Ivam Jefremov - Hadie srdce

Deň sa chýlil k večeru. Tiressuen akoby sa bol prebral. Odhrnul dozadu rúško na hlave, ťažko vzdychol a hanblivo sa usmial. A Európania zrazu videli, aký mladý a dobromyseľný je ešte tento prísny kočovník, ktorý nadobúda taký hrozivý vzhľad so zahalenou tvárou, vo svojom tmavomodrom rúchu.

— Pôjdem na Čerpadlo-5! — vyhlásil Tuareg. Cestovatelia sa vrhli k nemu, stískali mu ruky, zaliečavo ho tľapkali po pleci, ponúkali mu konzervy, víno i cigarety, aby si bral, čo chce.

Tuaregovia nejedia ani ryby, ani vajcia, ani hydinu a Tiressuen mal strach pred konzervami. Vzal si len poľnú fľašu s vodou, trochu čokolády a slaných suchárov a napchal si za košeľu cigariet.

— Vezmite si môj kompas, Tiressuen, — ponúkol šofér, ale kočovník odmietol mapu aj kompas.

Hviezdy a slnko sú najspoľahlivejšími vodcami Tuarega a nebo nad púšťou nebýva skoro nikdy zamračené.

— Takí sme ti povďační, Tiressuen! — zvolal dojatý profesor, — ak sa zachránime, nikdy nezabudneme, čo si pre nás vykonal…

— Nevykonal som ešte nič, — Tuareg znova sprísnel, — a nerobím to kvôli vám, veď ide aj o moju záchranu. Keby som čakal na šťastnú náhodu, zahyniem ako ostatní. Vody máme na päť dní… Čo sa stane za ten čas?

— Áno, áno, tak je, — prisvedčil chytro archeológ.

V pohľade, ktorým sprevádzal Tiressuena, mihla sa pochybnosť, pery sa mu zachveli. Šoférovi, čo stál pri ňom, odrazil sa na tvári ešte zjavnejší strach. Tiressuen pochopil. Ako všetci malicherní ľudia, čo sa pokladajú za veľmi prezieravých, chceli vyčítať Tiressuenovi z očí najhlbšie myšlienky a skryté city. Báli sa, že Tuareg si chce zachrániť len vlastnú kožu a ujde kade ľahšie.

Podozrenie členov výpravy nahnevalo Tiressuena, ale ovládol sa a povedal:

— Teraz treba spať, kým nastane noc.

Utiahol sa za skalnatý výbežok a začal si rozprestierať plášť v malej škvrnke tieňa. Nestihol to však ešte urobiť, už rozprestreli úslužné ruky celtovinu a položili na ňu mäkký matrac. Všetci chodili ticho, zhovárali sa pošepky. Tuareg ležal a rozmýšľal, prečo sa Európania len vtedy vedia slušne správať k obyvateľom púšte, keď ich prikvačí bieda a potrebujú pomoc. Európan sa stáva naozaj ľudským v pazúroch ťažkej pohromy — Tuaregovi to pripadalo nízke. Tiressuen sa prebudil, ako si bol zaumienil, na súmraku. Po modlitbe, keď sa do chuti napil a trochu si zajedol, obrátil sa na východ.

— Barak Allah fik! (Nech vás boh opatruje!) — povedal Tuareg a zvoľna vykročil, vyprevádzaný povzbudivými výkrikmi ostatných, čo tu ostávali.

Profesor dlho hľadel na miesto, kde sa v priezračnej tme rozplynula sprievodcova vysoká postava. Zožierali ho pochybnosti a sto ráz si prisahal, že štedro odmení Tuarega, ak sa vráti… No ak sa nevráti, aj tak ho nebude mať kto a začo odmeniť. Nájdu ich, samozrejme, ale aký význam to bude mať pre celú malú výpravu? Archeológ znova hromžil na seba, že mal také mäkké srdce voči kapitánovi. Nijaká skúsenosť nie je všemocná proti náhode a on ako vedec to mal vedieť! Ale doparoma s týmito výčitkami — vysielačku si tým nenavráti!

Mladý asistent nečujne prikročil k profesorovi.

— Aké sú dispozície na zajtra, šéf? — asistent bol anglofil.

— Vstaneme pred svitaním. Pôjdeme k zrúcaninám, musíme predsa preskúmať to tisíckrát prekliate miesto! Auguste a šofér ostanú pri aute a uvaria obed. Pôjdeme my traja — vy, ja a Pierre.

