Ivam Jefremov - Hadie srdce

— Zle ti je tu, inžinier. Doniesol som jesť a tu máš môj blúza. Pozri, celkom si otrhaný. Tabak je tu… Joj, kamarát! — zvraštil tvár od neľúbosti, keď geológ priliezol k výklenku, kde mal opreté barly, zachytil sa rukami o krovie a tak sa postavil.

— To je nič, — chlapil sa Alexandrov. — Všetko je v poriadku…

Za týmito prostými slovami sa tajili dva týždne života na sedle Hiundustyjn Eg, takého zvláštneho života, že by to Alexandrov sotva vedel vyrozprávať.

Za sparných dní a dusných nocí geológ bdel a striehol, kedy sa priženie ďalší voj búrkových mračien, ktorých príchod už na diaľku veštilo ťažké vibrujúce dunenie. Vo dne sa mraky plazili ako stáda vzdušných veľrýb a vrhali na zem šedivý tieň očakávania. V noci čosi beztvárne zaclonilo hviezdy, prikrádalo sa, akoby chcelo zasadiť neočakávaný krutý úder. Všetko vôkol zatíchlo, stŕplo. Vtom sa zachvelo povetrie od strašného hromu, zachveli sa aj hory a celý svet, oslepujúce blesky boli čoraz hustejšie, až prešli v súvislé vlnivé pásy ohňa, čo pretínali nebo krížom-krážom. Občas bola búrka taká silná, že od dunenia hromu a od toho, ako sa triasla zem, Alexandrovovi oťažela hlava, hluchol a nevládal rozmýšľať. Zôkol-vôkol šľahali kolmé stĺpy bleskov a ohradzovali sedlo ako hroznú pascu. Alexandrov sa plazil ta, kde blýskavica a dunenie hromu prechádzalo v jednoliaty oheň a rev. Celým telom mu prenikalo zvláštne pichanie, do nozdier vrážala ostrá, omamná vôňa ozónu a čelo, vystavené prúdom lejaku, krehlo pod nápormi vetra. Čoskoro geológ pochopil, že jeho zdanlivo jednoduchá úloha je veľmi ťažká. Pohyboval sa príliš pomaly, čo ako sa usiloval. Barly nedržali na klzkých kameňoch a hrbolcoch, zamotávali sa do hustého krovia rojovníka, trávy a koreňov. Alexandrov sa odrážal rukami, vymršťoval svoje polomŕtve telo, len aby sa čím skôr dostal k bleskom. Príroda akoby sa bola proti nemu sprisahala: alebo bol zhluk bleskov tak ďaleko, že sa nestihol ta doplaziť, alebo blízke výboje hasli príliš rýchlo. Alexandrov si pripadal ako korytnačka, čo naháňa rýchlych vtákov. Blesky si posmešne a pokojne odleteli do diaľky práve vo chvíli, keď sa mu zdalo, že sa už-už blíži k miestu ich prízračného bláznivého tanca. Do krajnosti vyčerpaný geológ často upadal do mrákot a ležal pod prúdmi studeného búrkového dažďa, kým ho ostrý vietor nevzkriesil. Alexandrov sa dotiahol ku svojej kolibe, rozložil čmudiaci oheň a ako-tak sa usušil. Vzdor mračnám komárov sa ponáral do blúznivého spánku, až kým zemou neotriaslo dunenie, veštiace príchod ďalších chmár. Elán geológa neopúšťal, ale zachraňovalo ho azda iba elektrinou nasýtené horské ovzdušie, inak by bol musel zahynúť od zimy, vlhkosti, presilenia a podvýživy. Tri-štyri razy udrel blesk tak blízko, že Alexandrov na chvíľu úplne oslepol a ohluchol. Prestal vnímať okolité burácanie hromu a oslepujúci oheň. Vtedy geológ nemohol sledovať, kde najviacej bijú blesky a poznačiť miesto kolíkmi, ktoré nosil stále zavesené na krku. Dozrievala tragédia, veštiaca neplodný koniec jeho úsilia. Blízke blesky mu nedali možnosť pozorovať, no na druhej strane boli jedinou nádejou, ako odhadnúť miesta, kde sú ložiská rudy.

