Ivam Jefremov - Hadie srdce

Geológ sa plazil, ako len vládal, aj pod prúdmi studeného dažďa ho zalieval pot. Povetrie sa otriasalo od hromového rachotu a Alexandrov ohluchol, vnímajúc burácanie hromu len podľa záchvevov tela. V očiach za pevne stisnutými viečkami sa mu marila a zvíjala svetelná clona. Potriasol hlavou, otvoril oči, ale clona sa nerozchádzala a geológ stratil orientáciu. To je koniec. Ako môže teraz dosiahnuť svoj cieľ? Cítil sa ako ukrivdené decko, srdcervúco zareptal proti nemilosrdnému, nespravodlivému osudu, ktorý ho len bije a bije. Zavzlykal, ťažká hlava mu klesla na mokrú zem a rozpálené čelo pritisol do hlinačky. Dotyk zeme ho vyliečil, mihotavá clona sa mu znenazdajky rozišla pred očami. Geológ zdvihol hlavu a zazrel celkom blízko celé priehrštie zelených bleskov, bijúcich do malého kopčeka, ktorý sa dal rozoznať podľa tenkých konárov vyschnutého červeného smreka. Tam! Alexandrov lapal ústami vzduch pomiešaný s vodou, ktorá voňala ozónom. Vymršťoval svoje do zlosti ťažké telo, stenajúc a dychčiac od únavy, zachytával sa hrbčekov, prútia a krovia do krvi rozodranými rukami. Hromový a neznesiteľný záblesk odhodil Alexandrova od vytúženého cieľa, ale nespôsobil mu citeľné poranenie. A nech, čoho sa on má báť? Pred geológom vyrastal jeden múr ohňa za druhým, zem sa v jednom kuse triasla, noc sa chvela medzi pekelnými zábleskami a občasnými chvíľkami hlbokej čierňavy. Ale Alexandrov predsa dosiahol ten nešťastný kopček, roztrhol šnúrku na kolíkoch a hlboko zapichol jeden do mokrej, zvláštne teplej zeme. Miatlo sa mu vedomie. Myseľ pracovala spomalene, ale aj tak si geológ stačil uvedomiť, akú chybu urobil. Kde má zápisník pre prípad, že neprežije túto rannú búrku? A keď si siahol stuhnutými prstami pod blúzu, vtedy sa to stalo… Celým telom až po končeky prstov mu prebehol desivý pocit. Pálčivý, trhajúci a zároveň ohlušujúci smrteľným pokojom. Nevidel a nepočul nič, len sa mu celé telo vystrelo v prudkom kŕči, keď desaťkilometrový blesk udrel do pôdy vedľa neho, alebo možno priamo do neho. Geológ ostal nehybne ležať dolu tvárou, stískajúc obidvoma rukami osudný kolík…

Ale blesk aj teraz, ako nespočetnekrát, ušetril Alexandrova. Geológ sa prebral pod teplým vysokohorským slncom. Vietor mu vysušil šaty na chrbte a dovieval sviežu vôňu mongolskej stepnej paliny. Pod belasým nebom sa rozprestierala zohriata náhorná plošina. Bolo na neuverenie, že prednedávnom, pred niekoľkými hodinami tu vystrájali a besneli planúce a rachotiace vesmírne sily. No kolík tu trčal, zapichnutý šikmo a nemotorne, geológovi celkom pod nosom. Alexandrov sa pohol, nadvihol sa a poobzeral sa vôkol. Naľavo, ani nie na kilometer, zazrel svoju kolibku. Kto by uveril tomu, čo sa stalo, kto by si vedel predstaviť, aká dlhočizná bola cesta, čo ho sem doviedla v búrkovej mrákave?

Prekvapila ho tupá bolesť v ľavom kolene. Geológ pozrel dolu a zatajil sa mu dych. Keď sa nadvihoval, urobil to isté, čo každý normálny človek, čo však nemohla urobiť ochromená kalika! Zohol nohu pod seba a oprel sa kolenom o zem. Ostrý kamienok pod kolenom ho presvedčil, že noha cíti. Alexandrovovi zrazu tak vyschlo v hrdle, že ledva vytlačil zo seba akýsi nezreteľný chrapot, a pokúsil sa znova pohýbať nohami. Ožili, hýbali sa! Náramne slabé, so svalmi ochabnutými ako handra — ale predsa žili! Alexandrov sa bál tomu uveriť. Uplynulo viac než štvrť hodiny, kým sa odvážil na ďalší pokus, znova pohýbal nohami a znova sa mu to podarilo! Zahmlená myšlienka vštepila geológovi do duše plachú istotu. Či to bol ten vražedný blesk, či časté bleskové výboje alebo strašné nervové vypätie vykonalo svoje dielo — dosť na tom, že poškodené nervy ožili. Alexandrov sa pokúsil odrazu vstať, ale nevládal a ťažko sa zvalil nabok. Na chvíľočku sa mu podarilo udržať na kolenách… udržať sa na kolenách… Tu sa mu myšlienky zasekli a prerývaný vzlykot sa rozľahol po pustej náhornej plošine. Vlastne, bola ozaj pustá?… Nie, tam v diaľke vidieť jazdca, to sa blíži lesník. Prečo o tri dni skôr? Ako sa to dozvedel?…

