Ivam Jefremov - Hadie srdce

— Veď ty sama ani nepochádzaš z nášho národa. Čo ťa vedie k tomu, že s ním tak cítiš, toľko naň myslíš a posielaš ma na takú cestu, akú neprekonal ešte nikto z Tuaregov?

Dievča sa pomaly zodvihlo a sklopilo oči.

— Som sirota, vychovaná u Tuaregov, žijem s vami spoločným životom, mám tie isté túžby ako vy… Len možno… — dievčaťu sa zachvel hlas, — možno sú moje city proste silnejšie ako vaše. Práve tak ako aj moja túžba po šírom svete bez nepriateľstva a zaostalosti, ako moja túžba po nežnosti a kráse.

— Vidím, — povedal jemne Tiressuen, — ale prichádza mi na rozum, čo mi hovorili Francúzi. Ruská krajina sa zmenila, vládnu tam krutí ľudia, ktorí uchvátili moc a utláčajú ľud. Táto krajina ohrozuje teraz všetkých a európske krajiny sa musia po zuby ozbrojiť, aby nepadli pod ruskú tyraniu.

— Prečo to Francúzom veríš? Veď si vravel, ako často oklamali teba aj nás všetkých. Možno je klamstvo aj to, čo hovoria o Rusku?

— Možno, — pripúšťal Tiressuen a zmĺkol, hľadajúc ďalšie námietky.

— Iste si myslíš, že som bláznivá, — zvolala Afaneor. — Poďme!

Dievča sa hlboko poklonilo pred mohylou a rozkázalo svojej ťave kľaknúť si. Skôr než sa Afaneor vyšvihla do sedla, obrátila sa k Tiressuenovi. Pravou rukou naprávala ťave opraty na šiji, ľavou si upravovala záhyby rúcha. Chrbtom sa dotkla hodvábneho bieleho boku zvieraťa, hlavu zvrátila dozadu. Tuareg si navždy zapamätal Afaneorin pohľad, smutný i plný nádeje. Ešte okamih — a jej ťava prudko vyrazila. Tiressuen mal prvotriednu ťavu, lenže Afaneorina sa nedala…

Tiressuen sa vrátil sem, ku kapitánovej geologickej expedícii. A teraz mu osud sám vychádza v ústrety! Nie je dôstojné bojovníka, aby si zakrýval tvár a utekal pred osudom. Zajtra dá súhlas a povedie učenca do Tanezruftu!

Celý nasledujúci deň kapitán a profesor prehovárali Tuarega, aby sa vzdal svojej požiadavky. Tiressuen bol neoblomný a žiadal písomnú dohodu. Kapitán tvrdil, že v Alžírsku sa bojuje, že úrady nepovolia saharskému kočovníkovi ísť do krajiny buričov. A okrem toho Rusi sami nepúšťajú k sebe nikoho, len v najsúrnejších prípadoch — a o akú súrnu vec ide Tiressuenovi? Zachmúrený Tuareg pokojne tvrdil, že Rusi ho určite pustia do svojej krajiny.

Keď kapitán vyplytval už všetku svoju výrečnosť, zlostne si odpľul a prikázal rádiotelegrafistovi, aby ho spojil s Tamanrassetom. Tuareg sa dôstojne utiahol do chládku pod strminou a nevšímal si výsmešné pohľady a ruch medzi príslušníkmi obidvoch výprav. Najväčšmi zúril Michel, navrhoval, aby Tiressuena zatkli, dopravili ho do Tamanrassetu a držali ho tam, kým neprezradí cestu k zrúcaninám.

Nikto nevedel, aká odpoveď prišla od najvyššej vrchnosti, dosť na tom, že kapitán uzavrel so sprievodcom písomný dohovor, podľa ktorého sa Výbor pre saharské výskumy zaväzuje dať Tuaregovi za odmenu turistickú cestu do Sovietskeho sväzu. Obidve autá šli smerom na Tamanrasset. Šoféri poznali cestu a autá sa bezpečne ponárali do trhlín a suchých riečišť, kľučkovali medzi balvanmi a zrýchľovali beh na talakoch — rovných plošinkách hlinačky, spraženej od slnca.

Celé hodiny mihotali reflektory po nekonečnom kamenci a piesku, vytrhávali z teplej tmy skalnaté, pieskom zasypané kopce alebo končité čierne skaly, obrúsené od vetra. V širokých suchých riečištiach sa vynorili pravidelné rady stromov — tamarišky a pichľavé akácie. Na kopcoch trčalo krovie, autá sa ponárali do horskej krajiny Ahaggar. Žalostne zaškrípala prevodovka na ťažkom výstupe po širokom koryte niekdajšej rieky, ktoré bolo zovreté medzi ostrými skaliskami a úšustami popraskaného kamenia. V diaľke sa týčili kužeľovité vrchy ako obrovské hŕby uhlia. Čierne Hoggarské hrebene boli čoraz vyššie, čoraz viacej bolo balvanov a plání so zvetranými kameňmi, cesta sa vinula kľukato, hneď stúpala dohora, hneď zbiehala dolu brehom. Vrchy, čierne ako uhol, splývali s tmavou nocou v jedinú nekonečnú skalnatú priepasť, čo pohlcovala auto.