Nadišli jasné, slnečné dni. Alexandrov si oddýchol od strašného napätia a premohol podivnú hypnózu horskej búrky. Mohol pouvažovať nad výsledkami svojho dvojtýždňového pobytu medzi bleskami. Geológ sa presvedčil, že pod bahnistými kopčekmi Havranej jurty sú náleziská kovových rúd. Nebolo takmer pochybností, že náhornú plošinu, tiahnucu sa ako vypuklá kupola ďaleko na západ smerom k širokej vrstve metamorfovaných bridlíc, tvoriacich chrbát, pretína v hĺbke mnoho rudných žíl. Tanec bleskov, ktoré sa metali na miestach hodne vzdialených od seba a navonok celkom nerozlíšiteľných, svedčil o veľkej rozšírenosti rudných ložísk. Možno, že hlavné ložisko spočíva práve pod bridlicami ako v kedysi slávnom najbohatšom nálezišti olova Brooken Hill v Austrálii. Alexandrov mal už zakreslené, kde bijú na priesmyku najčastejšie blesky. Postupne, zo dňa na deň, z noci na noc, nahmatával miesto, kde bývajú blesky najintenzívnejšie. Tam sa dali predpokladať rudné žily najplytšie pod zemou. Geológ si stále prenášal kolibu a s každou búrkou bol bližšie k centru bleskov. Lenže dni utekali a obdobie búrok sa mohlo znenazdajky skončiť. Alexandrov žil vo vzrastajúcom nervovom napätí. Už štvrtý deň nebola poriadna búrka a drobný dážď, čo mrholil, iba zvyšoval jeho obavy, že bude už po období búrok. V takomto stave našiel lesník Alexandrovovu novú kolibu, dva kilometre na západ od predošlej.

— Všetko je v poriadku, — opakoval geológ, vyhýbajúc sa lesníkovmu vyčítavému pohľadu, — teraz to bude už čoskoro!

— Prečo čoskoro? — ožil Tuvánec. — Našiel si niečo?

— Nie, nenašiel, vravím, že sa čoskoro skončia búrky.

— Ach tak! — sklamane zatiahol lesník. — Čoskoro, týždeň myslím.

— Nuž teda o týždeň príď po mňa. Dovtedy budem ešte pozorovať.

— Hm, hm, — krútil hlavou Tuvánec a tuho bafkal z fajky, ale nič nenamietal.

Napili sa čaju s medovými plackami, ktoré doniesol lesník z dediny do daru. Potom sa Tuvánec vyteperil na koňa a Alexandrov znova osamel so šumom vetra na pustom sedle, s neprestajnými bolesťami v drieku a s obvyklými neveselými myšlienkami.

Uplynuli ešte dva dni, slnečné, suché a veterné.

Alexandrov smutne vylihúval v kolibe, poddával sa ubíjajúcej únave, ktorá ho neopúšťala odvtedy, ako odišiel Tuvánec. Bolesti v zlomenom chrbte mu nedali spať, nespavosť ešte vybičovala strašné nervové napätie. Alexandrov mal pocit, že keby sa len na chvíľočku opustil, depresia nad ním zvíťazí. Začal by kričať, revať a váľať sa po zemi, hrýzol a driapal by zem, podľahol by temnej zúrivosti a nezmyselnému odporu voči sebe aj voči celému svetu, nevydržal by zúfalú beznádej. Geológ sa zaťal zubami do kopčeka pod hlavou, aby potlačil hroznú túžbu, čo sa mu vzmáhala v duši, a ostal nehybne ležať, nevšímajúc si komáre a mušky, čo mu zalepovali oči. Alexandrov nevedel, koľko času uplynulo, kým začul známe vzdialené dunenie. Osud sa nad ním ešte trošku zmiloval. Tak ako kôrka, hodená umierajúcemu od hladu, čo iba oddiali smrť a tým predĺži márne muky. Blížiaca sa búrka iba na chvíľu odoženie jeho clivotu. Ešte dve-tri hodiny bude žiť plne a radostne, zapálený snahami vášnivého bádateľa, v napätí hľadania, tohto mocného, hlbokého a odvekého pudu, ktorý vždy žije v ľudskej duši.

Alexandrov vyliezol z koliby. Tmavá šedivá clona zastrela východnú polovicu neba a zahasila ranné zore. Ich farby zbledli, zavýjajúci vietor preletel po náhornej plošine a zrazu stíchol. Nehybná noc bola mĺkva, dunenie hromu v diaľke prestalo. Železné nebo sa ťažko ovalilo na liatinové horské chrbty, zbiehajúce sa k sedlu. Geológ sa až zachvel, tak doľahla naňho tiesnivá tíšina. So stratenou nádejou na búrku, na to, že ešte na chvíľu sa môže odpútať od svojich múk, zazdal sa mu ďalší život márnym a neznesiteľným. Zvrtol sa a chcel sa odplaziť do svojho šedivého brloha ako umierajúce zviera, ktorému sa protiví volanie života a šíry voľný priestor. Ohromujúci záblesk a ohlušujúci rachot, čo zadunel vzápätí za ním, popchli Alexandrova ako smrteľné nebezpečenstvo úplne vysileného koňa. Alexandrov sa vrhol oproti zelenkavým oslepujúcim stĺpom, ktoré šľahali práve tam, kde ich očakával. Alebo bola búrka mimoriadne prudká, alebo sa dostal priamo do jej ohniska. Nepretržitý rachot priam tískal Alexandrova k zemi. Tuho prižmuroval oči, aby neoslepol od burácajúcich svetiel elektrického výboja, čo pred ním tancovali, hadili sa ako obrovské biče a šibali na všetky strany, až sa triasla obloha aj hory. Všetko sa vari krčilo hrôzou pred silou týchto mnohokilometrových elektrických iskier.