Ivam Jefremov - Hadie srdce

Druhý raz sa stretol s Afaneor na starobylom táborisku kočovného kmeňa Kel-Adžer, v nedozernom labyrinte skalísk, roklín, plošiniek a náhorných plošín Tassili-dez-Adžer. Keď sa vrátil z výpravy do Airu, pobral sa na sever po vyschnutom riečišti Tafassaset. Od stanov k stanom niesla ho vysoká jednohrbá biela ťava, naložená celým prostým majetkom pútnika v púšti. Čím bližšie bol podľa zpráv miestnych Tuaregov kočovný tábor starej Lemty, tým väčšia netrpezlivosť sa zmocňovala Tiressuena. Jeho ťava menom Agelchok, ktorá patrila medzi slávne behúne v Hoggare, celé hodiny ho niesla po hlinačkách slaných močarísk, stvrdnutých na cement, opatrne stúpala po rozhorúčených čiernych kameňoch a štrku na povrchu plošiny, borila sa a šmýkala na piesočnatých brehoch, cez ktoré viedli úzke priechody, tajartachy. Ukrutne pálčivé dni a v noci zas až štipľavo studené vetry, nekonečnú osamelosť pútnika, kráčajúceho priamo, a nie po najschodnejších cestách — to všetko si Tiressuen vôbec nevšímal, bol na to navyknutý. Hneval sa len na to, že ťava nemala vytrvalosť auta. Ostatne, ktoré auto by tadiaľto prešlo? Cesta by sa predĺžila o tisíc kilometrov a koniec koncov nevedno, kto by došiel k cieľu skôr.

Napokon dosiahol údolie Tirchemir a tri stany pri úpätí hory Amardžan, o ktorých mu hovorili.

Aký tajný cit pošepol Afaneor, že príde? Šiel tak rýchlo, že ústna púšťová pošta ho nemohla predbehnúť. Ale sotva zazrel v diaľke čierne bodky stanov a ťava sa začala škriabať na strmý skalnatý svah, spoza hŕby balvanov sa vynorilo pred nimi dievča. V plamennom svetle slnka bola jej lesklá koža teraz celkom svetlá. Belasé kvety lomikameňa, ktoré mala zastoknuté nad uchom, zdôrazňovali až modravočierny lesk jej vlasov. Keď zadychčaná pribehla bližšie, nad tenkým obočím jej vystúpili perličky potu. Tiressuen s prekvapením zbadal, že Afaneor má v rukách kytičku drobných tuhočervených a oranžových kvetov. Biela ťava sa týčila nad dievčaťom ako vojenská bašta a Tuareg sa nízko naklonil zo sedla. Šťastný ako nikdy dosiaľ prijal z Afaneoriných rúk kvety, na Sahare také vzácne, ktoré Tuaregovia nemali vo zvyku darovať bojovníkom. Tiressuen cítil, ako sa vôňa kvetov mieša s vôňou dievčaťa, čistou a slnečnou, horúcou ako pálčivé poludnie púšte, pred ktorým ľudia musia skláňať hlavy a zakrývať si oči rúškom.

Tri týždne ostal Tiressuen na návšteve v Lemtiných stanoch. A jeho láska k Afaneor, ktorá skrsla znenazdajky na hudobnom zhromaždení pri rímskych zrúcaninách, stále rástla. Ženy Tuaregov, ktoré ovládali jazyk a tajné tifinarské písmo lepšie než mužovia, slobodné družky života, nepokrytecké, skvelé vychovávateľky detí, stáli omnoho vyššie ako ženy Arabov, ktoré boli ešte vždy zajatkyňami v ženskom oddelení stanu alebo v ženskej polovici domu, nevedomé a ubité ťažkým bremenom krutého náboženstva.

Kde panuje poroba a násilie, tam sú piliere morálky vratké. Len slobodný človek chápe nevyhnutnosť prísnych životných zásad. Syn Sahary sa žení so ženou svojho národa alebo s dcérami príbuzných berberských kmeňov — Kabilov, ale vyhýba sa manželstvu s cudzinkou, lebo inštinktívne cíti, že potrebuje nezhýčkanú dcéru púšte, ktorá bola tu aj vychovaná. Afaneor bola cudzinka z krajiny Tibbu. Avšak Tiressuen videl, že v ničom nezaostáva za tuareckými ženami. Ba dokonca táto potomkyňa čarodejníkov Garamantov, starých Etiópčanov z helénskych mýtov, ich aj prevyšovala.

