Ivam Jefremov - Hadie srdce

Začal som ja to uhlie páliť doma v peci a na dvore. Uhlie ako uhlie, lenže z tohto stúpa beláskavý dym, občas až biely, aj vôňu má inakšiu ako obyčajné. A sadza, čo sa z neho usadzuje na rúrach, je tiež sivá. Zabával som sa s tými svetlými žilkami, ale nevedel som, kam z konopí. Nemal som vedomosti, aby som zistil, na čo sa to uhlie nehodí, a aby som dokázal, na čo je súce. Tak som si pomyslel, že to nechám. Tie svetlé žilky mi nedali pokoja dobrého pol druha roka. Začali sme ťažiť koksovateľné uhlie na severnom úseku, a tým by sa bolo aj všetko skončilo, keby raz z čista jasna nebol prihrmel inžinier Vasiliev.

— A to bol kto, dajaký nový činiteľ? — spýtal sa rádiotelegrafista, ktorý tak pozorne počúval, že i na cigaretu zabudol.

— Čoby! Nemal nič spoločné s baňami, bol to chemik a býval v meste vyše tristo vierst od našich baní.

— A akože teda videl pod zem?

— Pod zem som videl ja pri podzemnej robote, on naopak hľadel do neba a tam našiel druhý koniec mojich jasných žiliek.

— Teraz to začína byť napínavé, — zvolal Alexandrov, — čo bude ďalej?

— Inžinier Vasiliev, — pokračoval Fomin, povzbudený záujmom poslucháčov, — je síce mešťan, lenže práve taký bystrozraký ako hocikto z tajgy. Býva vo veľkom dome na deviatom poschodí, z jeho oblokov má človek celé mesto ako na dlani. Vasiliev sedával vo voľných chvíľach pri obloku, kochal sa pohľadom na mesto a o všeličom rozmýšľal. A tak ako som si ja všimol svetlé žilky, Vasilievovi zas padol do oka ten belavý či modravý dym, čo občas stúpal nad mestom. Vo vzduchu cítiť aj vôňu dymu, zvláštnu, nie silnú, ale predsa príznačnú. Vasilievovi pomohlo, že je chemik, vedel, že taký dym nemôže stúpať z nijakého závodu v meste. Musí to teda súvisieť s uhlím! Inžinier usúdil, že dym pripomína kysličník voľajakého kovu, a rozhodol sa, že musí zistiť, či v tom uhlí niečo nie je. Zoškrabal sadzu z voľajakej rúry a hybaj s ňou pod prístroj. A prístroj mal taký, že keby tam bola aj tá najmenšia omrvinka nejakého kovu alebo zlúčeniny, ale ozaj taká malinká, že ani na chuť ani na vôňu ju nijako nezbadáš, o chémii už ani nehovorím, ten prístroj to rozlíšil. Inžinier Vasiliev mi ho ukázal. Čo potrebujú preskúmať, pália v plameni, do plameňa hľadia voľajakým ďalekohľadom a v tom ďalekohľade sú dajaké čiary…

— Ako sa volá ten tvoj prístroj? — nezdržal sa rádiotelegrafista.

— Ty by si to mal vedieť, akiste si vychodil desať tried, ja veru nemám pamäť na učené slová. Nože počkaj, zapísal som si jeho názov, reku, ešte sa mi neraz zíde! — a baník s odŕhaním začal kutrať v nočnej skrinke pri posteli.

— Nenamáhajte sa, Ivan Ivanovič, — zasiahol Alexandrov, — ten prístroj je spektroskop a to, čo urobil Vasiliev, bola spektrálna analýza.

— Veď vravím, to je ono, — uspokojil sa starec. — Ten pechtobkop teda ukázal, že sú tam stopy kovu, a nie jedného, ale troch. Semion Petrovič Vasiliev sa začal prezvedať, z akých baní, z ktorých úsekov brali uhlie v tie dni, keď stúpal takýto dym. Ako vám to teraz rozprávam, vyzerá to veľmi jednoducho, lenže jeho to stálo dobré dva roky, kým na to prišiel: veď to bol veľmi zamestnaný človek, a zavše mu niečo ušlo, zavše zas nestihol… skrátka, prišiel na našu baňu a začal sa dozvedať o uhlí. Lenže u nás západný úsek dávno uzavreli. Ukazujú mu koksovateľné uhlie zo severného. Semion Petrovič robil analýzu za analýzou — nič. Ani nemohlo byť. Nebol by teda ani na nič prišiel, nech mu istý mladý chlapec neporadí, aby sa pozhováral so mnou. Nezhovárali sme sa ani päť minút, už som ja vedel, odkiaľ vietor fúka. Šli sme spolu na západný úsek — dovtedy som už všetky svoje vzorky spálil. Lenže tam už aj výdrevu vybrali, aj štôlňa sa zavalila. Moceme sa hore-dolu. Vidím, reku, môžem tohto človeka ešte aj zahubiť, aj času má namále. Poslal som ho do mesta a týždeň som si lámal hlavu, kým som voľačo nevyhútal. Z tretieho, nezatopeného porubu sme sa spustili — chlapci bezmála z celej bane sa mi ponúkli za pomocníkov — rebríkom na piaty, prešli sme maličkou chodbičkou a dostali sme sa k sloju so svetlými žilkami. Nabral som vzoriek a hneď v prvú nedeľu hybaj do mesta. Vasiliev nebol doma. Nechal som mu zo dvojkilový balík a popísal som, odkiaľ sme uhlie brali. Netrvalo ani týždeň, dostal som telegram, aby som súrne prišiel. Nuž som šiel. Vasiliev ma čakal a na mieste ma vyobjímal, vystískal a vybozkával na obidve líca.

