Ivam Jefremov - Hadie srdce

— Kirill Grigorievič, čo ste sa zamysleli? Zmeraveli ste ako na postriežke… Prišla vám azda na rozum tá výprava? Rozrušil som vás, veľmi ľutujem. Ale cez oblok vidím, že ide vaša žena a s ňou ešte voľakto.

— Môj spolupracovník, — odvetil geológ, keď letmo pozrel von oblokom, — totiž bývalý, — opravil sa zachmúrene.

Alexandrov, naučený všetko pozorovať a okamžite si uvážiť, zbadal na prvý pohľad Ľudinu unavenú chôdzu a sklonenú hlavu. Kráčala pomaly, ako stará žena, ktorú ťaží prílišné bremeno starostí. Ľútosť znova bolestne pichla geológa do srdca. Nie sú to len starosti, je to čosi horšie — odsúdená beznádejnosť, márne úsilie pomôcť milovanému človeku. Nie, zdá sa, že pomaly nahmatáva pôdu na dne bezvýchodného močariska, v ktorom sa trýzni už mnoho mesiacov.

Starý rubač si vykladal Alexandrovovu pochmúrnu sústredenosť po svojom.

— Ono sa povie, že teraz s vami nepracujú — ale veď si iste každú chvíľu behajú po radu?

— Chodia, a čo?

— Zato vravím, lebo radami možno tiež priniesť veľký úžitok… Keď si človek pomyslí, aké máte skúsenosti!

— Ech, Ivan Ivanovič, vy ste dobrá duša, — usmial sa geológ, — lenže z rád nevyžiješ. Možno keby som bol taký starý, keď duša aj telo už máločo potrebujú, možno by mi to aj stačilo… múdro poradiť, a bol by som spokojný! Ale teraz, hoci mám polovicu tela mŕtvu, zato druhá je plná života ako predtým… Ale čo, škoda rečí! Pozrite, ako vás nivočí reumatizmus, ale pomýšľate zato na penziu? Vám samému by stačili rady?

Fomin sa zamračil, a aby previedol reč na iné, spýtal sa:

— Vaša žena je tiež geologička?

— Hej, — usmial sa Alexandrov, — a ešte aká! V tej chvíli sa otvorili dvere a vstúpila návšteva.

Ľuda si ako obyčajne sadla k Alexandrovovmu záhlaviu a kolegovi ponúkla stoličku konca postele. Geológ, ktorý prišiel, rozprestrel nákresy. Rozprúdil sa rozhovor o najhospodárnejšom prieskume nedávno objaveného náleziská „Železný klobúk“.

Keď sa mladý geológ ospravedlnil a odišiel, Alexandrov sa prevalil na vankúš, aby dal trochu odpočinúť unavenej šiji. Ľuda to využila a zadívala sa mužovi hlboko do očí.

— Kýros, ty si dnes iný, počula som, keď si sa zhováral s Petrovom.

— Neštuduješ ma príliš veľa? — usmial sa Alexandrov strojene.

Mladá žena hlboko vzdychla.

— Duša moja! Vycítila som u teba na dne očí pevný bod, to už dávno nebolo. Čo sa stalo? Či to ten skvelý starček, — prešla do šepotu a obzrela sa na Fominovu posteľ, — vedel nejako zaúčinkovať na teba? Ako sa mu to tak ľahko podarilo? Ja som nevedela…

— Fomin nemá s tým nič spoločné, hoci je ešte omnoho viac ako skvelý… Ale rozmýšľal som, rozmýšľal a prišiel som na to, že musím urobiť všetko, čo môžem, — geológ zamĺkol, hľadal slová.

— Čo môžeš, aby si sa zotavil… — ženin hlas sa zachvel.

— Keď aj nie zotaviť, ale dať si do poriadku nervy, to v prvom rade! Príliš dlho som narážal na nepriechodný múr… príliš dlho som sa oddával svojmu nešťastiu. To sa nevyhnutne muselo prejaviť, a teraz som kalika nielen fyzicky, ale aj duševne! Musím sa teda pokúsiť vyliečiť duševne, keď to už telesne nie je možné!

Ľuda hlboko sklonila hlavu a husté slzy skropili kraj geológovej hlavnice. Alexandrov pohladil ženu po rozpálenom líci.

— Nežiaľ, Ľudka! Keď ma lekári prepustia, pôjdem do sanatória. Ešte zo dva týždne… dobre bude zmeniť prostredie.

— Ja nie od žiaľu. Ja preto… — žena nahlas zavzlykala, ale s obrovským vypätím sa opanovala, — že si zase ten predošlý, nezlomený.

— No vidíš? Teraz aj ty môžeš ísť…

Ľuda podozrievavo pozrela na muža. On však pokojne zniesol jej skúmavý pohľad. Žena mlčala tak dlho, až sa Alexandrov ozval prvý.

— Ľuda! Nie je v tom nijaký podfuk, sama vidíš, všetko je jasné.

