Ivam Jefremov - Hadie srdce

Jednoduchý plán sa vydaril, ako si ho Alexandrov vymyslel. Mestskú dlažbu vystriedala asfaltka, asfaltku štrková hradská a gazik bežal a bežal smerom na juh, k žltkastému mongolskému nebu, bral kopec za kopcom, iba zvírený pás riedkeho prachu ostával za ním. Geológ sedel v nepohodlnej póze a mlčal. Naklonený hlboko dopredu, opieral sa kŕčovite o prístrojovú dosku a hľadel na cestu. Po šesťmesačnom väzení v posteli sa mu zdalo, že auto letí, a kopce v tajge, holé vrchy a stepné doliny mu pripadali ako rodný dom, útulnejší než pohodlný byt v mestečku.

Alexandrov nezbadal, že Vaľa ho zboku pozoruje, nakoľko jej to dovoľuje cesta. V sivých a dobrotivých očiach mladej ženy sa zavše zaleskli slzy. Príliš veľký bol kontrast medzi niekdajším zmužilým geológom, ktorý prekypoval veselou energiou, a mlčanlivým bezvládnym človekom s bledou, odutou tvárou a telom ochabnutým od ležania. Kde je ten silný priateľ, u ktorého hľadala oporu v takých chvíľach života, keď každý, a najmä žena, potrebuje spoľahlivú ruku, bezpečnú pomoc a správne rady? Vaľa nikdy nezabudne na to, ako sa prvý raz stretli. Sama sa ponúkla na ďalekú túru po opustenej ceste cez tajgu — v baniach potrebovali múku, no bola vojna a na dovoz nemohli uvoľniť viacej ako jedno auto. Staručký zis svedomite naložili skoro štyrmi tonami a Vaľa sa vypravila na päťstokilometrovú cestu s optimistickým sebavedomím svojich devätnástich rokov a jednoročnej šoférskej skúsenosti. Mráz nehatene prenikal do rozdrganej kabíny. Slnko jasného zimného dňa prihrievalo a odháňalo striebristé mrazivé kvety z nerozbitných skiel, ožltnutých od staroby. Až neskoršie Vaľa pochopila, že takáto zimná výprava na starom a osamelom aute nebola hračkou ani pre skúseného šoféra. Chorý vedúci garáže mušej byť ozaj veľmi zmučený a vysilený, že ustúpil Vali a podvolil sa poslať ju samu. Vytrvalý zis statočne hltal kopec za kopcom a iba hlasné hučanie motora a hvízdanie prevodov prezrádzalo, ako veľmi sa auto namáha. Dolu kopcom bežalo auto nehlučne, ale Vaľa si uvedomovala, že nespoľahlivé brzdy zis neudržia, a preto sa bála auto poriadne rozohnať. Zase teda zavýjala len jednotka alebo dvojka, starý motor sa hrial, čadil a vyžadoval si ďalšiu dávku oleja. Vaľa prešla dvestoosemdesiat kilometrov. Zmizli posledné zimné chaty pri ceste, kde sa u poľovníkov alebo hájnikov mohla zohriať a posilniť čajom a nenáročným šoférskym prídelom. Slnko zapadlo, hlboké, belasé tiene zahalili doliny a úžľabiny, napravo nad očernetými horami sa zapálili prvé hviezdy. Mráz priťahoval, jemná clona ľadových kryštálov zaťahovala sklá kabíny a Vaľa musela otvoriť predné okienko. Vietor rezal ako nôž, oči jej slzili, tvár štípalo a ruky krehli v ošúchaných kožušinových rukaviciach. Cesta sa strácala v súmraku a Vaľa zapálila reflektory. Reflektory a brzdy boli dve slabé stránky starého, inak výborného stroja. Slabé žlté svetlo nedočahovalo až po zákruty cesty a na rovných úsekoch sa zdalo, že priekopy miznú neznámym smerom, tak splývali s povrchom snehu. Strmé útesy sa vynárali ako prekvapujúce čierne opachy, svahy dolín klesali znenazdajky do tajomných hlbín. Jedle, pokryté hrubými snehovými čiapkami, stáli, akoby boli už stáročia zakliate. Dievčaťu sa vkrádali do duše obavy. Ešte nikdy si natoľko neuvedomila, že je úplne závislá od stavu svojho auta. Zis prešiel už dobrých pár desaťtisíc kilometrov, veľa ráz bol v oprave. Kto môže predpovedať, ktorá súčiastka motora alebo podvozku práve dosluhuje, kde je kov už do krajnosti unavený. Akákoľvek porucha by mohla mať ťažké následky. Vaľa nemyslela na seba, ale na ľudí, ktorí čakajú na múku v zapadlých baniach, v krutej zime tajgy. Snažila sa predstaviť si drsných baníkov a ich ustarostené ženy, ako načúvajú, či už nejde auto — zvuk motora sa v mlčanlivej zimnej tajge šíri na desiatky kilometrov. Vaľa vedela, že transport s múkou sa oneskoruje, pri vojnových ťažkostiach to nebolo nič neobyčajné. A keď jej zis zlyhá na nemilosrdnom mraze, tu, kde sú najbližšie obydlia vzdialené stopäťdesiat kilometrov jedným i druhým smerom, čo potom? Bude mať dosť síl, aby došla až do baní pre pomoc? Dievčaťa sa zmocnil ozajstný strach — po prvý raz celkom jasne precítila zodpovednosť vodiča na ďalekej zimnej túre.

