Ivam Jefremov - Hadie srdce

Alexej sedel v neveľkej miestnosti pri riadiacom pulte, presnej kópii toho, za ktorým prežíval Igor pred hodinou také vzrušujúce chvíle. Vedľa bolo ešte jedno kreslo a ešte jeden pult.

— Takto ja lietam, — povedal Ľoška a ukázal na svoju ríšu. — Ani sa neodpútam od Zeme.

Pozrel na Igora a zasmial sa.

— Ale zato pracujem, — dodal. — Vediem naraz sto lietadiel. Mám teraz stokrát viac príležitostí zasiahnuť do činnosti strojov ako ty. Dnes som si vypýtal ešte desať liniek — ledva som ich prehovoril. Dali mi rezervný pult — ak by sa naraz vyskytli dva prípady. Podľa teórie pravdepodobnosti…

— Ach, tá teória! — hodil Igor rukou. — Dnes som sa s ňou zoznámil v praxi.

— Aj tvoje lietadlo bolo medzi tými desiatimi. Viem si predstaviť, aký si bol sklamaný, keď vysvitlo, že stroj nepotrebuje tvoju pomoc! Také isté pocity prežíval asi posledný fiakrista alebo posledný šofér. Dospieval si svoju pesničku, Igorko!

— Keď ja tak rád lietam.

— Ktože dnes nelieta! Ale v čom sa líšia pocity pilota od pocitov cestujúcich? Ak chceš zažiť ozajstné pocity, daj sa ku mne. Pravda, lietať už nebudeš. Pri mojom povolaní je to celkom zbytočný prepych. Ale zato zaujímavá robota. Uváž si, že od budúceho roka aj tak odvolajú z lietadiel všetkých pilotov. Ešte aj skúšky sa budú robiť automaticky, pomocou programového zariadenia.

Ľoškova ryšavá tvár sa smiala, pehy tancovali, nos žiaril. Ľoška nepokladal za potrebné dať si odstrániť pehy alebo zmeniť tvar uší, odstávajúcich ako dlane priložené k hlave — to nie. Ľoška bol tej mienky, že človek celkom spokojne môže žiť aj taký, ako ho stvorila príroda.

— Veď máš aj iné povolania, bratku! Môžeš si vybrať. Napokon, môžeš byť lietajúcim biológom. Pre tvoju rezerváciu je aj tak určený dozor zo vzduchu. Ubezpečujem ťa, nie je to také tragické, ako sa ti zdá.

…Skutočne! Čo sa zmenilo na svete? Pocity, ktoré máš, keď riadiš stroj? Keď Igor bude pracovať na zemi, týchto pocitov mu azda aj pribudne. Let? Svet nevidel ešte nič nádhernejšie ako let na vibropláne bez riadiaceho pultu.

Romantika? Áno, romantika musí byť. Lenže ona je v hociktorej práci. A v tom, čo robí Ľoška, je tiež veľmi mnoho romantiky, i keď sa k tomu neprizná.

Igor vyšiel na ulicu a zavolal si vibroplán. Pribehol starý, naivný, romantický vibroplán s gombíkmi na miniatúrnom pulte. Igorovi sa zažiadalo poískať mu za ušami, ako to robieval so somárikom Vaskom, keď bol malý chlapec. Somárik Vaska a barina, kde sa hemžili pulce, mali veľký podiel na tom, že Igora tak zaujala biológia.

Igor si sadol do kresla a položil prsty na klávesy.

— Leť! — rozkázal.

Kreslo sa nepohlo.

Tu Igor ľahko stisol mäkký a rozkývaný gombík, za chrbtom sa mu roztvorili krídla, a vibroplán vzlietol.

Neskorá tuvánska jar ustupovala letu. Lôžko stálo pri západnom okne poloprázdnej nemocničnej izby. Slnce nazeralo dnu zo dňa na deň dlhšie. Novučká nemocnica sa belela čerstvým drevom, všadiaľ prenikala sladkastá vôňa živice z listnatých stromov — voňali ňou vankúše, paplón, ba aj chlieb.

Inžinier Alexandrov ležal obrátený k obloku, hľadel cez priezračnú čiernu kovovú sieť do belasých diaľav lesnatých kopcov a načúval tlmenému šumeniu vlhkého jarného vetra.