— Ráno bol taký búrka… pomyslel som si, treba ísť teba pozrieť. Žiješ, inžinier, chvalabohu…

— Žijem, žijem! — vykríkol Alexandrov tak, že Tuváncovi prebehol mráz po chrbte.

— Si hádam chorý? Zberaj sa, zaveziem ťa náš osada!

— Zavez, len ťa ešte najprv o jedno prosím: kop trochu tu, — geológ ukázal na kolík.

— Našiel si? — usmial sa šťastne lesník.

— Našiel! — s neohrozenou istotou odvetil geológ a Tuvánec šiel do koliby po lopatu.

Alexandrov, opierajúc sa o palicu, dokrivkal sa k stolu a vybral z plecniaka ťažký lesklý kúsok rudy.

— Zo žily nového náleziska „Havrania jurta“, — povedal slávnostne riaditeľovi správy. — Oddá sa urobiť tam dôkladný prieskum.

Plameň biednej vatry sa mihotal. Obrovská, štrkovitá rovina Amadror, akoby sfúkaná do posledného prášku, predsa ešte poskytovala vetru dostatok piesku, aby pokazil ľuďom skromnú večeru. Malý tábor geológov bol učupený pod svahmi piesočnatých kopcov na kraji suchého riečišťa. Tenučko šuchotali stebla suchého drinu — tvrdej saharskej trávy, húdli zvonivú a clivú pieseň. Dolu dunami sa šústal piesok, pomiešaný s kryštálikmi sadrovca. Šesť ľudí sa porozvaľovalo okolo ohňa v rovnakých pózach, každý si dlaňami zakrýval tvár pred vetrom. Iba jeden, zahalený do širokých záhybov tmavého rúcha, hovel si spokojne na bruchu, vysoko si podopierajúc hlavu, a bez mihnutia hľadel ponad vatru do tmavej diaľky. Odlesky slabého plameňa mu tancovali vo veľkých tmavých očiach, ktoré sotva vykúkali spod rúška, stiahnutého až na čelo a zakrývajúceho tvár. Úzka ruka s dlhými prstami lenivo preberala sponky na sedlovej kapse, čo mal podloženú pod hlavou.

— Tiressuen! — oslovil ho územčistý chlap v kaki košeli a šortkách. — Bude v noci vietor? Treba postaviť stany?

— Netreba, kapitán! — odvetil Tiressuen, — vietor o hodinu utíchne.

Kapitán spokojne zamrmlal a sklapol tabatierku.

— Prečo si o tom presvedčený? — spýtal sa mládenec, čo ležal vedľa Tiressuena. Vytiahol pritom lomené obočie a jasnobelasé oči prižmuroval pred prachom.

— Drin sa lúči s vetrom, — odvetil Tiressuen, ktorý neobrátil ani hlavu, — spieva hlbším hlasom. Počúvaj!

Mládenec sa nadvihol a hlasno zavolal na kapitána, prechádzajúc z arabčiny na francúzštinu.

— Nejde mi do hlavy, že by tento nafúkaný chlapík mal skutočne pravdu! Je taký sebaistý a hneď má na všetko naporúdzi odpoveď…

— Pozor na jazyk, Michel, Tuareg pozná našu reč!

— Neverím! Zhovára sa s nami len po arabsky alebo tým svojím desným tamašekom.

— Tuareg len v najnevyhnutnejších prípadoch hovorí rečou, ktorú dokonale neovláda. Hrdosť a ostýchavosť týchto detí púšte treba ešte pochopiť, — odpovedal rýchlo kapitán a pritom pokukoval na Tuarega, nehybného ako tmavomodrá socha. — Náš sprievodca vychodil základnú školu v Tidikelte a určite vie po francúzsky. Badať na ňom vplyv nových prúdov — vidíš, fajčí cigarety a nevláči sa s večnou kopijou a štítom. V tejto Strednej Sahare sme teda ozaj mali šťastie. Pre výskumnú výpravu je takýto sprievodca poklad! Pozná celý kraj, mnoho chodil s expedíciami a vie, kadiaľ môžu ísť autá.

— Nechce sa mi veriť, že by si niekto mohol zapamätať všetky podrobnosti takejto prekliatej krajiny, veď je až úmorné jednotvárna…