Nemal sa jej ešte kedy povypytovať, kde sa to všetko naučila, zväčša jej rozprával o svojom živote. Tiressuen sa narodil v starobylej zemi Taj-Tokov, v Achenete. Potom, keď studne Achenete vyschli a nad krajinou zavial dych smrti, Taj-Tokovia odišli aj so svojimi imradmi na juh, do Ahaggaru a Adrar-Iforu. Ale jeho rodičia sa presťahovali so svojím jediným synom do Tidikeltu a tam dali malého Tiressuena učiť západným múdrostiam aj reči v základnej škole. Len čo Tiressuen trochu podrástol, dal sa na vandrovnícky život so svojím otcom, sprievodcom karaván, ktorý ho zasvätil do tajov všetkých púšťových ciest. Otec raz zahynul na ceste a Tiressuen nastúpil na jeho miesto. Otec patril k tým hrdým Taj-Tokom, ktorí sa nepokladali ani za vládnucich ichaggarenov, ani za nevoľníckych imradov. Takýchto chudobných, slobodných, ťažko žijúcich Tuaregov bolo niekoľko desiatok v každom neveľkom kmeni. Živili sa prácou sprievodcov alebo tým, že hnali stáda na nové ďaleké pastviská a stávali sa najzocelenejšími kočovníkmi Sahary, ktorí sa nedali zahanbiť ani len pred kmeňom Tibbu s jeho rozprávkovou húževnatosťou v behu, jazde a poľovačke.

— Ale Tiressuen nie je meno? — pozrela naňho figliarsky Afaneor.

— Nie je to meno, je to miestny názov, — priznal sa. — To kvôli Francúzom.

— A tvoje skutočné meno? — naliehala dievčina.

— Iferlil.

— Páči sa mi. Moje meno sa mi tiež páči a škoda, že je to len prezývka… vymyslela si ju stará Lemta, keď ma vzala k sebe.

— Chcela ťa pomenovať podlá starobylej bohyne luny nášho národa?

— Čoby. To na počesť Afaneor, Acharchellenovej dcéry.

— Acharchellenovej, veľkého vodcu Kel-Adžerov? Počul som o ňom!

— Áno, vládol tu pred päťdesiatimi rokmi. A mal dcéru Afaneor, krásnu a múdru devu. Bola to prvá tuarecká žena, ktorá pomýšľala na zastavenie odvekého nepriateľstva medzi Kel-Adžermi a Kel-Ahaggarmi a vôbec medzi všetkými kmeňmi tuareckého ľudu, bielymi a čiernymi…

— Vari to bolo možné?

— Francúzi to urobili násilím a tak, že nás zdeptali. Ale keby sme my sami? Nikde na svete nieto národa podobného Tuaregom. Odhliadnuc od vojen, od starých krívd a krvi, Tuaregovia sa predsa pokladajú za potomkov múdrej kráľovnej Tin-Chinan, ktorej mohyla v riečišti Abaless je aj teraz, pol druha tisícročia po jej smrti, posvätná pre všetky kmene. Nuž či sa aj Taj-Tokovia a Julemidenovia nepokladajú za jeden národ!? Tuaregovia sú pútnici a bojovníci, nie sú pripútaní k domom a veciam, hľadia na svet veľkoryso, a práve to mám rada na našom národe. Náš život nie je upätý na jedno miesto, kde je voda a rastú palmy alebo proso, kde žili rodičia a predkovia.

— Za cenu ťažkého života v púšti, kde trpíme horúčosťou a zimou, smädom a nedostatkom jedla, nadobudli sme veľkú slobodu, — odvetil Tiressuen, ktorý nechápal, kam dievča cieli.

— Áno, odišli sme do srdca púšte, aby sme si uchovali slobodu. Vôkol, ako vlny mora, plynuli, bili sa a potláčali, ubíjali sa navzájom rozličné národy — na úrodných územiach, vhodných pre život, na brehoch mora a veľkých riek. No kto chce žiť v púšti, musí byť na to vychovaný, a v tom bola prevaha a sila Tuaregov…

— Bola? — spýtal sa rýchlo Tiressuen.

— Áno, lebo teraz nie je. Autá a lietadlá umožňujú hociktorému Európanovi preniknúť do hĺbky Sahary. Rozmaznané Francúzky navštevujú teraz strašný Tefedest, obydlie duchov, kedysi neprístupné pre neposvätených, a pijú ľadové nápoje pri čiernych skalách s tajomnými obrazmi a písmenami. Cudzí život, celkom odlišný od nášho, vtrháva panovačne do púšte a nemožno ho zahatať.

— Možno je naša sila v tom, že sme roztrúsení po nedozernej púšti a nepoznáme choroby, stisk a malichernosť ako v oázach. „Oddiaľte svoje stany, priblížte svoje srdcia,“ vraví správne staré porekadlo, — zasmial sa Tiressuen, — ale aj tak panujeme v púšti my.

— Plané reči! Tým, že sme sa rozptýlili, stratili sme silu! Je nás čoraz menej a deťom sa žije ťažšie ako otcom. Európania nás teraz nakazili túžbou po ľahkom živote. Ale tým, že zarábame peniaze, stratili sme polovicu stád. Ani len paliva nieto v púšti, všetko sa spáli na drahé jedlo, čo varia na kuchynských ohniskách…