— Áno… máš pevný pohľad a túto vrásku, — Ľuda prešla malíčkom mužovi okolo perí, — trpkú, unavenú, ale už nie žalostnú…Všetko tak náhle…

— Každý obrat je náhly. Ale ty nič neriskuješ, budem v sanatóriu, nikde sa nepodejem, a keby niečo, tak prídeš.

— Ako keby si nevedel, že tam sa ťažko pošta dostane. Kým list príde ta a späť, potrvá to celý mesiac.

— A ja mám byť v sanatóriu tri mesiace!

— Dobre, potom sa o tom pozhovárame, — Alexandrov zachytil v ženinom tóne náznak súhlasu, — len sa chcem spýtať Ivana Ivanoviča, čím ťa tak ovplyvnil!

— Svetlými žilkami! Ozaj, Ľuda, aby som nezabudol: v mojom stole v spodnej zásuvke — vieš, kde sú staré materiály, — tam mám denník z tridsiateho deviateho roku, dones mi ho, buď taká láskavá!

— Dobre. Na niečo si si spomenul?

— Ivan Ivanovič mi pripomenul mesačný kameň… Musím si nájsť charakteristiku pegmatitov z tej žily…

— Teda odchádzate, Kirill Grigorievič?

— Zajtra! Vy ste sa tu akosi zdržali, Aľoša!

Otrávený rádiotelegrafista našpúlil pery ako decko, ktorému ublížili.

— Keď sa mi tá čertovská ruka nechce zrásť, a len ma tu držia a držia… Ivan Ivanovič odišiel minulú stredu, zajtra vy. Ostanem tu sám ako prst. Zvykol som si na vás, a keď odišiel Ivan Ivanovič, čosi vo mne puklo, akoby som otca vyprevádzal.

— A spočiatku ste sa škriepili!

— To len, že sme sa nerozumeli. Taký výborný starček! Celý život sa pri ňom ľahší vidí. Keby len bolo čím viac takých ľudí, chytrejšie by sme sa dočkali lepšieho života…

— Správne vravíte, Aľoša! Páči sa mi, že ste pochopili…

— Kto po vás príde, teta Vaľa?

Alexandrov si predstavil drobnú šoférku, ktorá vyzerala veľmi mlado, a usmial sa.

— Aká teta? Vari si ju nevidel?

— Videl. Kto by ju nepoznal! Začala pracovať ešte za republiky, tak ako vy. Je to teda žena v rokoch, nepatrí sa ju oslovovať Vaľou. Vy, to je niečo iné, vás má vo veľkej úcte, sama vravela. Museli ste jej veľmi pomôcť!

— Ale šeplety, ničím som jej nepomohol. A či je naozaj taká stará?

— Teta Vaľa sa s tým ani netají, narodila sa v dvadsiatom štvrtom!

— No, teraz už chápem! Keď ste vy štyridsiaty ročník, ona je pre vás teta!

— Presne štyridsiaty, ako ste uhádli?

— Z vašich rozhovorov s Ivanovom Ivanovičom!

Rádiotelegrafista sa chcel niečo spýtať, ale vošla sestra a volala ho na röntgen.

Keď Alexandrov osamel, s potešením pomyslel na zajtrajšie stretnutie s Vaľou. Geológa a šoférku spájalo pevné priateľstvo, ktoré neochablo ani rokmi ani tým, že sa zriedka stretávali. Za vojny sa stretli v ďalekej tajge — devätnásťročná dievčina, ktorá sa stala šoférkou, aby nahradila tých, čo odišli na front, a geológ, ktorý plnil vládny príkaz: objaviť suroviny potrebné pre vojnu. Od tých čias prešlo šestnásť rokov, veľmi mnoho sa zmenilo vo svete aj v republike, ktorá sa stala teraz oblasťou Sovietskeho sväzu. Vaľa je pevný a spoľahlivý človek a spomenie si, ako kedysi povedala, že by preňho urobila všetko. Nech to teraz dokáže!

Vaľa súhlasila. Všetok personál nemocnice vyprevádzal geológa, keď vychádzal cez slnkom zaplavený dvor, nešikovne narábajúc barlami a vlečúc ležaním oťažené a oslabené telo; Alexandrov rezolútne odmietol návrh, že ho do auta prenesú. Smutný rádiotelegrafista niesol v zdravej ruke Alexandrovov skromný majetok. Krátka srdečná rozlúčka a zelený GAZ-69 už uháňal po hladkej dlažbe k osade. Alexandrov musel zájsť ešte na byt, aby si vzal potrebné veci. Nik mu neprekážal: Ľuda bola už asi dva týždne v tajge. Vaľa odvezie geológa miesto do sanatória… tak blízko k Havranej jurte, pokiaľ sa len dá zájsť autom. Alexandrov sa pamätal na poľovnícku chatku, čo stála len šesť kilometrov od sedla. Pravda, to bolo v tridsiatom deviatom a chata mohla odvtedy dávno spadnúť, iste však vyrástli nové. Predtým ich ešte čaká hromada vybavovačiek. Kým sa on vychystá na byte, Vaľa sa dohovorí s vedením. A sanatórium dostane telegrafickú správu, že pacient príde s dvoj-trojtýždňovým oneskorením, pretože je veľmi slabý.