Ivam Jefremov - Hadie srdce

Tuareg sa odmlčal a zádumčivo zhrabúval zvyšné steblá do ohňa. Vietor sa utíšil, bola hlboká noc, hraničiaca už s úsvitom, keď si kôň líha a ťava vstáva. Hviezdy zbledli, akoby stíchnutý vietor prestal rozfukovať ich svetielka, a na obzore sa slabučko črtal zvlnený povrch piesočnatého údolia, tratiaci sa v diaľke. Afaneor využila Tiressuenovo zamyslenie a spýtala sa ho na to, čo jej najväčšmi ležalo na srdci.

— Vidíš, to je vlastne najdôležitejšie, — zachmúril sa Tiressuen, — to som ti mal povedať najprv, ale som sa zahovoril. Valí sa na nás veľké nešťastie, horšie ako hlad, suchota alebo vojna!

— Čo môže byť ešte horšie?

— Pamätáš sa, o čom sme sa zhovárali pri mohyle Acharchellenovej dcéry? Ako sme sa my, Tuaregovia, stali vladármi púšte? Za cenu toho, že sme sa zriekli výhod usadlého života, že sme sa zoceľovali po dlhé pokolenia, navykli sme si na nedostatok, chudobné jedlo, na páľavu aj zimu — za takúto cenu sa nám podarilo podrobiť si púšť a žiť na tomto mieste, neprístupnom pre omnoho početnejšie a mocnejšie národy. Len si nás porovnaj s obyvateľmi oáz — tí sú slabí od nezdravého povetria, všetci trpia zimnicou, sú zastrašení. Rodia sa aj umierajú v stisku. To isté som videl aj na nigérskych brehoch a naši otcovia mali pravdu, keď hovorili: „Boj sa krajiny bez skál, kde rastú veľké stromy — tam umrieš a tvoja ťava s tebou.“ Teraz prichádza odplata. Tým, že sme sa zriekli usadlého života, odvrhli sme aj možnosť získať viacej vedomostí a ostali sme práve takými jednoduchými bojovníkmi a pastiermi, ako boli predkovia našich predkov…

— Ale veď ty si chodil do francúzskej školy, naučil si sa ich múdrosti! — nezdržalo sa dievča.

Tiressuen sa zasmial a nežne odhrnul Afaneor z líca neposlušnú kučeru havraních vlasov.

— Naučili ma iba hovoriť ich rečou, aj to zle. Možno som neschopný. Francúzi nám neveria, sliedia za nami, vždy nás podozrievajú… Svojím spôsobom majú pravdu! Ale všetky vedomosti o svete a živote mali v rukách oni, lebo ich prostredníctvom sme poznávali cestu k múdrosti sveta. Teraz som pochopil, aké je to nešťastie, keď cestu k poznaniu majú v rukách vojenskí mocipáni, ktorí sú samá lož a zbabelosť! My môžeme vedieť len to, čo nám dovolia! A žijeme na ostrove nevedomosti uprostred obrovského sveta, v ktorom búrlivo rastie sila poznania, ako tráva v púšti po daždi.

— A to je celé nešťastie? — zapochybovala nežne Afaneor. — Odídeme spolu cez Líbyjskú púšť k Arabom, tam sú vraj nové štáty, ktoré sa oslobodili spod moci Európanov. Tam sa veľa naučíš a… naučíš aj mňa. A potom sa vrátime, aby sme všetkým ukázali túto cestu. Kto chytí ťavu v piesku alebo Tuarega v púšti?

— Nešťastie hrozí z inej strany! Vymysleli novú zbraň — bombu, ktorú Európania sami nazývajú pekelnou. Jej výbuch môže v okamihu zničiť aj najväčšie mesto, také ako Paríž alebo Leninovo mesto v Rusku, v ktorom som bol. A nielen to. Po výbuchu sa na stovky, ba aj na tisíce kilometrov šíri hrozná otrava. Preniká človeku do kostí, až napokon vysilený umrie v mukách. Mužovia aj ženy sa stávajú neplodnými, deti prichádzajú na svet ako kaliky. A pred touto hrôzou niet záchrany — je v zemi i vo vzduchu, v ohni i vo vode, v potrave, ba aj v materskom mlieku!

Afaneor sa zdesene odtiahla.

— To je také hrozné, že to znie ako rozprávka o zlých duchoch!

— Žiaľ, je to pravda! Túto strašnú vec naozaj stvorili zlí duchovia. Celý svet je vo veľkom nebezpečenstve a teraz sa toto nebezpečenstvo blíži aj k nám. Aby bomby boli ešte strašnejšie a zhubnejšie, robia s nimi pokusy. Vyberajú si na to pusté, im nepotrebné miesta, a tie vystavia otrave. Teraz si Francúzi vybrali Saharu.

— Nebudú predsa robiť pokus tam, kde sú ľudia?

