Ivam Jefremov - Hadie srdce

Na svitaní auto akoby si bolo cez noc oddýchlo, vydriapalo sa rýchlo na pieskový breh vyschnutého riečišťa. Ďalej na západ bol kraj posiaty kužeľovitými, tupo skrojenými kopcami piesku, zvlnenými podivuhodnou sieťkou čiaškovitých jamiek. Tiressuen viedol auto okľukou okolo týchto kopcov, ku kamennému pohoriu, ktoré sa znenazdajky vynorilo uprostred šírych pieskov.

— Tiressuen, zrúcaniny sú ešte ďaleko? — spýtal sa sprievodcu profesor, ktorý v duchu s obavami rátal, koľko litrov benzínu si vyžiadal zápas s piesočnatým dnom koryta Azemnezi.

— Už blízko, tamto, — Tuareg ukázal na juhozápad, kde na strmom svahu pohoria vyrastalo množstvo čiernych balvanov, zaoblených od vetra, ktoré vyzerali z diaľky ako zástup dajakých korytnačkovitých bytostí.

Vedec si s úľavou vydýchol.

— Prečo sú tu také zvláštne kopce? — spýtal sa, ukazujúc na pieskové kužele s plastickým povrchom.

— Vietor, — lakonicky povedal Tuareg, opísal rukou niekoľko kruhov a všetci pochopili, že hovorí o víchroch, čo vynesú stĺpy piesku až do polkilometrovej výšky a zničia všetko, čo nie je z kameňa alebo nezapustilo do zeme dvadsaťmetrové korene.

A znova sa pomaly vlečú hodiny, akoby držali krok s vlečúcim sa autom. Znova olovenosivý opar ťažkej páľavy, kovový klepot čapov prehriateho motora, štipľavý dym spáleného oleja. Konečne vyšlo auto hore pevným svahom, kľučkujúc pomedzi balvany, vyhlodané vetrom. Okrúhle skaliská, vysokánske zápole, ostré útesy sa striedali so stenami, baštami, bránami… Profesor sa zachvel od zlej predtuchy. Nevedomí a fantazírujúci synovia púšte pokladajú niekedy tieto prízračné skaly za zrúcaniny. Vari by sa aj jeho výprava mala stať obeťou takéhoto omylu? Och, nech to všetko čert vezme bude to asi tak!

Tuareg energickým gestom zastavil auto vo chvíli, keď šofér chcel profesorovi práve oznámiť, že musia zastať a počkať, kým prejde horúčosť. Archeológ, celý bez seba od zúrivosti, s nervami vybičovanými strašnou páľavou a ťažkou cestou, vyskočil z kabíny.

— Kde sme to prišli? Kde sú zrúcaniny? — zaúpel.

Spod Tiressuenovho rúška zasršali hnevom jasné sivé oči. Tuareg netrpezlivo zodvihol ľavú ruku so širokým koženým náramkom, za ktorým mal zastoknutú dýku s rukoväťou v podobe kríža, a ukázal dolu.

Auto zastalo na kraji náhornej plošiny, ktorá bola zasypaná kamením. Dolu sa zvažovali čierne kontrastujúce útesy, vyhladené vetrom, popretínané hlbokými a krátkymi úžľabinami, čo dodávalo celému skalnatému múru vzhľad pevnosti, ani keby ju boli postavili ľudské ruky podľa dômyselného architektonického plánu. Pod strminou sa rozprestierala menšia rovina, pokrytá úlomkami kremenitých bridlíc, vyhladených vetrom, s preliačinou niekdajšieho jazera, po ktorom ostala okrúhla škvrna končitých dún.

A na rovine sa vynárali zrúcané múry z červeného kameňa, zreteľné aj v opare pálčivého povetria, akési výklenky brány a ulice. A tamto sú aj celkom jasné bašty — iba blázon by si ich mohol popliesť s výtvormi vetra, ktoré nestavala ľudská ruka. Plocha so zrúcaninami nebola veľká, ale stavby boli veľmi masívne a archeológovo skúsené oko na prvý pohľad odhadlo znaky prastarej architektúry.

Francúzi vykríkli. Hoci pred chvíľkou boli ochotní hľadieť na Tiressuena ako na idiota a zločinca, teraz opreteky chválili sprievodcu.

— Načo tu stáť? — zvolal profesor. — Ostáva nám len niekoľko kilometrov. Zrúcaniny sú celkom blízko! — A archeológ preložil svoju otázku Tiressuenovi do arabčiny.

Sprievodca vysvetľoval, že ďalej je veľmi zlá cesta. Lepšie by bolo ísť k zrúcaninám pešo a tak si ich prezrieť.

— My ich nechceme prezerať, ale študovať, — namietol archeológ. — Musíme tam stráviť zo tri dni, pokiaľ nám vystačí voda.

