Ivam Jefremov - Hadie srdce

— Pozri, napokon ťa môžem aj vyhnať!

— Nie! Odídem, ale nie teraz. Teraz ma potrebuješ. Ešte musíš ísť do sanatória pri Kyzyle…

— Vykašlem sa na to sanatórium!

— Aspoň kvôli zmene prostredia, milý môj! Uniknúť pred všetkým, čo si vytrpel, znova nájsť sám seba…

— Ja, geológ Kirill Alexandrov, nejestvujem už pol roka a nikdy viacej ani nebudem jestvovať… Nikdy viacej sa nevráti ani tvoj Kýros, vladár tajgy. Obidvaja sú mŕtvi, teraz nastúpi namiesto nich niekto iný, uzavretý medzi štyri steny…

Ľuda si prudko odhrnula vlasy z čela.

Dvere na nemocničnej izbe sa otvorili dokorán a mocné ošetrovateľky vniesli nosidlá s pacientom. Sestra ich predbehla pri vchode a pristúpila k Alexandrovovej posteli.

— Nebudete mať nič proti tomu, ak ho uložíme vedia vás? Pacient nás o to veľmi prosil, len čo sa dozvedel, že ste tu.

— Kto je to? Samozrejme, že nemám nič proti tomu. Najlepšie mu bude pri okne.

Z nosidiel sa zodvihla hlava so strapatými šedivými vlasmi.

— Nebol by som sa nazdal, Kirill Grigorievič, že sa tu stretneme!

— Fomin, Ivan Ivanovič! To je skvelé! Ale čo sa vám stalo? — zvolal natešený a zároveň aj znepokojený Alexandrov.

— Mne maličkosť, reuma ma domŕza, — odvetil starec, podopierajúc si hlavu zohnutou rukou, — ale vám, ako som počul, stala sa veľká galiba. Veľká veru… Odkedy sme sa nevideli, hádam už aj zo dvadsať rokov?

— Presne dvadsať. Ľuda, to je Ivan Ivanovič Fomin, môj starý rubač, s ktorým som podnikal prvé výpravy do tajgy. Hneď po skončení štúdií.

— Ó, veľa som o vás počula! Kirill vás veľmi rád spomína. Prvá geologická výprava je ako prvá láska!

Na sestrino znamenie sa Ľuda začala chytro zberať.

— Idem! Už je ozaj neskoro. Ale dnes odchádzam od teba spokojnejšia.

Prívetivé sivé oči starého baníka akosi upokojili Ľudu.

— Čo je to vlastne za fach — rubač? — spýtal sa skepticky mladý rádiotelegrafista zo susednej postele, ktorý si zlomil ruku pri páde zo soba. — Baník, ale čo rúbeš: uhlie či rudu?

— Voľakedy sa to rátalo tak, že rubač je majster na všetko: aj na uhlie aj na rudu, ba hoci aj na soľ a na zlato! — veselo odvetil starec, odkašlal si a pozrel na svojho spoločníka.

— Majster na všetko, dobre, ale predsa, aká kategória?

— Aká kategória? — nepochopil Fomin.

— Nuž kategória, platová myslím.

— Ach, ty teda o tom, — povedal starec ťahavo. — Kategórie bývali kadejaké, malé aj veľké, lenže, hlavná vec, záujem som mal vždy rovnako veľký.

— A čože si si vyslúžil za ten záujem — lôžko v špitáli?

— Okrem iného aj Leninovu cenu, — pokojne povedal Fomin.

— Leninovu cenu? — zdúpnel mladý rádiotelegrafista. — A za čo?

— Asi bolo za čo, — odvetil Fomin s netajeným posmechom.

— Počkajteže, Ivan Ivanovič, — zamiešal sa do rozhovoru Alexandrov, — pamätám sa, čítal som ten návrh ešte na ministerstve. Navrhli vás na cenu za objavenie významného ložiska spolu s istým inžinierom, zabudol som, ako sa volá…

— Vasiliev, Semion Petrovič. Správne, spolu sme dostali!

— Mali ste teda v tajge šťastie, — závistlivo povedal rádiotelegrafista. — Pravdaže, baník to má lepšie, nie ako našinec. Viac ako desaťpercentnú prémiu si nevyslúžiš!

— Šťastie, to nie je správny výraz, šuhaj, — mrzuto namietol baník. — Ono sa vraví, že hlúpy má šťastie. Ale neviem, ako pomenovať to, keď človek dlho-dlho hľadá, nájde nitku, potom ju stratí a znova nájde, a takto roky a roky. A okrem toho to vôbec nebolo v tajge, ale v uhoľných baniach!

Alexandrova to veľmi zaujímalo a prosil Fomina, aby rozprával. A starec ochotne pristal.

— Nože vstaň, chlapče, — obrátil sa k rádiotelegrafistovi, — a otvor oblôčik. Bude prievan, môžem si potajme zafajčiť.