Vaľa zastavila. Nevypla motor a dlho poskakovala a pobiehala po úzkej ceste, aby sa poriadne zohriala. Potom zapla prenosnú žiarovku a starostlivo prezrela auto. Motor ticho hučal na malé obrátky, akoby sa tešil odpočinku.

Vaľa nežne pohladila ošarpanú širokú kapotu, zahalenú proti zime dvojitou plsťou. Benzínu mala už najviac pol nádrže, nuž sa rozhodla, že natankuje. Aby čím skôr naplnila vedro, odopla bočnicu a pokúšala sa nahnúť sud vzadu na aute. Sud zletel na cestu a dievča ho nevládalo vyložiť naspäť bez podpier. Neodvážila sa ísť ďaleko po hlbokom snehu pre drúčky, bála sa opustiť bežiaci motor. Chytro si však rozmyslela, že keď naplní nádrž, môže sud nechať pri ceste s tým, že si ho vezme na spiatočnej ceste. Keď doplní nádrž druhý raz, vyzdvihne už sud na auto. Dievčina, povzbudená, že našla takéto východisko, vydala sa na ďalšiu cestu. Čerstvý sneh, sypký a veľkozrnný, pokryl cestu tenkým rúškom, iskril vo svetle reflektorov a zradne zotieral hranicu medzi pevnou cestou a priekopou. Stačí kúsok odbočiť a auto sa naskutku ľahko skĺzne na mäkkom snehu, zvezie sa z cesty. Pre osamelého vodiča by to bola vážna havária. Vaľa mocne stískala drsný čierny volant a udržiavala ťažké vozidlo v hlbokých koľajach, ktoré sa slabo črtali pod mäkkou, ligotavou prikrývkou. Sypký sneh tlmil zvuky, auto akoby sa ponáralo do priepasti mlčania, ba ani hlasný klepot, charakteristický pre zis s jeho slabými tlmičmi, nerozliehal sa už po údoliach a dolinách. Svetlo reflektorov sa nízko stlalo po širokom jarku popri ceste, akoby stekalo po ňom do priepasti, čo sa černela vpredu. Nad touto svetelnou riečkou sa kontrastne klenulo nebo, čierne ako uhoľ, mrazivo sa trblietali na ňom jasné hviezdy a mráz z hodiny na hodinu silnel. Nikde ani svetielka, ani pásika dymu, nikde známky života v skrehnutej reťazi hornatých kopcov a zasnežených úžľabín!

Hodinku-dve auto vytrvale šlo. Tachometer bol dávno pokazený a Vaľa mohla len približne, podľa času odhadovať prejdenú vzdialenosť. Žiaľbohu, nemohla byť veľká — z opatrnosti musela po úzkej horskej ceste ísť najviac tridsiatkou. A pritom aj takáto rýchlosť vyžadovala veľké napätie. Sklá kabíny pokryla vrstva srieňa, ale Vali bolo horúce od vzrušenia a obáv. Nevládala premôcť clivý pocit blížiaceho sa nešťastia, ktorý sa stále stupňoval, akoby na tejto ceste neovládala vozidlo ona, ale neprajné sily horských výšin, snehov a mrazov. Lenže nie sily šírej tajgy zdolali auto, ale drobné čiastočky vody a špiny v zlom vojnovom benzíne. Kým sa dostal do starého suda na Valinom nákladnom aute, stokrát ho prelievali. Keď sud spadol dievčaťu na cestu, zmútil sa spodok a pribudla ešte aj hrdza z dna.

Pri ďalšom svahu sa lúče reflektorov skrátili, múr tmy sa prisunul bližšie. Auto prvý raz začalo vynechávať. Nepravidelné ostré kašlanie bolo čoraz častejšie, výkon motora klesal, auto sa začalo šklbať, akoby sa potkýnalo. Vaľa zaradila jednotku, vytiahla sýtič a zvýšila obrátky v nádeji, že sa prívod prečistí vlastným ťahom motora. Pár minút dievča so zaťatými zubami prehadzovalo rýchlosti a menilo obrátky, zúfalo sa usilovalo dotiahnuť aspoň na kopec. Len keby bola hore, tam by sa už nebála vypnúť motor a prečistiť prívod: dolu brehom sa auto samočinne ľahko zapáli. Rozpadávajúci sa akumulátor bol už vybitý a starý motor s obdratými kontaktmi ťažko chytal — to Vaľa dobre vedela, a vedela aj to, že na ručné natočenie zisu treba mať chlapskú silu.