— Lepšie by bolo pozrieť si ich a prísť potom znova. Doviezť zásobu vody, potravín…

— Najprv treba zistiť, či to stojí za to. Je nezmysel chodiť odtiaľto pešo po horúčosti, akoby sme boli na rekreácii… — profesor sa spamätal — veď Tuareg ho nerozumie a hľadí naňho so zdvorilou, trochu zhovievavou zvedavosťou. — Musíme ta ísť. A to hneď. Škoda strácať čas na oddych, definitívne sa utáboríme na mieste prieskumu! — naliehal archeológ.

Tuareg sa poslušne vrátil na svoje miesto pri kabíne. Auto chytilo až o hodnú chvíľu. Sprievodca šikovne vyberal cestu, viedol vozidlo napravo, kde sa náhorná plošina mierne zvažovala a strmé úžľabiny, čo sa podobali pevnostiam, prechádzali do širokých vymytých úvalov.

Brzdy škrípali, ako auto zbiehalo po pieskovci do jám, hrubý štrk vržďal pod masívnymi pneumatikami. Nákladné auto prešlo cez úval. Šofér pridal plyn a z celej sily sa rozbehol do svahu. Motor hučí, zavýja nižší prevod a ozvena zvučne odpovedá. Zrazu ručička olejového čerpadla klesla naľavo, k nule, v motore čosi slabo zapraskalo a šofér, bledý ako stena, vypol zapaľovanie. Auto sa rútilo dolu, brzdy však chytili, takže spomalilo a zvoľna sa šmýkalo na hrubozrnnom piesku, čo sa šúchal ako broky pod zablokovanými kolesami. Všetci povyskakovali v strachu, že sa auto prevráti. No stroj sa pomaly zošuchol k výmoľu a zastavil sa na kamennom výbežku.

— Čo je, čo sa stalo? — vyriekol namáhavo archeológ. Zodpovednosť vedúceho výpravy, ktorá dosiaľ figurovala len v pláne prieskumu, vyrástla zrazu pred tvárou nebezpečenstva do obrovských rozmerov. — Pokúste sa … — začal.

Vodič pokrútil hlavou, spustil motor, ale hneď ho aj vypojil. Všetci sa zdesení zhŕkli okolo auta, zatiaľ čo šofér liezol pod kapotu. Tiressuen sa usadil na kamene a blúdiac pohľadom z jednej tváre na druhú, usiloval sa pochopiť, čo sa stalo.

Čoskoro vysvitlo, že porucha je vážna. Malé ozubené koliesko olejového čerpadla sa rozletelo na kúsky a poškodilo aj druhé. Chyba, nedbalosť pri výrobe či zlá kvalita materiálu, ktorá tam, vo Francúzsku, znamenala len toľko, že auto treba vziať do vleku alebo niekoľko hodín čakať, stávala sa tu, na Sahare, pre osamelé auto rozsudkom smrti. Iba profesor a rádiotelegrafista vedeli, že vysielačku dali kapitánovi, pretože sa spoliehali na kvality auta a na to, že majú dosť rezervných súčiastok. Lenže medzi množstvom súčiastok chýbala práve tá, ktorú potrebovali, lebo porucha olejového čerpadla je u moderného auta veľmi zriedkavá.

Zatiaľ čo si členovia výpravy uvedomovali situáciu — jedni kliali, iní nehovorili nič, len zosmutneli a tretí zbabelo strácali hlavu — profesor a Tuareg sa sklonili nad mapou a snažili sa čo najpresnejšie určiť miesto havárie. Najbližšia a najspoľahlivejšia bola transsaharská cesta, ktorú už raz križovali. To je stodvadsať kilometrov na východ. Keby chceli ísť priamo na Čerpadlo-5, znamená to stoštyridsaťpäť kilometrov, lenže tam by mohli dostať ozubené kolieska alebo zavolať pomoc. Ale Európan v Tanezrufte sotva prejde aj šesťdesiat kilometrov! Ak sa teda nepokúsi o to Tuareg, sú všetci stratení.

Európania sa nápadne zmenili. Inokedy hluční a netrpezliví, spupní a malicherní, zrazu boli pomalí a prísni. Vyjavene a napäto sledovali Tiressuena.

Takto sedia drobné dravce okolo leva v očakávaní, čo urobí mocný zver. Takto sledujú obžalovaní sudcu, ktorý sa chystá vyhlásiť rozsudok.

Tuareg fajčil, občas letmo pozrel na mapu a znova sa pohrúžil do seba, do čohosi, čo sa odohrávalo pred jeho duševným zrakom. Všetci účastníci výpravy vedeli, že Tiressuen si privoláva na pomoc svoju jedinečnú pamäť a skúsenosti, všetko, čo počul od svojich druhov, aj starobylé povesti, aby sa vedel rozhodnúť, kadiaľ ísť. Stoštyridsaťpäť kilometrov, to bolo príliš mnoho aj pre príslušníka kmeňa Tibbu, nie to pre Tuarega, ale Tiressuen sa pokladal za rovnocenného s týmito vynikajúcimi vládcami púšte. S vládcami, ktorí sa jej zmocnili bez technickej múdrosti Európanov, iba svojou telesnou vytrvalosťou a duševnou silou.