Pred štyrmi dňami bol tu slávny chirurg z Krasnojarska a zahasil posledný plamienok nádeje, čo tlel ešte v Alexandrovovi po polročnom utrpení. Mocné nohy so širokými stupajami a s uzlami spoľahlivých svalov ho nikdy viac neponesú po vrchoch a močiaroch, cez rúbane a kamenisté úšusty za vábnymi a neistými cieľmi geológa, za novými banskými bohatstvami. Tak sa vyslovil chirurg, keď preštudoval röntgenové snímky, podrobil ho bolestivým prehliadkam a poradil sa s miestnymi lekármi. Alexandrov to aj sám cítil, dôveroval lekárom z nemocnice aj odborníkovi-neuropatológovi, ktorého zavolali z Kyzylu. Lenže ľudská viera v zázraky je nevyčerpateľná a… prečo by slávny chirurg nepoznal čosi nové, čo práve len objavili a čo by mohlo vrátiť jeho meravým nohám, zoslabnutým ako handra, bývalú nevyčerpateľnú silu?…

Chirurg — nižší, vrtký, chudý, s ostrými črtami a prenikavým pohľadom — sa geológovi nepozdával. Možno preto, že mu napred toľko ohmatával chrbtovú kosť, porovnával so snímkami, ktoré dvíhal proti svetlu, a vyvracal k nim hlavu s vyzývavo vytrčenou bradou, a napokon mu predsa len položil obligátnu „lekársku“ otázku:

— Ako došlo k úrazu?

Alexandrov potlačil podráždenie a začal rozprávať, ako na jeseň kontroloval prieskum zaujímavého náleziská a v zápale práce zabudol, že oneskorené lejaky rozmočili vrstvu mazľavej hliny v starej šachte. Chcel sa ta spustiť osvedčeným baníckym spôsobom — klinovaním. Lenže hlina ho neudržala a inžinier sa zrútil na dno šachty, do hĺbky dvadsaťdva metrov, rozdrúzgal si nohy a zlomil stavec.

Geológ opakoval tento príbeh už veľa ráz a hovoril celkom sucho a ľahostajne, akoby šlo o celkom cudzieho človeka. Najťažšie mu padlo spomínať na hrôzu, čo prežil na mokrom a tmavom dne šachty, keď sa prebral a pochopil, že má ochrnuté nohy a zlomenú chrbticu. Aj teraz sa zachvel pri tejto spomienke. Chirurg mu položil na plece pevnú ruku a tým istým „lekárskym“ tónom mu radil, aby sa nerozrušoval.

— Dávno som sa prestal, — odvetil geológ mrzuto, — ale načo sa vypytujete? Vidím, že vás to nezaujíma.

— Nepýtam sa len tak zo zvedavosti, — reagoval sucho chirurg. — Nám, lekárom, nesmie ujsť ani najmenší detail, keď máme urobiť rozhodujúci záver. Uvedomujete si, aký rozsudok mám vyniesť nad vami?

Alexandrova zaplavila horúčosť.

— Niečo sa časom zregeneruje, — pokračoval chirurg po krátkej pomlke, — ale chodiť by sa nedalo… Mne však záleží na tom, aby ste chodili, a preto je dôležitá každá maličkosť, dokonca aj to, v akej nálade ste spadli, áno, nečudujte sa. Napríklad, ak sa na ulici jednoducho potknete a spadnete, ale ste pri tom bodrý, v dobrej nálade a svaly máte pevné — nič sa nestane. No ak v tej chvíli kráčate skormútený, chorý, ochabnutý — zrútite sa ako drevo, a potom je z toho veľká paseka, ako sa ľudovo hovorí. Preto, aby sme mohli posúdiť vnútorné zranenia, ktorých hojenie ťažko pozorovať, má veľký význam váš duševný stav vo chvíli pádu.

— Nuž ja som sa teda nezrútil, ale spadol, a chuti do života som mal habadej! Naraz som si spomenul, že tá štyridsiata prvá šachta zasahuje okrajom porfýrovú žilu, a ponáhľal som sa po kontrolnú vzorku… overiť si svoju domnienku!

— Mhm, mhm! A koľko máte rokov?

— Štyridsaťjeden.

— Ejha, štyridsaťjeden rokov a šachta je tiež štyridsiata prvá — poverčivý človek by…

— Lenže ja nie som poverčivý! — odsekol geológ s uštipačnou grimasou. Oči sa mu stretli s lekárovým prenikavým pohľadom a pochopil, že chirurg skúma jeho psychologický stav, pravdepodobne, aby sa presvedčil, či nie je skeptický alebo hysterický. Alexandrov prišiel do pomykova a zachmúrene sa odvrátil.

V nasledujúce dva dni ho znova röntgenovali, robili mu punkciu, do omrzenia hľadali citlivé body na drieku a otravne meravých nohách. Nadišla chvíľa, ktorú si geológ zapamätal na celý život. Chirurg prišiel aj s tromi lekármi nemocnice. Sklonil sa hlboko nad geológa, vystretého na chrbte, a chytil ho za ruku. Alexandrov cítil, že chirurgova ruka sa trošku chveje. Srdce mu stŕplo v predtuche čohosi strašného. Čo ako sa geológ pripravoval na tento úder, predsa bol príliš krutý. Dlho musel ležať obrátený k obloku a zápasiť s gundžou, čo ho dusila v hrdle, a štyria lekári mlčky sedeli a každý sa díval inde.