Ivam Jefremov - Hadie srdce

— Keď sa pohnete, nezabudnite, že kĺby sú stuhnuté, aj rýchlostná skriňa…

Vaľa videla v mesačnom svetle, ako odviazal soba, ktorý naskutku vyrazil z miesta rýchlym inochodom. Geológ sa sotva stačil usalašiť na sedlisku, už boli sane na hrebeni a stratili sa v tme.

— Šťastlivú cestu! — doľahol z tmy hlas, pevne presvedčený, že Vaľa nemôže mať pred sebou nijakú inú cestu, iba šťastlivú.

A aj na dievča prešla istota z tohto osamelého geológa, čo sa hnal na svojom vysokom sobovi, pripomínajúcom biely prízrak, ako rozprávkový hrdina cez ríšu snehu a hôr, stovky kilometrov po zamrznutej tajge. Vaľa zakričala čosi na rozlúčku a nastúpila do kabíny. Chvíľu pretáčala motorom stuhnutú prevodovú skriňu, potom opatrne zaradila rýchlosť a zvýšila obrátky. Ťažký stroj sa pomaly pohol, zo dva razy ho nadhodilo a znova poslušne bral výstup za výstupom. Pochmúrny mesiac osvetľoval stále rovnako mŕtvu tajgu, lenže teraz bolo už všetko iné. Kdesi za ňou uháňal a vzďaľoval sa prívetivý silný geológ a pred ňou sa s každým kopcom blížili bane. Ešte ani nezhasli hviezdy a Vaľa, zahalená oblakom pary, bola už v osade. A hoci pred svitaním mráz ešte pritiahol, všetko bolo na nohách. Úprimná vďaka drsných baníkov a srdečné pohostinstvo bolo jej odmenou za všetko, čo prežila…

Vaľa sa vytrhla zo spomienok. Cesta odbočila do širokej stepnej doliny a za autom sa ťahal vľavo chvost hustého prachu. Úmorne sparný deň veštil dážď a Vaľa s obavami pozrela na Alexandrova. Celkom sa už ovalil dopredu, tvár, mokrú od potu, takmer pritískal na predné sklo. Vaľa si uvedomila, že geológ sa drží na sedadle iba rukami, veď celá spodná časť tela mu visí ako mŕtve vrece.

— Nezastavím sa? — navrhla Vaľa.

— Ako chcete… Ste unavená?

— Trochu, — cigánila Vaľa.

Alexandrov si s úľavou vydýchol. Auto zastalo na suchej rozľahlej čistinke, pod klenbou tmavých cédrov. Vaľa dala zohriať vodu do čajníka a geológ sa namáhavo ťahal na barlách do hustého krovia. Jeho mizerný stav ešte zhoršovalo to, že niektoré prirodzené úkony sa stávali uňho hotovou komplikovanou operáciou a vlastná bezmocnosť ho doháňala ustavične do trýznivých rozpakov.

Vaľa ukradomky pozrela za ním a srdce jej znova stisla ľútosť. Chytro začala pripravovať občerstvenie, aby zahnala obraz predošlého Alexandrova, s ktorým mimovoľne musela porovnávať toho dnešného. Geológ sa vrátil červený od námahy a doslova sa zvalil na trávu pri ohníku. Vaľa rozprestrela pod neho kabát, pod hlavu mu podložila mäkkú kapsu a geológ po chvíli začal ožívať. Po šálke tuhého čaju si Alexandrov zapálil cigaretu.

— Predtým ste tuším nefajčili? — spýtala sa Vaľa, aby dajako preklenula nezvyklé mlčanie.

— Fajčím iba mesiac… predtým som to nepotreboval, — usmial sa nasilu Alexandrov.

— Prečo idete tak ďaleko? Sú v tom nejaké výskumy?

— Uhádli ste, Vaľa!

— Vedela som, že bez toho nevydržíte… Lenže ako to teraz bude?…

— Nuž, budem sa plaziť! — usmial sa geológ a na tvári sa mu mihla niekdajšia neochvejná istota pána tajgy.

Vali radostne poskočilo srdce. Pod neznámou maskou poznávala drahé črty starého priateľa.

— Ale veď nesmiete!

— Kto môže a kto nesmie, — pokračoval geológ predošlým tónom, — teraz závisí všetko len od vás! Dovezte ma a pomôžte mi nájsť poľovníka alebo lesníka v blízkosti Havranej jurty.

— Prečo ste si vzali do hlavy práve toto sedlo, tam vraj bývajú strašné búrky, a je práve také obdobie…

— Nejde o sedlo, — vyhol sa Alexandrov vysvetleniu, — ale na to máme ešte dosť času. O vás sme sa ešte nepozhovárali. Ako nažívate vy, Vaľa?