Zrúcaniny boli ďalej, ako sa profesor nazdal. Okrem toho boli nesmierne zaujímavé, a kým sa archeológ spamätal, že je načase vrátiť sa k autu, slnce stálo už vysoko. Spiatočná cesta bola pre profesora hotovým utrpením. Zápasil s túžbou vycediť do poslednej kvapky vodu z poľnej fľaše, ťažko stúpal po vŕzgajúcom hrubom piesku a čiernom štrku, čo sa boril pod nohami, a pritom mal pocit, akoby sa mu celé telo vysušovalo v žeravej peci. Myšlienky sa mu plietli, nepremožiteľne sa vracali k ľadovej šumivej vode v tamanrassetskom hoteli, k rozprávkovej rozmanitosti nápojov na hociktorej parížskej ulici, či proste k studeným potokom a riekam, ktorými tak pohŕdal v Európe, nemysliac na to, akú životodarnú silu taja v sebe prúdy obyčajnej vody…

— Vody! — posledné slovo vyslovil profesor nahlas a vzdychol, lebo pred duševným zrakom sa mu neodbytne zjavoval studený a čistý horský potok, ktorý tak ukrutne nádherne zurčal po kameňoch.

— Sem, šéf! — zavolal naňho mladý asistent a ukázal na malý piesočnatý kopec so strmým východným svahom. Za týmto svahom sa dalo utiahnuť, vystrieť sa na zemi a schovať do spásonosného chládku aspoň hlavu a plecia.

Asistent pozrel ponad plece na horský výbežok, kde uviazlo auto, poťažkal v ruke poľnú fľašu a so vzdychom si ju upevnil naspäť za pás.

— Vari nikdy nedôjdeme, — zahundral študent, rádiotelegrafista Pierre, ktorý zachytil asistentov pohľad, — čas sa vlečie tak isto pomaly, ako sa ťahá sám človek. A z kroka na krok strácame sily. Keby som to bol vedel, vezmem na plecia vedrovú termosku…

— A vliekol by si sa ešte pomalšie! — namietal asistent.

— Ale mohol by som piť! Vieš si predstaviť — mať teraz tak dva litre studenej vody…

— Dosť! — zahriakol ho profesorov zlostný hlas. Archeológ ležal dolu tvárou a jeho hlas prichádzal ako spod zeme. — Zakazujem akékoľvek reči o vode, o citrónoch, o Paríži s jeho kaviarňami a bufetmi, kde sa na každom kroku môžeš napiť, koľko len chceš. Dosť bolo rečí o riekach, o kúpaní.

Mládenci pozreli na seba. Nikomu z nich ani nenapadlo hovoriť o niečom podobnom. Asistent si zaťukal prstom na čelo.

— Ba, kde je teraz Tiressuen? — spýtal sa zrazu študent. — Čo robí? My máme pred sebou asi šesť kilometrov, ale koľko on?

Profesor sa prevrátil nabok. Jasne si predstavil vysokú modrú postavu, nesmierne osamelú uprostred pálčivého oceánu Tanezruftu, takú slabú pred nevýslovnou silou púšte.

— Poďme, priatelia, — povedal energicky a vstal.

— A čo je tamto, profesor? — spýtal sa zrazu študent a ukázal na západ.

— Odtiaľ je pomoc veľmi ďaleko! Delia nás od nej obrovské priepadliská, pokryté pieskovými dunami, štrkové roviny, starobylá karavánová cesta do Timbuktu a známe soľné bane Taudenni, kde býva hŕstka ľudí.

— Bane na soľ uprostred Sahary! A kto ju tam ťaží?

— Predtým otroci a teraz aj slobodní ľudia, ochotní ostať tam od jednej karavány po druhú.

— A keď sa karavána oneskorila?

— Všetci zahynuli, ako sa neraz aj stalo. Zahynuli aj karavány na ceste z Timbuktu do Taudenni. Napríklad roku 1805 karavána z tisíc osemsto tiav a dvetisíc ľudí zahynula do posledného chlapa od smädu. Nikto sa nezachránil! Stačilo, aby sa sprievodca len trošku pomýlil, alebo aby studne vysušila piesková víchrica, a koniec…

— Do krajiny černochov sa teda dovážala soľ vzácnejšia nad zlato!

— Máte pravdu, soľ sa predtým cenila ako striebro. Ľudia s čiernou pokožkou sú chránení pred ultrafialovými lúčmi slnka, zato sa však väčšmi zohrievajú od infračervených lúčov a väčšmi sa potia ako belosi. Potrebujú viac soli. Mnohí cestovatelia popisujú strašný nedostatok soli, ktorým trpeli čierni poľnohospodári v lesoch a na savanách…

Asistent, ktorý bol samé ucho, zastal.

— Ó, prišiel som na dôležitú vec, šéf! Preto sa teda náš Tiressuen a všetci Tuaregovia halia do tmavomodrých prikrývok. Majú bielu pokožku a musia sa chrániť pred škodlivými ultrafialovými lúčmi saharského slnka.