Starec si bleskurýchle ušúľal cigaretu, škrtol zápalkou a vypustil hustý prúd dymu. Rádiotelegrafista nasledoval jeho príklad, vytiahol spod matraca dokrkvanú škatuľu cigariet a sadol si na Fominovu posteľ. Fomin sa zamračil a zašomral:

— Radšej keby si si sadol na svoju, chlapče…

— Vari ti zavadziam? — urazil sa rádiotelegrafista.

— Nejde o to, chlapče, lenže ty nemáš úctu k starším: nepovieš ani bú a jednoducho si sadneš na cudziu posteľ. A ja som s tebou husi nepásol a vôbec ešte ani neviem, kto si, čo si.

Mladý rádiotelegrafista sa nafúkol, odišiel k obloku a vydychoval dym cez sieťku, plašiac roje komárov, čo sa dobýjali zvonku. Po rannej vizite a procedúrach nemocnica stíchla. Na dvore sa ticho zhovárali ošetrovateľky.

— Nie je to dlhá história, — začal Fomin, — bol som už ustatý od stáleho hľadania v stepi, deti podrástli, bolo ich treba dať do poriadnej školy. Slovom, dal som sa na usadlý život a začal som to v uhoľných baniach, kde som potom nerobil rok alebo dva, ale celých deväť. Spočiatku sa mi videlo, že v tajge bolo lepšie, ale potom som privykol, nadobudol som si domček, deti som dal vyštudovať, aj sám som sa veľa naučil — darmo je, predsa som len viacej prečítal ako v tajge. Kirill Grigorievič ma pozná, vie, akú mám obyčaj — všetkému prísť na koreň, pchať nos aj do vecí, do ktorých takéhoto človeka naoko nič nie je. Dozvedel som sa teda veľa čudesných vecí: napríklad, ako voľakedy, tak dávno, že si to ani predstaviť nevieme, bolo na našej sibírskej zemi africké podnebie a všade ozrutné močariny a v nich lesy, tajgy hustejšie ako naše. Stromy rástli vtedy rýchlo, aj rýchlo vychádzali navnivoč a potom tisícročia hnili. Rašelina z nich sa ukladala vo vrstvách, premiešaných s hlinou. To sa prešovalo a tak vzniklo naše uhlie. Začal som si ja uhlie všímať a tu som našiel odtlačky nevídaných listov ani pávie perá, tam zase kmeň s kôrou ako mriežka, alebo voľajaké plody. Zavše sme naďabili na spodku žily na vysokánske pne aj s koreňmi — stáli vám rovno do radu ako podľa šnúry. A v strope sa zase hocikedy vyskytli rybky alebo aj väčšie zvieratá, kadejaké zubaté krokodíly, ibaže kosti mali rozgniavené a tiež zuhoľnateli. V bani ma už poznali. Posmeškári ma spočiatku prezývali banským bosorákom, ale potom mi začali nosiť všetko zaujímavé, čo našli, a vypytovali sa. Pravdaže, napísal som o týchto nálezoch na Akadémiu vied a odtiaľ prišiel taký mládenec. Ináč bol krátkozraký, ale všetko dokonale poznal, napredok vedel povedať, kde čo musí byť. Skamarátil som sa s tým vedcom, posielal mi knižky, a keď prišiel, robil prednášky pre celú baňu. Nedá sa ani vypovedať, o čo zaujímavejšie sa pracovalo, keď som začal pomaly vnikať do tej uhoľnej geológie…

— A za to si zhrabol aj cenu? — nedôverčivo smrkol rádiotelegrafista.

— Ty si papuľa, — nazlostil sa Fomin, — ja ti tu rozprávam všetko po poriadku, aby si ľahšie pochopil, ako to všetko vzniklo… Slovom, šiel som na západný úsek — tam bolo uhlie s vysokým plameňom, dobré na kúrenie, brali ho zväčša do mesta. Zbadal som, že uhlie sa miestami mení. Pravda, kto si ho poriadne nevšimol, tomu sa zdalo stále rovnaké. Vieš, také, čo dáva vysoký plameň, má voskový zlom a nie je natoľko čierne, lenže ani lesk nemá taký kovový ako suché koksovateľné. Pobádal som v uhlí svetlé žilky, krátke a celkom tenučké, zavše aj husté. Niektorá vrstva bola ako sieťkou zatiahnutá. Takéto uhlie bolo na celom západnom úseku, na druhom a treťom porube, v rozličných slojoch. Lenže žilkované vrstvy boli niekde tenšie a niekde zas zapĺňali celý sloj. Ani neviem, prečo ma akosi priťahovali tie svetlé žilky, zozbieral som ich zo všetkých porubov a našiel som aj také, čo neboli ako vlásky alebo ihličie, ale ako tenučké motúzy. Dozvedal som sa, čo to je, ale náš štajger a predák stále len húdli svoju starú nôtu: v uhlí vraj býva kadečo, ale čo nás po tom, len keď to nekazí uhlie.