— Nie, samozrejme. Myslím, že si vyberú najmŕtvejší kraj púšte.

— Tanezruft?

— Sotva, tadiaľ vedie veľká automobilová cesta do krajín čiernych. Pravdepodobne si vyberú púšť Tenere alebo rovinu Amadror — neviem, len si tak myslím!

— Ale tam naozaj nikoho nieto!

— No otrava sa rozšíri odtiaľ po celej Sahare!

Afaneor sklonila hlavu a mlčala. Tiressuen si zapálil cigaretu a zahľadel sa do ružovej hmly, čo zaplavila údolie od východu.

Dievča sa po chvíli ozvalo:

— A ty si porozprával iným, keď si sa to dozvedel? A za to ťa vojaci začali prenasledovať?

Tuareg prikývol a skúmavo pozrel na Afaneor.

— Cítiš, že je to tvoja povinnosť… Ja by som na tvojom mieste urobila to isté… Aj to budem robiť, s tebou alebo sama!

Tiressuen prudko vstal.

— Chceš mi pomôcť? Budeš stáť pri mne? To je také krásne, že sa to ani vypovedať nedá. Francúzi si myslia, že naše ženy sú práve také poddané mužom, ako si oni predstavujú Arabky! Preto teba nebudú podozrievať, a to, čo vedia ženy, dozvedia sa všetci!

— Áno, pousilujem sa. Deti sa to dozvedia od matiek, mužovia od svojich milovaných, vnúčatá od starých matiek!

— Ale budeš vo veľkom nebezpečenstve. Ak sa to dozvedia, nezľutujú sa nad tebou!

— A ty čo chceš robiť? — zachmúrilo sa zanovito dievča. — Všetko porozprávaš… a potom? Francúzi majú pancierové autá, lietadlá, zmetú z povrchu zemského hŕstku Tuaregov… Môžeme sa im postaviť na odpor?

— Odpor by bol beznádejný. Púšť je zo vzduchu celá nechránená a lietadlá nás vidia ako na dlani. Ale všetok ľud nemôžu vyhubiť — to som sa tiež dozvedel. Dnes sú iné časy a každá krajina už nemôže robiť vo svojich kolóniách všetko, čo chce. Jestvuje zhromaždenie spojených krajín, jestvuje tvoje milované Rusko — to sa už postavilo na obranu Arabov. A my nedovolíme dopraviť jedovatú bombu ani do Tenere ani do Amadroru. V púšti sú tajné pramene, ktoré nie sú zaznamenané na francúzskych mapách, sú tu aj dobré skrýše. Ak Alah odsúdil náš národ na smrť, tak nech umrie so zbraňou v rukách a nepodochne od strašnej otravy ako vypĺznutý pes obyvateľa oázy.

Dievča sa pritúlilo k Tiressuenovi a ovinulo mu tmavé štíhle ruky okolo hrdla.

— Dáš mi, — jej horúci, čistý dych sa mäkko dotkol Tuaregovej tváre, — toto… — dievča ukázalo na pušku, opretú o stĺp naprostred stanu, — viem strieľať!

— Potom! Teraz sú najpotrebnejšie tvoje slová a tvoje piesne.

— Rozumiem! Ale ako si sa dozvedel o tejto podlosti, čo zamýšľajú Francúzi? V Rusku? „Usídlite sa pod strechou v meste a podlosť sa vám vlúdi do srdca!“ Pravdu vraví staré príslovie.

— Nie! Bolo správne pre pradedov v našom malom svete! Všetko toto som sa nedozvedel v Rusku, ale vo Francúzsku. Aj tam sú ľudia, mnoho ľudí s čistým srdcom. Bránia nás, píšu, kričia, kreslia — robia všetko, len aby nedali Saharu otráviť. A ešte mnoho a mnoho ľudí vo všetkých krajinách…

— Prečo teda celkom nezakážu tie pekelné bomby?

— Sú krajiny, kde je ľud pod útlakom vlády, ktorá je tým silnejšia, čím má účinnejšie zbrane. Ale raz doženie smrteľné nebezpečenstvo národy k tomu, že povstanú, pohŕdajúc smrťou, a potom nijaká zbraň nezachráni falošnú vládu. Ľudia nájdu najhlbšiu priepasť na zemi a zakopú tam naveky hrozný výplod zlých duchov.

— A teraz?

— Odpusť im, nie sú bojovníci! A čo je ešte veľmi zle — ľudí toľko klamali, že si už navzájom neveria, neveria nikomu, ani len tým, čo im prišli otvoriť oči a zachrániť ich. To je najväčšie nešťastie pre európske národy.

— Veru! Aj keby sme sa sto ráz mýlili, radšej uveriť v šľachetnú bájku ako ju odmietnuť a snažiť sa prekričať srdce! Ale čo videlo tvoje srdce v Rusku? Teraz viem o tebe, idem s tebou, ale o ceste si mi ešte všetko nepovedal…