svietiacim skalnatým hrebeňom, ani čo by odrážala jej myšlienky.

Afra hovorila, že ľudstvo sa dávno vzdalo kedysi rozšírených teórií, akoby mysliace bytosti mohli mať najnepredstaviteľnejší výzor a najrozličnejšiu konštrukciu. Aj vážni vedci, zaťažení náboženskými prežitkami, nepremyslene pripúšťali, že mysliaci mozog sa môže vyvinúť v akomkoľvek tele, tak, ako predtým verili v bohov, zjavujúcich sa v akejkoľvek podobe. V skutočnosti tvárnosť človeka, jedinej mysliacej bytosti na Zemi, nebola náhodná a najväčšmi zodpovedala mnohostrannej uspôsobenosti takéhoto živočícha, umožňovala mu zniesť veľké zaťaženie mozgu i mimoriadnu aktivitu nervového systému.

Naše pojmy o ľudskej kráse a kráse vôbec zrodili sa z tisícročnej skúsenosti — podvedomého ponímania konštrukčnej účelnosti a dokonalého uspôsobenia na tú alebo onú činnosť. Preto sú také krásne a mocné stroje, morské vlny, stromy i kone, aj keď sa to všetko ostro odlišuje od ľudského zovňajšku. A sám človek sa už v zvieracom stave, vďaka vývinu mozgu, vyslobodzoval z úzkej obmedzenosti, ktorá mu umožňovala len jeden spôsob života, ako je to typické u väčšiny zvierat.

Nohy človeka sa nehodia na nepretržitý beh po tvrdej a tobôž nie po bahnistej pôde, ale zato mu umožnia dlho a rýchlo chodiť, liezť po stromoch a škriabať sa po skalách. A ruka človeka je naj univerzálnejším orgánom, môže vykonávať milióny operácií. Ona urobila vlastne z prvobytného zvieraťa človeka.

Človek sa už v raných štádiách vývinu rozvíjal ako univerzálny organizmus, prispôsobený k rozmanitým podmienkam. Čím spoločenskejšie žil, tým väčšmi sa rozvíjala mnohostrannosť ľudského organizmu a stávala sa ešte rozmanitejšou. A krása človeka v porovnaní s inými, najúčelnejšie stavanými živočíchmi spočíva, okrem dokonalosti, ešte aj v univerzálnosti poslania, vo vytríbenej a vybrúsenej mozgovej činnosti, v duchovnej úrovni.

— Keď mysliaca bytosť z iného sveta dosiahla vesmír, je práve tak vysoko dokonalá a univerzálna, čiže krásna. Nemôžu jestvovať nijaké mysliace obludy, nijakí ľudia podobní hríbom alebo stonožkám! Neviem, ako to vyzerá v skutočnosti, či sa stretneme s obdobnou formou alebo krásou v nejakom inom smere, no inak to nemôže byť! — skončila Afra Devi svoju reč.

— Páči sa mi tá teória, — prisvedčil biologičke Tey Eron, — lenže…

— Chápem vás, — prerušila ho Afra. — Aj najnepatrnejšie odchýlky od obvyklého výzoru tvoria deformáciu, a tu je pravdepodobnosť odchýlok príliš veľká. Veď nepatrné odchýlky vo forme — povedzme, že by na ľudskej tvári po dajakom úraze chýbal nos, viečka alebo pery, — vnímame ako deformáciu a najstrašnejšie nám je práve to, že sú to deformácie na ľudskom zovňajšku. Hlava koňa alebo psa sa veľmi líši od ľudskej, pritom však nie je ohyzdná, naopak, je krásna. To preto, že má v sebe krásu účelnosti, kým na poranenej ľudskej tvári je harmónia porušená.

— Vy teda myslíte, že aj keď budú vyzerať celkom ináč ako my, nebudú sa nám zdať mrzkými? A čo ak sú takí istí ako my, ale majú na čele rohy a choboty? — nepoddával sa Tey.

— Mysliaca bytosť nepotrebuje rohy a nikdy ich nebude mať. Nos môže byť pretiahnutý do tvaru chobotu, hoci človek nepotrebuje ani chobot, pretože má ruky, bez ktorých nemôže jestvovať. Bol by to ojedinelý prípad, nie je nikde napísané, že by mysliace bytosti museli vyzerať inak ako my. Ale všetko, čo sa vyvinulo historicky prirodzenou voľbou, stáva sa zákonitosťou, akýmsi priemerom medzi množstvom odchýlok. Tu vystupuje do popredia v celej svojej kráse všestranná účelnosť. A ja veru v hviezdnej lodi, čo nám letí oproti, nečakám strašidlá s rohami a s chvostmi, tie tam nemôžu byť! Len nižšie formy života sú rozmanité; čím sú vyššie, tým väčšmi sa podobajú našim pozemským formám.