Zrazu sa zo sedla u posledného horského chrbta vynorili v diaľke stovky elektrických svetiel v rozľahlom údolí, lemovanom pohoriami, ojedinelými štítmi, plošinami a ihlovitými končiarmi, čo sa črtali vo svite vychádzajúceho mesiaca.

Tiressuen zaklopal na kabínu, aby šofér zastal.

Kapitán otvoril dvierka a zo stúpadla nakukol hore na auto.

— Chceš zostúpiť, Tiressuen?

— Áno, — odvetil Tuareg.

— Poď s nami do mesta. Dostaneš hotelovú izbu, chladenú ľadom, kde aj v najväčšej dennej horúčosti bude chladno ako v noci. Môžeš piť ľadové nápoje, najesť sa do chuti mäsa, praženého podľa vašej obyčaje na uhlí až tri hodiny. Vedia tam pripraviť aj výborný kus-kus s čerstvou zeleninou a veľkými pšeničnými zrnkami! Nemusíš kráčať potme niekoľko kilometrov, kým nájdeš stan. Tunajší kmeň Dagchalov je chudobný, možno nemajú ani jedlo… Prečo sa bojíš ísť do mesta?

— Nebojím sa, kapitán. Ale uváž si: ak si zvyknem na chladenú izbu, na hojné jedlo, ako pôjdem potom odtiaľto do páľavy Tanezruftu? Nevydržím dlhé pochody ani mrazivé zimné noci. Nebude sa mi viac chcieť vrátiť do púšte, a čo zo mňa bude? Opovrhovaný tulák, ktorý nič nevie a živí sa krádežou alebo almužnou medzi špinavými mestskými múrmi. Striedmosť môjho národa nie je poverčivosť alebo vrtoch, to je jeho život. Zbohom!

— Napozajtre na svitaní príď do hotela! — zakričal kapitán do tmy, v ktorej Tuareg už aj zmizol…

Tamanrasset je nové mesto uprostred Sahary, na mieste, kde kedysi stálo misionárske sídlo a kaplnka. Tento zhluk červených a oranžových budov vyrástol v obruči mnohých hôr, uprostred umele zavlažovanej doliny. Zeleň na jej poliach je vždy čerstvá a cestovateľov prekvapuje kontrast medzi touto zeleňou a morom čiernych skál Hoggaru. Každá budova, plánovaná vojenskými architektmi, je zladená s celkovým modernizovaným štýlom starobylých sudánskych miest. Široké ulice aj priestranné dvory sú čisto zametené a lemované vysokými červenými zubatými múrmi. Na každom dvore, na každom námestí rastú nízke, svieže akácie, ohradené okrúhlymi mrežami. Ale ešte prekvapujúcejšie sú vysoké stromy, čo vyhúkli v pálčivom slnku za niekoľko rokov a vrhajú kontrastný, priam čierny tieň na námestie, zaplavené oslepujúcim jasom. Toto mestečko je pohodlným a starostlivo udržiavaným sídlom francúzskych dôstojníkov, ktorých rozľahlé vily tvoria väčšinu mestských budov.

Profesor a kapitán sa vrátili z plaveckého bazénu ako znovuzrodení a s rozkošou užívali odpočinok a jedlo, kochali sa v prvotriednom hoteli novinkami zo šíreho sveta. Archeológ popíjal kávu, pofajčieval a už ktovie po koľký raz sa vracal k sprievodcovmu záhadnému želaniu.

— Tuareg a sovietske Rusko! Nepredstaviteľné! Kde nabral náš Tiressuen takú absurdnú a hlavne neodbytnú požiadavku. Stavím sa, že nepočul o sovietskom Rusku a komunistoch, ba že nevidel Rusa ani na obrázku. Čo je to za nezmysel, ha-ha-ha!

— Darmo sa smejete! — namietal zlostne kapitán. — Je to príliš absurdné a preto vážne. Podľahol niečej propagande!

— Agenti Kremľa na Sahare! Vy ste predsa vzdelaný, múdry človek, kapitán. Ako teda môžete veriť týmto bájkam pre novobrancov a fašisticky naladených sopliakov?

— Choďte na to z druhého konca, profesor. Idey sebaurčenia národov šíria sa po celej Afrike ako mor. Prišiel čas a s tým sa nedá nič robiť, je to príznak storočia. A Sovieti robia takú múdru politiku, že sa na nich všetci dívajú… Tu máte najpresvedčivejší dôkaz — Tuareg! Dal by som hlavu na to, že Tuaregovia zo všetkých najmenej vedia o tom, čo sa deje vo svete.