Ivam Jefremov - Hadie srdce

Osud prial archeológovi (alebo možno Tiressuenovi). Známosti na ministerstve vykonali svoje. Profesor odovzdal Tuaregovi letenku na transafrické lietadlo Aulef-Marseille a šekovú knižku Medzinárodného sväzu saharskej turistiky.

V zimnom období chodili turistické skupiny do Ruska zriedka. Tuarega mali pripojiť k obchodnej delegácii, ktorá letela do Leningradu na štyri dni, na aukciu s kožušinami. „To mu je dosť!“ — tak znelo rozhodnutie mocipánov.

Ťava kolísavo a neúnavne bežala, akoby Afaneor ešte len teraz bola vyrazila na svoju päťstokilometrovú cestu. Bola to najlepšia bežecká ťava starej Lemty, zvaná Talak-Hlina — podľa bledožltej farby krátkej srsti.

Neviditeľná pošta saharských kočovníkov doniesla Afaneor odkaz, že ju Tiressuen volá. Dievča ho malo vyhľadať na okraji piesočnatého údolia Afarag. Nevedela, čo prinútilo Tiressuena k tomu, že sa po príchode z Ruska nevrátil k nej.

Skalnatá a pustá náhorná plošina bola samý kráter, čo vyryl pán púšte — vietor. Ďalej sa zvažovala a prechádzala v labyrint skál, trhlín, výbežkov a ojedinelých stien. To znamenalo, že veľké priepadlisko je už blízko. Afaneor tu nikdy nebola, ale cestu našla, orientovala sa neomylne, s tým takmer podvedomým inštinktom, ktorý Európania pokladajú za zázrak. V skutočnosti je to však tak, že saharský kočovník od detstva blúdi po púšti a naučí sa voliť si najlepšiu cestu, len čo sa pozrie na krajinu. Tú istú cestu si vyvolia aj iní kočovníci — a preto Tuareg ľahko nájde stopu iného Tuarega, nehovoriac už o ceste celej rodiny so stádami a radom naložených tiav. Dievčine stačilo niekoľko veľmi všeobecných údajov o mieste Tiressuenovho pobytu, veď vyrástla medzi kočovníkmi.

Hlboká roklina ani čo by otvárala červenú bránu, prerazenú v slnečnej žiare. Masívne kamenné stĺpy, ktoré vytesali voľakedy starí kúzelníci, stáli v rade po oboch stranách rokliny a zatarasovali výhľad na celý svet. Šikmé výčnelky očernetých tvrdých dlaždíc pretínali asi v polovici každý stĺp. Dievčaťu sa zdalo, akoby tu stáli arabskí vojaci v červených mentiekach, s pásmi nábojov cez plece… Zakliati bojovníci stáli nehybne a nemo — sem, na dno rokliny, neprenikal vietor, čo ustavične vial v púšti. Na každej zákrute sa vynárali ďalší bojovníci a v tomto ich nekonečnom slede bolo čosi výhražné, čo mimovoľne pôsobilo na Afaneor. V myšlienkach sa stále vracala k tomu, čo sa len mohlo stať s Tiressuenom, že nepribehol za ňou na svojom Agelchokovi. Voľačo sa stalo! Tiressuen sa musí strániť ľudí a ciest… Možno sa previnil pred úradmi? Možno nemal chodiť do Ruska a ona ho nemala o to prosiť? Len keby už bola tam! No čím bližšie je k cieľu, tým dlhšou sa jej zdá cesta a pomalším beh ťavy.

Na dne rokliny sa objavili kamenné stupne. Pri takomto prudkom spáde roklina nemôže byť dlhá… Je to tinrert, vedľajší „prítok“ vyschnutého riečišťa. Čoskoro červené steny osiveli, znížili sa a rozstúpili do šírky, a Afaneor sa dostala do hlavného „koryta“ Tin-Challen.

Riečište tvorilo najmenej dvoj kilometrový pás stuhnutého piesku, prudko sa rozširujúci na severozápad, smerom k rovine Afarag. Jarné dažde napojili piesok vodou a celé niekdajšie široké riečište pokrývala čerstvá tráva, nízka a riedka. Tenké stebla dodávali z diaľky dnu koryta vzhľad mäkkej kožušiny, spestrenej kruhmi belasých, oranžových a ružovkastých kvetov. Voľne si tu šafáril vietor, čo v mohutných nárazoch dovieval od západu. Nežná trávička sa neudrží ani týždeň v jarnom slnci, ktoré sa už nalieva vražednou silou. Táto éterická pastvina — ašeb — zmizne skôr, než by k nej došli stáda. Slnko sa sklonilo už celkom na západ a teraz oslepovalo ťavu, ktorá vytrvale bežala nenáhlivým, voľným inochodom. Biela ťava sa zlostila, pohadzovala pyšnou hlavou a pohrdlivo stisnutými pyskami a zavše prenikavo zaerdžala, aby dala svojej jazdkyni na vedomie, že treba zmeniť smer. Lenže dievča si len spustilo závoj na ľavé oko, pomykalo trocha opratami a bežec so žltou srsťou sa podriadil. Vietor stále silnel, pritískal mäkkú trávu k zemi. Zdalo sa, akoby obrovská ruka hladila zelenú srsť riečišťa Tin-Challen… Nízke, široké brehy sa zrazu celkom stratili, začínalo sa piesočnaté údolie Afarag. Niekoľko dlhých ťavích skokov — a zelená tráva zmizla ako šibnutím čarovného prútika.