— Všetko je po starom, Kirill Grigorievič! Pracujem, mnoho čítam, a potom aj verejné funkcie, slovom… bezo zmeny, — odvetila Vaľa na geológovu nedopovedanú otázku.

— Škoda, že vy ste taká dobrá, Vaľa, a… taká pekná, — smutne a vážne povedal Alexandrov.

— A ja neľutujem, už som vám to raz vysvetľovala. Priatelia a druhovia, čo by mi boli vekom primeraní, sú, povedzme, dvadsiaty druhý, dvadsiaty tretí, dvadsiaty štvrtý ročník. Sú to práve tie ročníky, čo za vojny odrážali prvý strašný nápor nepriateľa. Málo ich ostalo nažive, no a nás, ich vrstovníčok, príliš veľa…

— A keby niekto starší, bolo by na tom niečo zlé?

— Starší, ako napríklad vy… — Vaľa sa zrazu zapýrila, — tí poriadni sú už dávno ženatí a za takých, čo sa len tak ponevierajú, sa nehodno vydať. Ako ináč? Povedzme, že by sa mi niekto páčil, ale mal by ženu a deti — nič by z toho nebolo. Budovať si vlastné šťastie na cudzom nešťastí — to nie je pre mňa, a najmä keď sú tam aj deti, o tom už ani nehovorím. A tak teda nám, ženám v mojom veku, ostávajú len sopľaví chlapci — bŕŕŕ! Alebo ak dáki lumpi, pijani a sukničkári. Nuž vidíte, ako to vyzerá s takým výdajom. Len by si človek zle narobil…

— Ale aj tak môžete stretnúť súceho a… neženatého, alebo aj slušného vdovca.

— Mohla by som, prirodzene, ale som nestretla. Čo sa dá robiť, osud mi ho nepriviedol do cesty, — tvár mladej ženy sprísnela, — ale očakáva ma veľká radosť. Už ledva čakám!..

— A čo také? — Alexandrov sa od zvedavosti nadvihol na lakti.

— Naša vláda urobila jedno veľmi závažné rozhodnutie: aby každý mohol nadobudnúť vzdelanie podľa vlastnej chuti a vkusu — myslím na ľudové univerzity. Je to obrovská vec a medzi ľudom je priam smäd po umení, knihách a vede. Ani nie pre povolanie, ale kvôli sebe, aby život bol zaujímavejší…

— Ech, Vaľa, vy by ste sa mali stretnúť s Fominom, to je taký starý baník, ste celkom príbuzná duša… ležal som s ním v nemocnici.

— Dúfam, že sa s tým vaším baníkom raz stretnem, ale na univerzitu by som chcela ísť hneď teraz, to je moja najväčšia starosť. Prišlo vraj toľko žiadostí, že treba otvoriť ešte desať ďalších…

— Môžem napísať list do Kyzylu, aby vám pomohli. Ak vám aj nepomôžu dostať sa na školu, aspoň poradia, kde si máte za tým chodiť, a to je už tiež niečo, najdôležitejšie je vedieť správnu adresu, kam sa obrátiť!

— Oj, Kirill Grigorievič, duša moja, napíšte! Mám všelijaké odporúčania, ale od vás to bude po vedeckej linke.

— Napíšem hneď teraz! — Geológ vytiahol z poľnej kapsy papier s obálkou a začal písať.

Vaľa s planúcimi očami sledovala vyvážené pohyby jeho ruky.

Po dlhej motanici cez klzké korene, cez namáhavý močaristý, rašelinový terén auto vyviazlo konečne z húštiny. Prestali šuchotať halúzky na karosérii, zmĺkol aj motor. V tíšine, ktorá zavládla, bolo počuť len slabé sipenie prehriateho chladiča.

Alexandrov, viac mŕtvy ako živý po tej zlej ceste, s úľavou pozeral na pásik dymu, čo stúpal z plechového komína nízkeho, dobre postaveného zrubu. Od severu obklopovali hrboľatú čistinku vysoké a rovné červené smreky — hrubé stromy, ktorým z náveternej strany chýbali konáre.

Na drevenej lavičke pred vchodom chaty sedel starší Tuvánec, ktorý zrejme už dávno vyzeral auto. Len čo GAZ-69 zastal, ponáhľal sa hosťom oproti a celá vetrom ošľahaná tvár sa mu stiahla do prívetivých usmievavých vrások.

— Dobrý mašina, kam vyšiel… hm! Ženská-šofér… dobrý! A ja pripravil čaj. — Vtom zazrel Alexandrova, ktorý ťažko vyliezal o barlách, a zdúpnel od prekvapenia.

— No, Vaľa moja drahá, ďakujem vám, až po hrob som vám vďačný! — geológov dojatý hlas nebol v súlade s jeho položartovnými slovami. — Nik okrem vás to nemohol urobiť. Teraz sa mi už plán podarí: odtiaľto je k Havranej jurte najviac desať kilometrov…