Paleontológia nám ukazuje, do akého prísneho rámca zahnal vývin najvyššie organizmy: len si spomeňte na stovky prípadov, kde nachádzame vonkajšiu podobnosť u vyšších stavovcov z celkom rozličných tried — u sumcovitých a placetárnych.

— Vyhrali ste! — súhlasil Tey Eron s Afrou a pyšný na svoju priateľku, poobzeral sa po prítomných.

A tu sa znenazdajky ohlásil Kari Ram, zapýrený od mladíckych rozpakov. Hovoril, že cudzie bytosti, aj keby mali úplne ľudský a pekný vonkajší obal — telo, môžu byť nekonečne vzdialené nášmu rozumu v predstavách o svete a živote. A keďže by boli natoľko rozdielne, ľahko sa môžu premeniť na hrozných a krutých nepriateľov.

Tu sa Mut Ang postavil na obranu biologičky.

— Nedávno som práve o tom rozmýšľal, — povedal veliteľ, — a pochopil som, že na najvyššom stupni vývinu nie je možné, aby sa mysliace bytosti neporozumeli. Myslenie človeka a jeho úsudok odrážajú zákony logického vývinu okolitého sveta a celého vesmíru. V tomto zmysle je človek mikrokozmom. Myslenie sa riadi zákonmi usporiadania sveta, ktoré sú všade rovnaké. Myšlienky, kdekoľvek by sa objavili, musia sa zakladať na matematickej a dialektickej logike. Nemôžu jestvovať nijaké iné, celkom odlišné myšlienky, práve tak ako nemôže jestvovať človek mimo spoločnosti a prírody.

Veliteľove slová prijali všetci s nadšenými výkrikmi.

— Nie je to príliš silné? — povedal Mut Ang pochybovačne.

— Nie, — namietla smelo Afra Devi, — vždy sa nadchýnaš myšlienkovým súladom viacerých ľudí! V tom je záruka správnosti týchto myšlienok a pocit priateľskej opory… najmä keď to posudzujeme z rozličných vedeckých aspektov.

— Máte na mysli biológiu a sociálne disciplíny? — spýtal sa Jas Tin, ktorý dosiaľ mlčal, učupený ako obyčajne v pohodlnom kúte pohovky.

— Áno! Najkrajšie na celej sociálnej histórii pozemského ľudstva bolo ustavične vzrastajúce vzájomné porozumenie, ktoré šlo ruka v ruke s rozvojom kultúry a rozširovaním vedomostí. Čím vyššia bola kultúra, tým ľahšie sa mohli navzájom pochopiť rozličné národy a rasy beztriednej spoločnosti, tým jasnejšie svietili všetkým spoločenské ciele i potreba zjednotiť najprv niekoľko krajín a potom aj celú planétu, celé ľudstvo. Pri dnešnej úrovni rozvoja, ktorú dosiahla Zem a nesporne aj tí, čo letia oproti nám… — Afra zamĺkla.

— Máte pravdu, — súhlasil Mut Ang, — dve rozličné planéty, ktoré dosiahli vesmír, dorozumejú sa ľahšie ako dva divé národy jednej planéty.

— Ale čo s nevyhnutnosťou vojny vo vesmíre, o ktorej boli presvedčení naši predkovia aj na pomerne vysokom stupni kultúrneho rozvoja? — spýtal sa Kari Ram.

— Kde je tá vaša slávna kniha, čo ste nám sľubovali, — rozpomenul sa Tey Eron, — o dvoch kozmických koráboch, ktoré sa pri prvom stretnutí chceli navzájom zničiť?

Veliteľ sa znovu odobral do svojej izby. Tentoraz mu nič neprekážalo. Mut Ang sa vrátil s malou osemlúčovou hviezdičkou mikrofilmu a založil ju do čítacieho stroja. Fantázia starého amerického autora zaujala všetkých astronautov.

Príbeh, ktorý sa menoval „Prvý kontakt“, dramatickými tónmi opisoval stretnutie zemskej hviezdnej lode s cudzou výpravou v hmlovinách Raka, vo vzdialenosti viac než tisíc parsekov od Slnka. Veliteľ pozemskej lode dal rozkaz, aby pripravili všetky hviezdne mapy, pozorovací materiál a vypočítali kurz na okamžité zničenie cudzieho korábu. Zároveň namierili naň aj všetky delá na rozstrieľanie meteoritov. Potom začali pozemšťania riešiť najzávažnejší problém: či majú právo pokúsiť sa o rokovania s cudzou hviezdnou loďou, alebo či majú na ňu okamžite zaútočiť a zničiť ju? Ľudia zo Zeme sa obávali, že cudzinci by mohli uhádnuť dráhu pozemského korábu a zaútočiť na Zem.