Údolie, zaviate pieskom na celej obrovskej rozlohe a zvlnené víchricami, vyzeralo celkom mŕtve. Vietor zúrivo trhal a odhaľoval kde-tu vyschnuté korene alebo prehadzoval spráchnivené zvyšky stebiel — známky, že tu kedysi rástlo zelené rastlinstvo. Nikde ani kríčka tamarišky, ani chĺpka drinu, ani akácie… nič živého. Sverepá suchota umŕtvila údolie. Afaneor si pomyslela, že Afarag je teraz ozaj spoľahlivým útočišťom pre človeka, ktorý sa nechce stretnúť s nevítanými ľuďmi. Slnce zapadalo v červenom prachovom oblaku, dlhé tiene sa plazili po pustej rovine a miešali sa so zábleskami červeného svetla na ostrých hrebeňoch pieskových dún, ktoré tu, neďaleko ústia vyschnutého riečišťa, boli ešte pomerne nízke.

Dievča bolo unavené a smutné. Z obrovského vypáleného údolia vial panovačný dych smrti, tiesnil ju pocit osamelosti. Dokonca aj nevšímavý Talak spomalil beh, často sa obzeral a strhával. Vietor hádzal do tváre Afaneor priehrštia piesku a prachu, previeval jej šaty a okraj závoja ju plieskal po tvári. Afaneor mala zlé predtuchy. Aby zahnala neveselé myšlienky, odvrátila tvár od vetra a snažila sa prehlušiť veselou piesňou jeho clivé zavýjanie. Afaneor nemôže ísť nocou po neznámom mieste, hľadať poznávacie znamenia, prichodí jej prenocovať osamote a akosi jej je smutno… Čo sa to s ňou deje? Alebo ju azda päťstokilometrová cesta príliš unavila? Tu voľakde musí byť vysoká, osamelá duna… treba vyjsť na ňu a potom napravo… Ó, veľký Alah, veď je to Tiressuen!

Jedine oko kočovníka mohlo zbadať bieleho Agelchoka na bledosivom povrchu pieskových dún. Dievča popchlo ťavu. Ako Talak zbadal svojho kamaráta, rozbehol sa cvalom, a tak sa pritom kolísal, že Afaneor mala zavše pocit, akoby sa zviera už-už šlo zvaliť na bok. Vietor dovial Tiressuenovo volanie. Afaneor sa mu radostne ohlásila. Dievča prudko zastavilo ťavu a zoskočilo na zem. Agelchok, ktorý práve priletel, týčil sa nad ňou ako veža. Nohy bielej ťavy sa zaborili do piesku a Tiressuen zoskočil zo sedla. Silné ruky zodvihli Afaneor a privinuli ju na prsia, ovešané nábojnicami.

Echen — stan z kožiek divých baranov, so stĺpom naprostriedku bol podľa obyčaje vymazaný znútra aj zvonku svetlou hlinou. Tiressuenov stan, spoľahlivo skrytý na okraji piesočnatého údolia, bol veľký a dievčina hneď pochopila, že jej milovaný nie je sám, že mu pomáhajú priatelia. Tiressuenovi priatelia — kto sú to? Akí sú? Afaneor si len teraz uvedomila, že vlastne nepozná nikoho zo snúbencových blízkych. S kým býva jej Iferlil — s matkou, s príbuznými? Dievča vedelo, že Tiressuenov otec sa utopil pri náhlej povodni, aké bývajú na Sahare po lejakoch…

Ich stretnutia boli krátke, veď Tiressuen bol stále na cestách. Nestihla sa ho na nič opýtať, len počúvala svojho milého a odpovedala na jeho otázky. A teraz sa vrátil z Ruska… Hrozí mu akési nebezpečenstvo! Napokon, nie je to jedno, akých má príbuzných a kde býva? Jej Tiressuenovi sa korí celá púšť, ale ona nepotrebuje nikoho, len jeho…

Noc bola studená a na oblohe sa vysypali vari všetky ďaleké mrazivé hviezdy. Na úbohom ohníku si ledva zohriali skromnú potravu. Tmavá noc víťazila nad slabým červenkavým svetlom, nedozerná púšť sa ponárala do tmy. Dvaja mladí ľudia sedeli v šere pred tvárou veľkého nového sveta, čo sa im otváral v Tiressuenových slovách a pamäti, v Afaneorinej obrazotvornosti. Tuareg zhodil vrchné rúcho. Vo voľnej, pevne prepásanej modrej košeli bez rukávov vyzeral slávny sprievodca púšte celkom mladý. Na bronzových lícach mu vzplanul tmavý rumenec. Taký bol rozrušený, že keď spomínal na to, čo videl, prísne sivé oči mu svietili ako chlapcovi.