„No, nebyť vás, Ivan Ivanovič, bolo by všetko stratené!“ — „A takto?“ spytujem sa. „A takto sme priniesli Sovietskemu sväzu a nášmu sibírskemu kraju preveliký dar: v tom uhlí, v tých vašich svetlých žilkách, je celé ložisko.“ Tri kovy — germánium a vanádium — to som si presne zapamätal, — doložil Fomin, akoby sa obával, že jeho spoločníci zapochybujú o jeho vedomostiach, — len ten tretí som si nedajbože zapamätať a od samej radosti som si ho ani nezapísal. Spytujem sa, reku, načo sú tie kovy? Vasiliev mi vysvetľuje, že sú to kovy veľmi dôležité. Potrebujú ich na najzložitejšie stroje.

„A veľa je toho germánia?“ spytujem sa. „Nie že by veľmi veľa, vlastne celkom málo. Lenže uhlia sú obrovské množstvá, milióny ton, a keď začneme uhlie spracúvať ako chemickú surovinu, germánium a vanádium sa budú ťažiť ako vedľajšie produkty. A tieto vedľajšie produkty sú samy osebe hodné toľko ako celá ťažba… Teraz sa bez germánia nezaobíde ani jeden televízor alebo rádio.“

— Počuli sme, — povedal dôležito rádiotelegrafista, — robia z neho polovodiče.

— Či polovodiče, či celovodiče, o to nejde, dosť na tom, že tento kov je dneska veľmi potrebný a okrem toho sa s ním spája ešte aj to vanádium. Lenže načo je to vanádium, to som si už nezachoval.

— Pripomeniem vám, — ozval sa Alexandrov, — vanádiová oceľ je nepostrádateľná pre automobily a vôbec pre stroje, kde sa vyžaduje vysoká pevnosť. Škoda, že ste zabudli ten tretí kov, ten je iste tiež užitočný.

— A ako! Lenže keď ma aj zabijete, nepamätám sa. Samé také učené názvy…

— Ale ako sa takáto vzácnosť dostala do obyčajného uhlia? — rádiotelegrafista hovoril už omnoho úctivejším tónom.

— To isté som sa spýtal aj ja inžiniera Vasilieva. On mi to vysvetlil takto: keď toto uhlie ešte voľakedy za dávnych-pradávnych časov tvorilo obrovský rašelinový močiar, presakovala cezeň voda. Voda, či to už boli potoky alebo riečky, rozmývala hory, kde sa vyskytovali kovy, ktoré pomaličky rozpúšťala a prenášala do rašeliniská. Rašelina hnila a tieto kovy sa usadzovali na nej, hromadili sa. Uplynuli celé tisícročia, voda stále pretekala a pretekala, a tak sa pomaličky nahromadilo germánium, vanádium aj to tretie.

— A potom čo?

— Potom rašelinu zaviali piesky a zaniesla hlina, stvrdla a premenila sa na uhoľ, vznikol zázračný uhoľ so svetlými žilkami.

— Za to ste dostali Leninovu cenu? Obidvaja spolu, či ako?

— Obidvaja, napoly, lebo jeden bez druhého by nič nebol objavil. Ako som už bol povedal: ja som hľadel pod zem, a on na nebo.

Traja chlapi v nemocničnej izbe dlho mlčali. Fomin si už chcel ušúľať cigaretu, ale začul hlas službukonajúceho lekára a chytro schoval svoju „výrobňu“. Po krátkej vizite doniesli obed a k rozhovoru sa vrátili až za odpoludňajšieho odpočinku, keď nemocnica opäť stíchla.

— Veru, nie je od veci nájsť také svetlé žilky, — povedal rojčivo rádiotelegrafista a vyvrátil oči do povaly, — ale ako, že ste sa toho chytili?